Nečakaná vášeň

Kapitola 21

Dni plynuli a situácia v dome bola stále rovnaká. Victoria a Carlos predstierali, že sa milujú. Síce Carlos stále miloval Victoriu a stále hovoril o tom, že tá žena bola len jednorázový omyl, no Victoria to tak vôbec necítila. Celé to hrala len kvôli ich dcére a to mu dávala v súkromí aj dosť jasne najavo.
Victoria trávila dni v práci a večere vo svojej miestnosti. Písala, maľovala, premýšľala a zároveň sa skrývala. Skrývala sa pred Carlosom, aby ho nemusela mať toľko na očiach, stačilo že s ním musí zdieľať posteľ aj keď jej to je nepríjemné. No skrývala sa aj pred Avou. Nemohla na ňu myslieť, keď vedela, že zdravie jej dcéry je prvoradé. No moc sa jej to nedarilo. Zakaždým keď s ňou Ava išla do práce a čo i len na ňu pozrela, jej srdce sa rozbúchalo a zvierali ju pocity, ktorým stále nerozumela. A práve tým pocitom sa snažila vyhýbať. No aj keď s ňou práve teraz nebola, jej myšlienky aj tak skĺzli k nej. Už nevládala takto žiť, no musela. Musela byť silná pre svoju dcéru.
No už bola unavená. Únavena z pretvárky, unavená z problémov a unavená z vysvetľovania si pocitov, ktorým nerozumela, no strácala sa v nich čoraz viac. Ako sa dá takto žiť? Ako môže jedna žena toho toľko prežívať a nezrútiť sa?

Ava na tom bola podobne. Chodila s Victoriou do práce a snažila sa jej dávať všetku tú pozornosť, ktorú jej vždy dávala. Malé gestá, úsmevy a pohľady. Rozumela, že chce pre svoju dcéru len to najlepšie. Rozumela, že jej dcéra je pre ňu to najdôležitejšie. Rozumela, že jej chce pomôcť nech sa vylieči. No nerozumela prečo práve takýmto spôsobom. S Victoriou od vtedy prehovorila len zopár slov. Už sa s ňou nerozprávala tak ako sa zvykli rozprávať. Ich vzťah sa zmenil a to sa jej nepáčilo. Každým dňom ju to trápilo viac a viac. Nevedela ako túto situáciu zmeniť. Nevedela ako pokračovať ďalej. Ako môže žiť v jednom dome s niekym ku komu cíti niečo, no tá osoba si to ani len neuvedomuje? A navyše tá osoba si vedome šliape na vlastné šťastie.
Jedného dňa musela doprevádzať Victoriu s jej rodinou na rodinnú večeru do nejakej nóbl reštaurácie. Všetci traja vyzerali tak spokojní a šťastní. Carlos kúpil kvety svojej žene aj dcére a sadli si ku stolu. Večerali a rozprávali sa a spomínali. Až pri jednej spomienke Carlos pobozkal Victoriu a ona neprotestovala, ani sa neodtiahla. Naopak oplatila mu jeho bozky.
Ako tam Ava stála kus od nich a dávala na nich pozor, mala výhľad na okolie, tak zrazu zbadala túto scénu. Ich dvoch bozkávajúcich sa. Takmer jej puklo srdce od žiaľu. Zalapala po dychu, ktorý na pár momentov stratila a popri tom jej vyhŕklo zopár sĺz. Okamžite si ich otrela chrbtom ruky a oprela sa o stenu, pri ktorej stála. Mala pocit, že sa prepadne pod zem. Nemohla tomu uveriť. Vážne mu Victoria odpustila? Ona to len nehrá? Ako je toto možné?
Celý večer tam stála a nedokázala sa na Victoriu ani len pozrieť. Naopak Victoria, skrývala v sebe pocit, ktorý nesmela dať najavo. Bola ním nechuť. S nechuťou oplatila bozky svojmu manželovi. Urobila to aj keď sa jej to priečilo. Svoju útechu hľadala v očiach Avy, ktorá však ani len na ňu nepozrela. Pohľadom ju prosila, aby sa na ňu čo i len pozrela, avšak nič. Nevedela čo sa deje, prečo sa Ava na ňu nepozrie, inokedy sa pozerá stále. Koľko ráz ju pristihla pri tom, keď ju sledovala pri práci. Prečo je to tentokrát inak?
Ava si ani len nevšimla, že Victoria ju zháňa pohľadom. Ničila ju bolesť vo vnútri. Keby mohla najradšej by z toho miesta utiekla. Utiekla a už sa nevrátila. No musela tam s nimi ostať a dávať pozor na Victoriu, pretože je v práci.
Ale ako tak premýšľala, ten nápad neznel až tak zle. Keby odišla možno by sa všetko zmenilo. Nemusela by vídať Victoriu s Carlosom a možno by na ňu časom zabudla. Veď ako sa hovorí, čas zahojí všetky rany.
A tak sa rozhodla. Zajtra odíde. Odíde z práce, z toho domu a všetko bude ako pred tým. Bude žiť pokojný život bez nej a bez všetkých problémov.

Na druhý deň ráno vstala skôr než zvyčajne. Pobalila si svoje veci a rozmýšľala ako odísť. Rozhodla sa, že nikomu nič nepovie. Bude to najlepšie, rozlúčiť sa s Victoriou by nedokázala. Nedokázala by odísť keby sa musela na ňu pozerať. No aj tak.. len tak bez slova odísť nemôže. Musí to aspoň niekomu povedať. Vybrala si Elu. To dievča je milé a ozaj si s ňou rozumie. Avšak nechcela ju budit tak skoro ráno. Bolo len 5 hodín ráno a všetci ešte spali. Našla kus papiera a pero. Napísala jej odkaz, že odchádza z tadeto, no nenapísala prečo. Nakoniec ešte dodala, že ju má rada a dala jej svoje telefónne číslo, aby ostali v kontakte. Že si ju ozaj obľúbila a berie ju ako kamarátku.
Podpísala sa a vzala ten papier k jej dverám. Prestrčila ho popod dvere až do jej izby.
Vrátila sa po svoje veci a odišla, aj keď s ťažkým srdcom. Nechcela to tu opustiť, ozaj si to tu obľúbila. Ľudí aj toto miesto, čo ozaj nečakala. Kto by to bol povedal? Dievča z vidieka a páči sa jej život v meste.
A tak sa rozhodla, že v meste aj ostane. Taktiež aj z dôvodu, že keby sa vráti k sebe domov, tak by ju tam mohla Victoria nájsť a presvedčiť až sa vráti. A tomu sa chcela vyhnúť.
Mala našetrené nejaké peniaze a tak si prenajala na jednu noc izbu v hoteli. A tam premýšľala čo bude robiť ďalej. Musí si nájsť prácu ak chce vyžiť. To čo má jej chvíľu vystačí, no nie zas príliš dlho. Musí si nájsť nejaký byt a prácu.
Dnes nemala náladu nikam chodiť a tak ostala v hoteli na izbe. Dúfa, že urobila dobre. Dúfa, že oddelenie jej pomôže nemyslieť na Victoriu tak ako na ňu myslí práve teraz. Snáď jej čas pomôže a naučí sa na ňu nemyslieť. Pretože vie, že ich vzťah by sa nikdy nezmenil. Navždy by bola len zamestnankýňa.