38. Amulet A Niečo Nečakané

826 103 16
                                    

Vošli sme do temnej jaskyne. Edmrissa niekam išla a ja som ju čakal na mieste. Za chvíľu mi doniesla amulet a podala mi ho.

,,Konečne" Obzrel som si ho.

,,Tak si uži cestu. Upírik. Snáď sa ešte uvidíme" Žmurkla na mňa.

,,Osobne dúfam, že nie. Spravila si veľa zlého" Zdvihol som obočie.

,,Nič zlé som nespravila. Iba som ti vnukla, aby si si myslel že áno. No nevadí. Choď otvoriť svoj sejf" Usmiala sa.

,,Tak, či tak ďakujem Edmrissa. Pomohla si mi. Ahoj" Povedal som a v tom som už upírskou rýchlosťou išiel preč z tohto diabolského lesa. Bože dobrý. Týždeň som nepil žiadnu krv. Som tak smädný, že sa uspokojím s krvou čohokoľvek, čo mi príde do cesty. Začal som spomaľovať. Cítil som strašný smäd a točila sa mi hlava. Asi to ďalej nezvládnem. Ako som zastavil z vrecka mi vypadol amulet. Na chvíľu som privrel oči a keď som ich otvoril stálo predomnou mladé dievča. Hnedé vlasy. Modré oči. Krátke čierne šaty. Zažiarili mi oči. Asi mám svoju obeť.,,Kto si?" Spýtal som sa jej a postavil som sa. Držala v ruke môj amulet. Pozrela sa na mňa, ale neodpovedala mi.,,Vráť mi ten amulet" Zamračil som sa na ňu.

,,Ten amulet je môj" Povedala a sledovala ma jej veľkými očami.

,,Nie to nieje. Daj mi ho" Preglgol som na suchu. Jediné, čo som počul a cítil bola jej krv kolujúca v žilách a jej tep. Sotva som sa sústredil na slová, ktoré hovorila.

,,Nemám poňatia kto ty si, ale toto patrí mne, tak ak dovolíš idem. Zlodej" Posledné slovo akoby pošepkala a kráčala preč. Nedovolím, aby mi toto dievča kradlo to, kvôli čomu som si prešiel cez toľko zlých vecí. A navyše som smädný, čiže dobre, že sa tu aspoň niekto objavil. Rozbehol som sa a v tom som stál pred ňou. Dievča vyzeralo šokovane a pozrela sa za seba, kde som predtým stál.

,,A-ako si to urobil?" Odstúpila.

,,To už sa ty bohužiaľ nikdy nedozvieš" Uškrnul som sa a pritlačil som ju čo najrýchlejšie k najbližšiemu stromu. Z ruky jej vypadol amulet. Vysunuli sa mi tesáky. Dievča na mňa z hrôzou pozeralo.

,,Prosím ťa nerob to. Nie! Prosím!" Kričala, ale nevedela sa pohnúť.

,,Je mi ľúto" Povedal som a už som sa naklonil k jej krku. Už to dlhšie bez krvi nevydržím. No ešte predtým, než som sa jej zahryzol do krku skríkla. Niečo ma trafilo do chrbta hned na to. Ďalej si nič nepamätám. Všetko sa zahmlelo.

,,Nechcem tu byť, keď sa prebudí. Už som tu dlho...každú chvíľu by sa mal prebudiť a pôjde po mne. Je to upír preboha!"

,,Len pokoj Lindsy už som tu ja" Počúval som hlasy. Ten prvý som moc ešte nevedel identifikovať, ale pravdepodobne to bol hlas toho dievčaťa, čo chcelo ukradnúť môj amulet. No ten druhý hlas patril Edmrisse. Prebudil som sa úplne a sadol som si. Chytil som sa za hlavu, ktorá má bola ale to vo chvíli prešlo.

,,Edmrissa. Čo sa stalo?" Spýtal som sa.

,,Prepáč, ale tvoju obeť Lindsy som zachránila tesne pred tým ako si niečo spravil. Strelila som do teba a ty si zaspal." Usmiala sa.

,,Takto sa ale upír nedá uspať" Prekvapene som na ňu pozrel.

,,Nebola to obyčajná strela. A zohnala som ti krv z jeleňa ak nevadí. Aby si už nemal takú veľkú túžbu" Podala mi nejaký kalich s krvou.

,,To mi moc nepomôže" Vzal som si to.

,,Pomôže to, nemusíš sa báť. Iba ťa to nenasýti úplne" Stála oproti mne. Vypil som to.

Forbiddance[PREBIEHA KOREKCIA] Where stories live. Discover now