Daddy, Please /h.s/

1/37

,,Zbohom."zašepkala som otcovi ,keď som sa pritúlila do jeho objatia. Snažila som sa zapamätať každučký jeden detail na jeho telo,jeho vôňu. Bol to jediný muž,ktorý ma nikdy nesklamal. Bol to môj ocko,môj zbožňovaný.

,,Sel..prepáč mi."zašepkal mi do ucha,jedna z jeho sĺz dopadla na moje rameno a ja som zodvihla pohľad.

,,Nieje to tvoja vina,otec. Ja som urobila chybu,musím za ňu aj pykať. Nemala som mať nikdy nič so ženatým mužom." Vravela som,divajúc sa do jeho hnedých očí plných lásky.

,,Je mi to ľúto." Povedal potichu a ja som sa cez všetky slzy musela usmiať. ,,Lenže Harry vás nikdy neprijme,nikdy si ťa nezoberie ,on neopustí Kendall." Zopakoval to isté čo včera.

,,Ja viem. Preto odchádzam. Odchádzam,aby ste ďalej mohli podnikať a robiť to,čo vás napĺňa." Pohľadila som ho po tvári a pousmiala som sa. Mama mu podala Jacoba a rozlúčila som sa aj s ňou.

,,Ak sa niečo bude diať,ak budeš potrebovať peniaze,okamžite nám volaj." Jemne som prikývla a pobozkala som maminu na líce.

,,Ahojte." Vzala som si svojho Jacoba a nasadla som do taxíku ,ktorý ma mal vziať na letisko.

,,Zakývaj babičke a dedkovi,Jacob." Šepla som a malý sa zasmial. Potichúčky som vzlykla a privrela som oči.

Neplakala som kvôli rodičom,mrzelo ma to. Veľmi ma mrzelo,že som nebola schopná pre svojich rodičov vyroniť slzu,pretože moje slzy patrili Harrymu,rovnako aj srdce.

Lenže on si nevážil nič z toho,čo som mu chcela ponúknuť. Bol tak neskutočne sebecký. Keď nechcel mňa,fajn. Ale prečo ani Jacob? Je to jeho syn. Prečo nám dovolí odísť? Prečo? Kto je Kendall? Kto?

,,Prosím,nerob nám to." Zašepkal otec divajúc sa na mňa prosebným pohľadom. Mamina potichu plakala na gauči a držala v náručí Jacoba.

,,On si ťa nikdy nevezme." Ozvala sa mama potichu. ,,Nezničí si celý svoj dlho budovaný život,svoju kariéru,majetky,slávu. Nezdá sa svojej reputácie."

Jedna slza si našla cestu z môjho a zrazu ďalšia a ďalšia. Z úst mi unikol bolestivý ston,privrela som oči,ruky si priložila na uši,snažiac sa nepočúvať svojich rodičov.

,,Nechal ťa odísť ,Sel. Ani prstom nepomohol ,aby si ostala a vypočula si ho." Zodvihla som pohľad a pozrela sa na Jacoba.

,,Ani jeho nechce. " zahryzla som si do pery.

,,Dosť už."Zavzlykala som a vstala som z gauča. ,,Pozrite čo je so mnou! Dopekla! Nemám nič a nikoho..."Zavzlykala som. ,,Môj život je preč,celý môj život je len jedno veľké klamstvo a vy ste jebo súčasťou!" Zakričala som a nenávistne som sa na nich pozrela.

,,Keby som si nevzala Liama ,nič z toho..." nenechali ma dopovedať. Otec naštvane vstal a pozrel sa na mňa.

,,Mlč! Za všetko si môžeš sama! Ak by si si nevzala Liama,už dávno by si nebola moja dcéra! A nemala by si Jacoba! Tak mlč!"

,,Zbil ma! Skoro zabil Jacoba!"

,,Snaž sa zamyslieť čo si urobila ty zle,že si ho dohnala ku drogám! Nebola si schopná mu ani len trochu odplatiť to čo pre vás robil! Žil pre vás! "

,,Mám mu odpustiť?"vyjavene som sa na neho pozrela.

,, Ani náhodou." Ozvala sa mama. ,,Toto sa neda odpustiť."

,,Čo odo mňa chcete?" Opýtala som sa.

,,Odíď ,Selena. Odíď veľmi ďaleko a nikdy sa nevráť." Nechápavo som vydýchla.

Mám opustiť Harryho? Znova?

,,Harry ma miluje." Zašepkala som a otec sa zasmial a pokrútil hlavou.

,,Harry? Nesnívaj,dcérka."

,,Miluje ma. Povedal to." Zašepkala som. Miluje ma!

,,Ach,moja naivná Selena." Otcove dlane si vzali tie moje. ,,On miluje iba seba. Oklamal ťa. Rovnako ako pred dvoma rokmi,spomínaš?"

Z mojich očí znova začali tiecť slzy plné bolesti a ublíženia. Bolo mi to tak neskutočne ľúto. Prečo musí byť všetko z jeho strany klamstvo?

,,A vy? Vy ma nechcete? Prečo ma posielate preč?"

,,Pre tvoje a naše šťastie a bezpečnosť. Sel.." podišla ku nám aj mama aj s Jacobom. ,,Chceš,aby vyrastal tu? V tomto svete plného zla? Pre nás..." vydýchol ocko.

,,Pre nás je dôležité naše postavenie. Vždy to tak bolo." Priznali. ,,A ty.." zodvihla som ruku na znak toho,aby mlčal.

,,Viem." Bolo jediné,čo mi vyšlo z úst.

,,Zajtra odchádzame. Ráno." Vzala som si svojho synčeka a išla som do mojej starej izby. Nemala som žiadne oblečenie na balenie,čiže jediné čo som mohla robiť,bolo plakať do ramena svojho syna.

Zotrela som si všetky stekajúce slzy a pozrela som sa na Jacoba.

,,Ma-aaa" vykríkol a ja som ho pobozkala na Ličko.

,,Ja sa ťa nikdy nevzdám." Šepla som . ,,Nech urobíš čokoľvek na svete ,navždy budeš môj synček."

Znova som musela pochovať svoje city. Svoje túžby,plány,nádeje. Verila som,na jeden malý okamih sa v mojom srdiečku zrodila iskrička nádeje a túžby.

Túžby a nádeje ,že sa stanem jeho. Že budeme svoji,že budeme rodina a ja konečne nájdem to,čo som nedokázala nájsť dva roky.

Lásku.

Jeho lásku.

,,Nemáš ocka. Ani nikdy mať nebudeš. Nepotrebuješ ho." Zašepkala som a pozrela som sa na Jacoba,ktorý sa hral s jeho lyžičkou,ktorú veľmi rád hryzie.

Čakala som.

Každučký jeden deň som čakala kedy príde.

Kedy si príde po nás.

No nič z toho sa nikdy nestalo a ja som ostala sama.

Sama so všetkými svojimi citmi.

••••
•Scajka