Nečakaná vášeň

Kapitola 47

,,Dobré ráno Viki." pozdraví sa Lucia keď príde na raňajky do jedálne.
,,Dobré ráno." pozdraví ju aj Victoria.
,,Viki, mohla by som si požičiať tvoj notebook? Potrebujem si skontrolovať maily a svoj notebook som nechala v Lisabone. Zobrala som si len nejaké veci." poprosila ju.
,,Iste, samozrejme. Mám ho u seba v izbe na stole. Kľudne ho použi." usmiala sa.
,,Ďakujem sestrička." poďakuje s úsmevom.
Obe sestry sa spolu naraňajkovali a potom Victoria odišla s Avou do práce ako vždy. Lucia za nimi pozerá. Stále neprišla na to čo sa medzi nimi deje. Vŕtalo jej to hlavou. Čo jej uniká?
Keď dopila kávu, vstala od stola a išla do Victoriinej izby. Otvorila dvere a obzrela sa. Prešla ku stolu a zbadala na ňom notebook. Vybrala nabíjačku zo zástrčky a vzala ju spolu s notebookom do rúk. Rozhodla sa vziať ho k sebe do izby.
Zapojila ho do zástrčky čo mala vedľa postele a sadla si na posteľ. Otvorila notebook a zapla ho.
Potom otvorila prehliadač a prihlásila sa na svoj e-mail. Našla tam nejaké maily od kolegov a šéfa z divadla. Ale zbadala jeden zvláštny mail, otvorila ho a po prečítaní takmer ani nedýchala. Po chvíli sa zhlboka nadýchla. Našla si mail od Marca Morelliho. Samozrejme netušila kto to vlastne je. Nevedela, že je to vlastne Felix, ktorého ako dieťa párkrát videla. Victoria jej nestihla o tom povedať ešte, vlastne na to ani nepadla reč. Lucia však Marca poznala len vďaka jeho sláve. Je to slávny režisér a ona vždy chcela hrať v nejakom filme. Preto ho obdivovala a vždy tajne dúfala, že raz ju obsadí do nejakej úlohy v jednom z jeho filmov.
A teraz má záujem o stretnutie. Počul o jej úspechoch v divadlách po Európe a zaujala ho. Samozrejme, že to Luciu potešilo a okamžite mu odpísala, že súhlasí so stretnutím a dala mu na seba kontakt.
Potom vypla mail a ocitla sa na pracovnej ploche notebooku. Ešte chvíľu bola mimo z toho čo sa práve stalo. Samotný Marco Morelli má záujem o ňu. O tomto vždy snívala. Zasnene sa zapozerala pred seba a predstavovala si ako hrá v nejakom z jeho filmov.
Keď tieto myšlienky pominuli, chystala sa vypnúť notebook. Keď v tom jej oči padli na zvláštny priečinok na ploche. Otvorila ho a našla tam súbor s názvom Nečakaná vášeň. Prekvapene na to pozrela a otvorila to. Zistila, že je to nejaký román. Román, ktorého autorom je jej sestra. Samozrejme ju to okamžite zaujalo a tak začala čítať. A ako čítala, zistila, že tento príbeh je o jej sestre. V podstate píše o sebe a o svojom živote. A ako čítala ďalej, postupne si začala uvedomovať o čo v tomto príbehu ide. Odhalil jej všetky tajomstvá. Všetko čo jej celú dobu unikalo. Tie pohľady medzi Victoriou a Avou, tie úsmevy, to náhle zmlknutie keď sa pri nich objavila. Aj ten deň keď pristihla Avu vychádzať z izby jej sestry. Všetko to zrazu dávalo zmysel.
Všetko až na jednu vec, prečo jej toto tajila? Chápe, že to nepovie otcovi ani nikomu inému, ale vlastnej sestre? Ona sama vedela aké to je keď v nej majú iní ľudia iné očakávania a ona ich nenaplní. Jej otec pre ňu vždy chcel niečo iné, ale Lucia sa mu vždy vedela postaviť. Stála si za svojim a jej sestra to vedela. Musela vedieť, žeby ju pochopila.
Avšak rešpektovala rozhodnutie svojej sestry. Nebude sa do toho starať. Počká si kým jej o tom sama povie. Až bude pripravená.

O 3 mesiace
Carolina je akurát v 7. mesiaci tehotenstva. Žije spolu s Carlosom, ktorý sa o ňu stará s láskou. Kúpili si väčší byt.
Zrazu však začala cítiť veľké bolesti, pozrela pod seba a zbadala červený fľak, krvácala. Od ľaku začala kričať a to privolalo Carlosa z vedľajšej izby. Keď zbadal čo sa deje okamžite ho zachvátil strach. Strach, že prídu o to dieťa. Rýchlo vzal Carolinu do nemocnice, kde ju doktori brali na sálu.
On nervózne čakal v čakárni čo bude, obával sa najhoršieho. Vedel, že je ešte skoro na to, aby sa narodila zdravá. A či vôbec bude žiť.
Po asi dvoch hodinách prišiel doktor za ním. Povedal, že Carolina je v poriadku a porodila. Avšak jeho dcéra keďže sa narodila predčasne, musí ostať v inkubátore a na pozorovaní. Musia jej urobiť nejaké vyšetrenia či je zdravá.
Carlos mal veľa otázok a bol z toho nervózny, mal strach o malú. A tak zašiel aspoň za Carolinou, ktorá sa už akurát preberala z narkózy. Prišiel ku nej a chytil ju za ruku.
,,Kde je naša dcéra? Čo sa stalo? Prečo tu nie je?" vystrašene sa začala pýtať Carolina.
,,Zlatko, pokoj! Je v inkubátore a robia jej vyšetrenia. Zatiaľ ju nesmieme vidieť." snažil sa ju upokojiť, aj keď on sám nebol pokojný.
,,Nie, čo je s ňou? Ja ju chcem vidieť!" rozplakala sa.
,,Ja viem Caro, aj ja ju chcem vidieť." priznal znepokojene a smutne. Stisol jej ruku a ona ho objala. Spoločne čakali čo sa stane.

Nasledujúci deň poobede prišiel znovu za nimi doktor a povedal im, že ich dcéra je v poriadku. Že je to veľké šťastie v takýchto prípadoch, len málo predčasne narodených detí je zdravých. Zatiaľ však je zdravá a môžu ju vidieť. A tak im ju o chvíľu priniesla sestrička. Malá uplakaný šúlok, s pár vláskami na hlave. Ružovučká jemná koža, zelené oči a tmavé vlasy. Zabalená v ružovej deke. Carolina si ju ihneď vzala do náručia a celú si ju prezrela.
,,Je nádherná." usmiala sa a ukázala ju Carlosovi, ktorý sa nad nimi skláňal z boku postele.
,,Celá mama." usmial sa tiež a pohladil ju po líci.
Potom si ju vzal do náručia aj on. Zadívala sa na ňu a zacítil to čo už dlho necítil, zacítil nesmiernu lásku. A v ten moment vedel, že je to jeho dcéra. Už nemal pochybnosti. Jednoducho to cítil a bol šťastný. Tento moment mu zmenil život. Ako držal tu malú si uvedomil, že teraz žije pre ňu. Nič už nie je dôležitejšie ako ona. Žiadne hádky a rozbroje. Len jeho malá dcéra, ktorá ho bude najbližšie roky potrebovať.