Piesne obdarených: Krv a ľad

19. Dôkaz nad pravdu

,,Zeno, odveď Firru do hradu. Ja sa o ostatné postarám." Oslovil priateľa, ktorý ich po celý ten čas opodiaľ sledoval tajomným pohľadom. Adanara to mierne prekvapilo, pretože nikdy si tento postoj u Zena nevšimol. Avšak, keď purpurovovlasý muž počul svoje meno, napäl svoje telo a vykročil k nim prv, než Adanar stihol rozoznať, čo má jeho priateľ za problém.

,,Nemal by som ti ja dávať rozkazy?" Dodal ostrejšie, ako plánoval. Adanara to prekvapilo, no automaticky sa postavil do obrannej pózy.

,,Tak prepáč, že sa vôbec celú situáciu snažím napraviť." Odvrkol a tvrdo mu pozrel do očí. Firra, ešte väčšmi chúliaca sa v Adanarovom náručí, popotiahla plným nosom a upriamila svoje oči na oboch, náhle rozmrzelých mužov.

,,Prestaňte," šepla a toto jediné slovo, akoby dokázalo umlčať akýkoľvek vznikajúci svár. Zeno sa upokojil a Adanar sa stiahol.

Celá táto situácia bola veľmi nepríjemná. Akoby sa náhle nevedeli k sebe správať. Zeno bol nevrlý a náhle akosi zadumený, no a jeho priateľ sa zase správal prehnane ochranársky. Ibaže Firra na tom nebola o nič lepšie. Svoju zvedavosť uzamkla na reťaz a pochovala ju hlboko v sebe. Miesto nej sa radšej utiahla a obmedzila takmer každú jednu stránku svojej divokej osobnosti.

,,Firra?" Mierne ju ktosi oslovil. Dievčina sa i navzdory tomu preľakane strhla pri zmienke svojho mena. Dívali sa na ňu dva páry rozličných očí. Jeden bol upokojujúco ľudský a v tom druhom, Obdarenom, sa skrývalo akési nevyslovené tajomstvo.

,,Pôjdeš so Zenom do hradu a po šálke chutného čaju uvidíš, že všetko bude dobré," upokojoval ju ľudský priateľ. Zmätená dievčina sa zmohla len na krátke prikývnutie a mlčky sa nechala viesť svojím bratrancom. Ibaže, to že bol Zeno nahnevaný mu nezazlievala... Koniec koncov, mohla si za to sama. A tak sa dvojica Obdarených presúvala do hradu v čo najväčšom mlčaní. Jeden neprehovoril kvôli hrôze, no a ten druhý, pretože sa cítil urazený...

***

Firra sedela na mäkkej póstrovanej sedačke. Jej pohľad bol neprítomne upriamený na blčiaci oheň v kozube naproti. Po tom, čo ju Zeno priviedol naspäť do jeho apartmánu, kde bola dočasne ubytovaná, sa už u nej ani neukázal. Jediná osoba, ktorá otrasenej Firre robila spoločnosť, bola neustále starostlivá Saweya.

Jej spoločnosť bola pre Firru ako liek na dušu, avšak ešte stále mala pred očami strašný pohľad na mŕtvolu z rána, a tak neodvážila Saweye ani len poďakovať. Po celý čas bola mĺkva, sem-tam sa smutne pousmiala nad ženinou poznámkou, no ponúkaného jedla sa ani raz nedotkla. Iba tuho stískala teplú šálku zázvorového čaju a neprítomne hľadela na akýsi neidentifikovateľný bod vo vyhriatej miestnosti. Keď sa však ustarostená žena spýtala, či má odísť, dievčina sa vystrašene vytrhla z tranzu a búrlivým kývaním hlavy, Saweye povedala, aby zostala s ňou. Bála sa totiž toho, že Temnota, ktorá bola zároveň aj vrahom, by mohla prísť a dokončiť to, čo sa jej počas Firrinho úteku nepodarilo. A tak úbohá žena, nezvyknutá na dusné ticho, mlčky vyšívala akýsi obrázok kvetov a ornamentov pri Firriných nohách schúlených pod teplou dekou.

Práve vo chvíli, kedy v kozube padlo obhorené polienko a oheň vypľul žiarivé iskry, otvorili sa tmavé drevené dvere. Dievčina div, že nevykríkla od strachu, pretože práve v tej chvíli ju napádali všemožné výjavy, čo všetko sa mohlo za dverami skrývať, avšak keď spoza masívnej zárubne vykukol Zeno a vzápätí aj Adanar, trochu sa upokojila.

Saweya, čo bola pohrúžená do vyšívania si ani nevšimla, že niekto vkročil do vyhriatej izby. ,Ak by sem vtrhol nejaký votrelec, Saweya by ťa neubránila... No tak! Vzchop sa, inak všetkým ukážeš, že si slabá a toho zlodeja nikdy nenájdeš...' dohovárala si v hlave. Navyše, čo nechcela, vynorila sa jej posledná spomienka na hádku s matkou, ktorej silou mocou dokazovala aká je silná a že sa o seba dokáže postarať sama. Teraz však bolestne zisťuje, že matka mala pravdu. Nikdy nebude nebojácna a silná ako je jej matka...