Nečakaná vášeň

Kapitola 15

Ava premýšľala kam by ju mohla vziať. Moc miest v meste nepoznala. A neprišlo jej, že nejaké preplnené miesta ľudmi budú dobrý nápad v jej situácii. Tak sa napokon rozhodla. Vezme ju k sebe do domu. Stále v ňom mala ešte nejaké svoje veci.
Naštartovala auto a vidala sa teda na vidiek do svojho domu. Potom zastavila auto pred svojim domom. Obišla ho a otvorila jej dvere. Podala jej ruku, čo nikdy pred tým neurobila. Victoria jej ruku prijala a vystúpila.
,,Vítam vás u seba doma." milo sa usmiala.
Victoria sa obzrela po okolí, síce už začínala byť tma, no všimla si tú záhradku a malý domček s terasou. Všade navôkol polia a stromy.
,,Je to tu krásne." žasla nad tou nádherou.
Vošli dnu do domu a Ava zasvietila svetlo. Zistila, že je v dome zima a tak vytiahla zo skrine nejaké deky. Jednu prehodila cez Victoriu a tá jej venovala jemný úsmev. Ava jej ukázala na gauč a tak si na neho sadla.
,,Počkajte, zakúrim až tu nie je zima." usmiala sa dala si dole košeľu. Mala tak na sebe čierne nohavice a čierne tričko s krátkym rukávom. Zopla si vlasy gumičkou do copu a prešla ku krbu. Vedľa krbu boli len malinké polienka na podpálenie, no veľké už nemala. Vyšla teda na chvíľu z domu von a pár veľkých polien nasekala sekerou. Vložila ich do košíka a vrátila sa s nimi naspäť do domu. Založila oheň v krbe a počkala kým sa tenké polienka chytia a začnú horieť. Vtedy tam pridala 2 kusy tých veľkých polien čo narúbala. Preštuchala ich trochu a nechala krb otvorený až sa teplo čo najrýchlejšie rozšíri.
,,Dáte si teplý čaj?" opýtala sa Victorie a ona prikývla. Tak teda prešla do kuchyne a dala zovrieť vodu. Vytiahla dve šálky a vložila do nich kamilkový čaj na upokojenie. Zaliala ich vodou a priniesla ku gauču. Položila ich na stôl a prisadla si k Victorii.
,,Ako sa cítite?" opýtala sa jej.
,,Podvedená, no zároveň sa cítim voľná. Neviem či ma chápete.." povzdychla si. ,,...nikdy som Carlosa nemilovala. Samozrejme naša dcéra, Alma, je môj život. Kvôli nej ma to bolí. Zničil našu rodinu." povedla a smutne pozrela na Avu. Tá ju okamžite inštinktívne objala.
Victoria sa cítila v jej objatí príjemne, akoby chránená pred celým svetom. V jej objatí jej nič nehrozilo a cítila v ňom útočisko, ktoré potrebovala. Ava ju pohladila po chrbáte a po chvíli sa odtiahla.
,,Viem, že som len vaša zamestnankyňa, ale.. u mňa máte vždy dvere aj náruč otvorené." milo povedala.
Victoria na ňu pozrela, chytila jej ruku do svojej dlane a odpovedala: ,,Ďakujem."
,,Nechám vás vyspať sa v mojej posteli. Poďte." ako jej držala ruku, tak sa postavila.
,,Nie, ja sa môžem vyspať aj na gauči." namietala.
,,V žiadnom prípade seňora. Len poďte." potiahla ju za ruku a tak vstala.
Priviedla ju do svojej izby. Obliekla periny a natiahla čistú plachtu.
,,Tak prosím." rukou jej naznačila, že je posteľ celá jej. ,,Nechám vás tu. Ak by ste potrebovali nejaké oblečenie, v skrini ešte nejaké veci mám. Niektoré veci som tu nechala. A keby ste niečo potrebovali, budem na gauči. Stačí povedať." usmiala sa na ňu a odišla z izby preč.
Victoria si prezrela izbu. Bola to malá útulná izbička, na kraji pri stene bola veľká posteľ a hneď oproti bolo okno. Nachádzala sa tu aj skriňa a nejaké poličky. Taktiež zopár rastlín. Chúdence však povedli. Uvedomila si, že sa nemá o ne kto starať. Vyzliekla si svoje sako a dala si dole nohavice. Ostala len v blúzke, ktorú mala pod sakom. Nechcela si požičiavať žiadne oblečenie, a tak si ľahla v tej blúzke do postele. Prikryla sa perinou a v hlave sa jej znova vynoril obraz jej manžela s tou ženou. On sediaci vo svojom kresle a ona na ňom. Potriasla hlavou, aby tu myšlienku odohnala. Premýšľala nad tým čo sa vlastne stalo. Cítila sa zradená, nikdy toto od neho nečakala. Od muža, ktorý jej 20 rokov hovoril ako ju miluje. Od muža, ktorý splodil ich dcéru. Muža, ktorý sa s láskou vždy o obe staral. Nikdy by to na neho nebola povedala. Čo sa stalo?
A prečo ju to vlastne ranilo? Veď predsa nič k nemu nikdy necítila. Mala ho rada, ale nikdy nič viac. Musela si ho vziať. Jej otec je bohatý a známy muž a nikdy by jej nedovolil si vziať niekoho bez mena a peňazí. Chcel zachovať dobré meno rodiny a chcel pre svoju dcéru to najlepšie, alebo skôr pre seba.
Taktiež Victoria tiež nemá čisté svedomie. Veľmi dobre vie, že jej myšlienky smerujú k Ave. K niekomu úplne odlišnému ako ľudia, ktorých pozná. Ako ľudia, s ktorými vyrastala. Jednoducho povedané, Ava nie je žena na úrovni. Je to len obyčajná mladá vidiecka žena. A to je ten druhý problem, je to ŽENA! Nikdy by nepomyslela, že práve takéto niečo bude musieť riešiť. Potláčať svoje city k niekomu z odlišnej vrstvy a ešte k tomu k žene. Nevedela sa s tým vyrovnať. Ako môže cítiť niečo žena k žene? Ako by reagovala rodina, priatelia a známi? A hlavne verejnosť. Victoria je známa majiteľka firmy, niečo sa šuchne a novinári jej sú v pätách. Aký veľký škandál by z tohto vznikol?
Len si to predstavte - Victoria Peréz de Blanco, majiteľka firmy Victoria, známeho pivovaru, má milostný pomer so ženou z nízkej společenskej vrstvy. Sú za tým skutočné city alebo ide len o peniaze? Sledujte kanál Perla TV a čoskoro sa dozviete viac.
Nie, bolo toho na ňu priveľa. Ako sa s niečim takýmto vyrovnať? Nikdy pred tým o ženách takto nezmýšlala. Od mala sa pohybovala len v blízkosti chlapcov. Rebelovala a mala románik s chudobným zamestnancom, ešte vtedy otcovej firmy. Ten keď sa to dozvedel ho okamžite prepustil a Victoria sa s ním už nesmela stýkať. Potom jej otec začal predstavovať nápadníkov z bohatých rodín a s dobrým menom. Musela si jedného vybrať a vziať si ho. A preto si vtedy vybrala Carlosa, jediný z nich bol šarmantný a milý. Správal sa k nej s úctou. Zamiloval sa do nej, aj keď ona jeho city nikdy neopetovala.
Od toľkého zmätku v hlave a prílišného premýšľania sa unavila a napokon zaspala.
Ava ju po nejakej dobe prišla skontrolovať. Všimla si, že už spí. Prišla k posteli, poriadne ju prikryla perinou a venovala jej jemný bozk na čelo. ,,Spi sladko." šepla a odtiahla sa. Zhasla svetlo a odišla z izby. Naložila ešte polienka do krbu a uložila sa na gauči. Vzala si teplú deku a prikryla sa. Zavrela oči a zaspala tiež.