DON'T TOUCH ME!

>1<

Všetko sa to začalo keď som bola malá. Jedného slnečného dňa ma moja mama vzala na ihrisko, ktoré sa nachádzalo popri škôlke do ktorej som chodia. Škôlka bola postavená neďaleko nášho domu, hneď za hlavnou cestou, ktorá vytvárala nebezpečné prostredie pre hrajúce sa deti, čo som mohla okúsiť na vlastnej koži. Mama sa vždy na ihrisku stretávala s jej kamarátkami s ktorých deťmi som sa zvykla hrávať. Dávali na nás pozor z diaľky, predsa len nevedeli za nami neustále behať a pri takej schovávačke by to bolo aj veľmi nepraktické. Pamätám si ako som deň predtým dostala od otca na narodeniny novú futbalovú loptu o ktorú som ho prosíkala skoro celú večnosť, alebo aspoň od kedy som ju uvidela. Bola celá zlatá s logom futbalového mužstva ktoré v ten rok vyhralo pohár a na takú hlúposť bola až priveľmi drahá, kvôli čomu mi bolo niekoľko krát povedané že ju nedostanem. O to viac som ju chcela ukázať svojim kamarátom, keď som ju nakoniec predsa len dostala. Keď ju uvideli, chalani sa ju ihneď rozhodli použiť. Síce mi futbal nikdy nešiel, ale nechávali ma hrať , pretože to vždy bola moja lopta s ktorou sa hralo a keby mi nedovolia pripojiť sa, tak by nehrali ani oni. Počas jedného nášho zápasu, v ktorom som pravidelne menila pozície medzi útočníkom a obrancom, čo bolo pre všetkých veľmi mätúce , som do lopty zle kopla a tá vyletela z ihriska. Samozrejme, že som si pre ňu musela aj sama ísť. Preliezla som mantinel ihriska a rozbehla sa za loptou , ktorá sa kotúlala ďalej. Konečne sa zastavila a ja som mala možnosť ju vziať do rúk. Až vtedy som si však uvedomila, že stojím na ceste. Zodvihla som zrak, keď som v tom zbadala ako sa proti mne rúti v plnej rýchlosti auto. Nevedela som sa pohnúť. Bolo to ako keby som zabudla ako používať svoje nohy. Iba som tam stála a sledovala auto , ktoré sa snažilo zabrzdiť , no bolo až moc blízko na to, aby sa zastavilo. Zavrela som oči. Zrazu som pocítila náraz. Počula som šmýkanie pneumatík a následne dunitý zvuk a výkriky ľudí navôkol. Otvorila som oči. Bola som v poriadku. Ležala som na chodníku naproti. Nechápala som čo sa stalo. Zodvihla som sa a vtedy som to zbadala. Auto bolo nabúrané v pouličnej lampe, ktorá kvôli tomu ostala ohnutá. Pred ním ležalo telo. Začala som kráčať bližšie. Až vtedy som si konečne všimla o koho ide. Bola to moja mama. Pribehla som ku nej a kľakla si na zem. Z nosa a rany na hlave jej tiekla krv. Pozerala na mňa, zatiaľ čo sa snažila lapať po dychu. Chytila ma za ruku. V očiach sa mi objavili slzy. " Ľúbim ťa láska" povedala z posledných síl. Zavrela oči.

"Mami prosím nie" rozplakala som sa

Neodpovedala .

"Haló , slečna zasnená .. začni už robiť niečo" lúskal mi pred očami.
Prebral ma z tranzu. Stála som k kúpeľni pred zrkadlom a pozerala sa na seba.

"Prepáč, len som..." Skočil mi do reči.

"Mne je jedno čo si robila. Dôležité je to, že si nerobila to čo som ti povedal. Takže si zase zasluhuješ trest.." povedal a oprel sa o zárubňu so založenými rukami.

"P-prosím nie.." zakoktala som sa

"Tak makaj.." ihneď som sa išla dobaliť.
Zabehla som naspäť do svojej izby .
Na posteli som mala rozložený kufor v ktorom som mala už nejaké veci.

Prišla som ku skrini a začala z nej vyberať oblečenie, ktoré v nej ešte ostalo.
Pokladala som si ho na posteľ.

Zobrala som si jednu kôpku tričiek , no ako som to tak urobila , spoza nich sa rozsypali nejaké fotky .
Tričká som položila k ostatným veciam na posteľ a vybrala som sa pozrieť si fotky.

Väčšina z nich bola roztrhaná, alebo pokreslená.
Mala som na to svoj dôvod.
Boli to fotky a mojimi spolužiakmi .
Alebo keď chcete , tak s mojimi bývalými  kamarátmi.