Domov sa vrátila zničená, s túžbou hodiť sa do postele a nevstať ani telom, ani duchom. Potebovala byť na pár hodín mimo, doslova mimo, nie riešiť problémy iného sveta.
Až do nasledujúceho pondelka odmietla čokoľvek robiť, dokonca sa ani neučila. Zvládla akurát poslať Ruby za ostatnými, aby im povedala, že sa stretnú v pondelok, vo fyzickom svete, v hoteli.
Owenovi sa nenápadne, a Eleri vážne nechcela vedieť ako, podarilo odobrať Grace vzorku DNA a poslať ju na analýzu. Teraz tŕpol, či jej bude alebo nebude musieť vyzradiť svoje tajomstvo. Radšej mu nepripomínala, že tým prezradí aj ju. A to ešte stále nevedel, čo sa v astrále skutočne deje. Krajiny, dokonca celé kontinenty, padali jedna za druhou. Objavovali sa výpadky prúdu, straty energie, elektrárne boli plné démonov. A Damianos nikde. Smrtku sa ani nenamáhala hľadať. A najhoršie je, že čoskoro budú ohrozené aj francúzske hranice.
V pondelok sa necítila o nič lepšie. Aby toho nebolo dosť, pri skrinke ju čakal Derick. Nemohla sa mu viac vyhýbať, ale ešte nebola pripravená oznámiť mu niečo ako To vieš, v minulom živote sme boli pár a ty si mi sľúbil, že si ma nájdeš, teda tesne predtým, než nás oboch zabil Damianos.
Nasadila neutrálny výraz a otvorila skrinku. Čakala, čo povie.
„Eleri, čo sa deje?" opýtal sa narovinu. „Prečo sa mi vyhýbaš?" Odmietal si to priznať, ale trápil sa. Nechápal jej stav. Nenávisť by nechal tak, aj hnev. Ale ona sa už nehnevala. Bola len... chladná. Ako ľad. A to mu robilo starosti.
Vzdychla. V ruke zvierala učebnicu. „Pretože ty si jedna z troch bytostí, ktoré poznajú odpoveď," povedala mu pravdu.
„No a? To ťa tak rozrušilo?"
Pokrútila hlavou, pohľadom skúmajúc topánky, akoby boli tou najzaujímavejšou vecou na svete. „Nie. Ibaže..."
„Ibaže čo? No tak, El, pozri sa na mňa!" Jemne sa dotkol jej pleca.
Neurobila to. Nemohla mu pozrieť do očí, keď vedela, komu patria. V mysli jej zneli tie slová ...postavím sa aj Stvoriteľovi, aby som ťa našiel. Zbohom, láska. „Bol si tam. Bol si pri mne, keď som bojovala s Damianom," dostala zo seba previnilo.
To ho na chvíľu ohromilo. „Ako si môžeš byť taká istá? Videla si ma?"
Zasmiala sa. „Bol si iný. Ver mi, keby si nepoznal spôsob, ako ho poraziť, nikdy by mi nenapadlo, že si to ty."
„Takže my dvaja sme už proti nemu raz stáli? A prehrali sme?" domáhal sa odpovede. Stále mu nešlo do hlavy, prečo je tak vydesená.
„Tak nejako," odpovedala neurčito.
„A preto sme tu? Aby sme ho dorazili?" triafal naslepo.
„Nie. Ja som tu, lebo som s Univerzom uzavrela dohodu. Budem sa inkarnovať, kým ho neporazím."
„A ja? Aj ja som s ním uzavrel dohodu?" Sakra, asi si doma bude musieť sadnúť a pri meditácii sa pokúsiť spomenúť si na minulý život.
Pomaly zdvihla pohľad. „Nie, ty si žiadnu dohodu neuzavrel. Ty si... tu nemal byť."
Nadvihol obočie. Ak mu konečne nepovie, čo chce počuť, asi sa od nervozity rozletí na kúsky!
Eleri sa do očí tisli slzy. Derick má právo vedieť, prečo tu uviazol s ňou. „Keď sme umierali, niečo si mi sľúbil. A splnil si to." Smrkla dojato.
„Čo? Čo som ti sľúbil?" Takmer ani nedýchal.
Zhlboka sa nadýchla. „Že sa postavíš aj Univerzu, aby si ma našiel. A to si aj urobil. Pomohla nám egregora. Nádej."
V živote zažil už veľa šokov, ale takýto nie. Potriasol hlavou. Prečo by jej sľúbil takú hlúposť? Moment... dych sa mu zasekol v hrdle. „Mal som nejaký... vážny dôvod, prečo som ti dal ten sľub?" opýtal sa cynicky. Akoby mu odpoveď nenapadala.
Zotrela si slzu. Keby ju tie spomienky tak neboleli... Keby sa jej nevracali aj s citmi... „To je dnes už jedno," odbila ho a zavrela skrinku. Nedovolil jej odísť. Chytil ju za lakeť a odtiahol za roh, aby ich nik nevidel. „Nechaj ma, Rick," bránila sa zničene.
Pritlačil ju o stenu, aby mu neušla. „Odpovedz mi! Čo sa stalo, keď sme umreli?"
Vzlykla. „Prosím, nenúť ma..."
Zatriasol ňou. V žilách mu koloval hnev. „Eleri, prisahám, že ak mi okamžite nepovieš, čo chcem vedieť, uväzním v tele aj teba!"
To zabralo. „Prišla som ťa vyslobodiť, lebo ťa zajal," spustila. Chcela sa zbaviť nepríjemnej spomienky. Možno stačí, keď ju niekomu vyrozpráva. „Ale on nás uväznil vo svojom paláci. Jeho stráže ho najprv zaživa zabalzamovali a potom nás... jednoducho prebodli."
Zaškrípal zubami. „Ale prečo som ti sľúbil... prečo..." nedokázal dokončiť.
Odstrčila ho od seba. „Ak to nevieš ty, ja ti to nepoviem!" zaťala sa. Rozbehla sa do bezpečia triedy a radšej sa neobzrela.
Fran si nemohla nevšimnúť slzy v jej očiach. „El, čo sa deje?"
Eleri ponížene smrkla – nerada plakala pred ostatnými, ale staré rany, rany z minulého života, príliš boleli. Nevedela sa ich zbaviť. Už nikdy, nikdy nebudem v nič dúfať, prisahala si a preklínala Nádej. „Spomienky..." habkala. Zatvárala a otvárala oči, aby sa zbavila obrazov, ktoré jej nepatrili.
„No tak, spamätaj sa!" Fran ňou zatriasla. „Si tu len ty, Eleri, nie ona. Ten život ti nepatrí, nie je tvoj."
To nepomohlo. Na chvíľu sa síce ukľudnila, ale aj tak sa triasla. Stretnutie s Derickom, s jej Derickom, prelomilo akúsi bariéru medzi spomienkami. Zlievali sa jej dohromady. Raz videla minulosť, raz vydesenú Fran, ako jej máva pred očami.
Sotva postrehla Olivierov príchod. Na chvíľu naňho zaostrila. Čosi písal na tabuľu. Príklad. Rozbolela ju hlava.
„Eleri, v tomto stave nie si schopná ani písať," sykla jej Fran do ucha.
Eleri sa objala rukami. Niekoľko spolužiakov sa k nej zvedavo otočilo. Rick medzi nimi. Nevedela udržať vzlyk.
Videla... ich. Spolu. Vytreštila oči. Na toto som primladá!
„El!" Fran sa ju zúfalo snažila prebrať. Slzy jej stekali po tvári ako vodopád.
„Stalo sa jej niečo?" opýtal sa Oliviero a preniesol na ňu všetku pozornosť triedy. Zamračene pozeral na plačúci uzlík nervov.
„Ona..." Fran nevedela, čo povedať. Len si spomína na minulý život a stáva sa z nej kvôli tomu schizofrenik by asi nezabralo. „Je jej zle," vykoktala a opäť sa venovala priateľke. Snažila sa ju utíšiť, ale nešlo to.
Oliviero pomaly prešiel pomedzi lavice až k nim. „Eleri, vnímaš ma?"
Franin nazúrený pohľad bol dostačujúcou odpoveďou na jeho stupídnu otázku. Sklonil sa k Eleri. Vzlykala ako malá. Doslova. Pohladil ju po horúcom líci.
„Nezvláda to," šepla Fran utrápene.
Pozrel Eleri do tváre. Nebol to jej pohľad, s ktorým sa stretol. Videl v nej inú, mŕtvu osobu, ktorej osud sem nepatril.
A je zle. Veľmi zle. Vytiahol ju zo stoličky. „Poďme von, dobre?"
Zaskučala, ale neprotestovala. Sotva vedela, kde je hore a kde dole. Rick takmer vyletel z kože, keď ju tak videl.
„Nikto sa ani nepohne!" prikázal Oliviero triede. „Keď sa vrátim, budete mať vypočítané príklady, inak vám dám test navyše!" Nečakal na odpoveď, prestrčil ju dverami triedy a zabuchol ich. Boli na chodbe sami. Eleri sa oprela o chladnú stenu.
„Prosím... daj mi pokoj," mrnčala.
„Eleri," vzal ju za ruku. „Sústreď sa na mňa," povedal mierumilovne.
Zhlboka sa nadýchla, odháňajúc spomienky. Šlo to ľahšie. Už rozoznala jeho tvár.
„Vnímaj môj hlas," prikazoval jej ďalej. Využíval všetku svoju silu, aby ju vrátil späť. „Len môj hlas..."
Eleri počula mier. Doslova. Všetky spomienky sa odplavili, zostala len ona a... Oliviero. Jeho hlboký, anjelský hlas ju upokojoval.
„Ona nie je ty a ty nie si ona," mrmlal monotónne. „Jej spomienky nie sú tvoje spomienky. Odlíš ich od seba. Rozlíš osobu, ktorou si, a ktorou nie si."
Ach, ani najväčšie balenie ibuprofenu by nedokázalo to, čo on. A keď sme pri tom... Vrátil sa jej zdravý rozum. Zamračila sa. Hľadela do chladných, mŕtvolných očí. Olivierových očí. Videla jeho auru. Stále mu chýbala prvá čakra.
„Si tu so mnou?" opýtal sa neisto.
Za to, čo sa stalo potom, nemohla. Aspoň si to neskôr opakovala. Zareagoval reflex.
Vytiahla spod opasku nôž, druhou rukou mu vykrútila rameno a šmarila Olivierom o stenu. Chladný kov mu držala pod krkom. Dychčala námahou a stále ju v očiach pálili slzy. Momentálne však prevládal hnev.
„Eleri, upokoj sa," prehovoril pridusene.
„Čo si zač?" zachrčala.
Mlčal.
„No tak! Hovor! Čo si mi urobil a aký máš podiel na mojom stave?" Triasla sa zlosťou.
„Nijaký, prisahám." Pokúsil sa ju odstrčiť, za čo ho preventívne kopla do nohy. Zasyčal.
„Vieš, kto som?" vypočúvala ho ďalej.
Vzdychol. „Viem presne, kto si. Viem o tebe, Rickovi aj Fran. Som na vašej strane."
„Odpusť, ak ti neverím. Si démon?"
Dvere vedľa nich sa otvorili a na ich malú párty dorazila Fran. Zhrozila sa. „El, prestaň! Nič ti neurobí!" Pristúpila k nim a trhala jej nôž z ruky.
Dievča ju neochotne poslúchlo. Stále sa mračila na Oliviera. „Fran, on nemá jednu čakru!" ukázala naňho. „A úprimne, pripadá ti dosť starý na učiteľa?" Obhajovala svoje správanie.
„Ja viem, že ju nemá."
„Práve mi povedal, že o nás vie a rozprával sa so mnou, akoby vedel o... čo si to povedala?" pre zmenu namierila nôž na ňu a ľutovala, že pištoľ má v skrinke.
Fran si vzdychla. Vymenila si s Olivierom porazenecký pohľad. Prikývol. Aj tak sa už prezradil. „Eleri, on nie je z nášho sveta a prvú čakru nemá preto, lebo ho so Zemou nič nespája. Nie je človek."
„A ty, moja zlatá, to vieš odkiaľ?" okríkla ju vystresovaná Eleri.
Oliviero sa obranne pred Fran postavil. „Prišla na to sama. Nechcela ťa zradiť, ale poprosil som ju, aby ti nič nepovedala."
Eleri fučala ako nahnevaný býk. „Tak, pán profesor, von s tým! Čo si zač a prečo by som ťa nemala zabiť?"
Pobavene naklonil hlavu. „Zrejme preto, lebo som Smrtka."
Zaspätkovala. Skvelé. Len on jej tu chýbal. „Dobre, poďme sa tváriť, že som sa práve na smrť nevydesila. To vy bežne žijete medzi ľuďmi?"
„Som jediný a prišiel som len kvôli problémom s vírom."
Smrtka. Damianova smrť. „A je úplná náhoda, že si sa objavil práve tu..."
„Damianos musí byť zastavený, Eleri," prerušil ju. „Ale boj musíš vyhrať ty. Nemala si o mne vedieť, ale keď sme pri veciach, ktoré si nemala vedieť..." premeral si ju. „Dohoda bola, že si spomenieš na to, prečo si tu a ako si umrela. Žiadne iné spomienky, žiadne emócie."
Zasmiala sa a znelo to ako smiech blázna v kazajke. „Vážne? A ja som si myslela, že to sa so mnou Univerzum hrá, lebo nemá inú obeť." Prehrabla si vlasy. „Ani nevieš, aká to je radosť, spomínať si na život inej osoby. A vieš, čo je najlepšie? Aj on sa vrátil!"
Oliviero zbledol. „Dohoda..."
„Daj už pokoj s dohodami, somár, inak ti napchám kosu tam, kam nechceš! Zdá sa, že je tu sila, ktorá sa vám vysmieva." Rozhodila rukami. Je tu vôbec niekto, kto má celú situáciu aspoň trochu pod kontrolou?
„Sila?"
„Egregora," oznámila mu takmer slávnostne. „Áno, Nádej. To ona mi vrátila spomienky a emócie a ako darček mi vrátila jeho."
Fran klesla sánka. Pozrela na Oliviera a vážne sa vydesila, keď už aj Smrtka zbledla na smrť. „Čo to znamená, Oliviero?"
Preglgol. „Že máme problém."