Forbiddance[PREBIEHA KOREKCIA]

104. Spiaca Krásavica

GINGER

,,Mama, otec? Dnes oslavujem narodeniny! Verili by ste tomu?" Roztočila som sa v mojich dlhých ružových šatách po miestnosti a oni na mňa iba pozerali, ako sedeli na tróne.

,,My vieme zlatko, ale tieto narodeniny bohužiaľ nie sú také ako čakáš.. Vieš. Skús sa dnes prosím vyhýbať všetkému roztomilému" Povedala mama.

,,Roztomilému? Dostanem na narodeniny šteniatko?" Nadšene som na nich pozrela.

,,Nie Ginger. Nedostaneš." Povzdychol si otec. Nechápala som, prečo majú takú zvláštnu náladu, no radšej som to neriešila.

,,Tak ja idem von. Majte sa!"Pozdravila som ich a už som nadšene skackala cestou z paláca. Prechádzala som sa po veľkej záhrade a pozerala na rôzne kvety, ktoré som voňala. Nádherné. Rozhodla som sa, že dnes pôjdem aj do nášho krásneho bludiska, z ktorého cestu von poznám už dobre dlho. Za toľké roky, čo tu žijem som sa ju naučila. Prešla som po uličkách medzi kvetmi až som nakoniec skončila v bludisku. S úsmevom som dnu vkročila a išla uličkami, ktoré sú mi známe a o ktorých viem, že ma dostanú cez druhú stranu aj von.,,Osemnásť" Zasnívane som povedala.

,,Počula som, že dnes oslavuješ narodeniny!" Ozval sa hlas za mnou a ja som sa mykla. Okamžite som sa otočila a zbadala som ženu v čiernych šatách a kapucni. Vyvalila som oči.

,,Kto si? Ako si sa sem dostala?" Spýtala som sa opatrne. Žena sa zasmiala.

,,Kľud, som Dèmonica a som tá víla, ktorú nepozvali, keď si sa narodila" Ten koniec povedala cez zuby. Zamračila som sa.

,,Dobrá víla?" Po chvíli sa mi nadšene rozžiarili očká. Už aj tak som dostala veľa krásnych darov od víl. Zasmiala sa.

,,Áno.. Dobrá" Povedala.,,Odomňa však nedostaneš len taký obyčajný darček ako od ostatných" Pristúpila bližšie ku mne a až teraz som si všimla, že v ruke drží pletený košík.,,Chcela by si domáce zvieratko?" Spýtala sa a natiahla ku mne ruku s košíkom.

,,Zvieratko?" Vyvalila som oči a košík si vzala do ruky. Budem mať zvieratko. Len prikývla. Obzerala som si košík. Pozrela som znova na ženu, teda.. Myslela som si.. Ibaže ona tam už nebola. Nejakým spôsobom zmizla.,,Ak to je zvieratko, mala by som to otvoriť niekde vkľude vnútri, kde mi nemôže ujsť" Povedala som si pre seba a už som išla do svojej izby. Keď som tam konečne došla sadla som si na moju posteľ a košík položila vedľa seba. S úsmevom som na to pozerala a pomaly som ho otvorila. No to, čo som tam zbadala ma prekvapilo. Bol tam malý modrý dráčik.,,Och.. Ty si roztomilý!" Povedala som a pozrela som na dráčika, ktorý na mňa pozeral žiarivými tmavými očkami. Hneď som ho išla pohľadať, ale dráčik sa akoby chcel vyhnúť môjmu dotyku. Vyletel z košíka a ako som ho sledovala, kam letí stihla som zaregistrovať len šmuhu. Otočila som sa k miestu, kam letel, no namiesto neho som tam zbadala dievča s modrými vlasmi a dlhými modrými šatami. S otvorenými ústami som na ňu pozerala.,,Kto si?" Zdvihla som obočie.

,,Volám sa Avery" Usmiala sa.,,A ty teraz budeš spať, sto rokov!" Jej úsmev sa zmenil na úškrn a podišla ku mne. Nechápavo a vydesene som ju pozorovala.,,Vieš.. Dèmonica dala mojej ľadovej moci jedno malé vylepšenie. Môžem každého na koho dýchnem uspať na dobu neurčitú" Povedala a ja som vyvalila oči.

,,Hej.. Nie.. Ty máš byť moje zvieratko" Zdesene som na ňu pozerala.

,,Och.. Krásavica.. To niesom.. Draky sa doma nechovajú, je mi ľúto" Zasmiala sa a už som chcela vstať a odísť, keď ma zrazu zrazil jej ľadový dych. Ona na mňa zatiaľ fúkala vzduch a ja som cítila ako sa mením na ľad. Mala som potrebu si ľahnúť a zakryť sa, tak som to urobila, avšak to vôbec nepomohlo. Avery podišla bližšie ku mne a zmrazila ma jej mocou. Tesne predtým ako sa zo mňa stal kus ľadu som stihla zatvoriť oči. Posledný krát som vydýchla a aj ten vzduch bol viditeľný oproti vzduchu v miestnosti.