Ráno Eleri nemala náladu na akýkoľvek rozhovor. Povedala Owenovi aby ju nečakal, že sa do školy prejde peši. Ruby mala stráž na hraniciach a Grace zmizla veľmi skoro do práce.
Eleri s nechuťou žula raňajky. Mala vážnu traumu zo spomienok na smrť, ale s tým rátala. Horšie je, že si nielen nespomína na spôsob porážky Damiana a miesto jeho hrobky, ale akosi sa nevedela odpútať od smutného príbehu, ktorý žila. Naozaj mala toho muža tak rada? Prečo? V tých dobách predsa ženy vôbec neboli chápané tak... rovnoprávne, aby mu na nej záležalo. Keď sme pri tom, neboli ani bojovníčky a ona bola. Akoby vybočila z doby. A kto je tá tretia osoba? Aj tá sa reinkarnovala? Bolela ju hlava. Prinútila sa aspoň desať minút k meditácii, aby prežila dnešný deň. Po dlhšom váhaní si do vaku pribalila aj Owenovu zbraň. Jeden nikdy nevie.
Cestou do školy stretla Fran.
„El, tváriš sa ako na pohrebe," skonštatovala hneď. „Čo sa včera odohralo?"
„Veľa vecí. Dlhý príbeh. Inokedy." To posledné objatie... Ich sľub, že si k sebe nájdu cestu... Chcelo sa jej plakať.
„Páni, ty si ale zhovorčivá. Pobyt v Rickovom tele ti asi neurobil dobre."
Pretrela si oči. „Frannie, Rick je len špička ľadovca. Včera... sa stalo veľa vecí." Prinútila sa vyrozprávať jej všetky udalosti, len nespomenula detaily svojho minulého života. Nebola pripravená sa o ne podeliť.
„Páni. Takže si skutočne nespomínaš? Nevieš, ako ho poraziť?"
„Prisahám, že nie. Budem musieť viac meditovať, aby som si vybavila minulý život." A toho sa desila. Existuje vážny dôvod, prečo minulé životy nemajú byť známe. Ľudská myseľ na toto poznanie nie je stavaná.
„Je to bezpečné? Vieš, že by sme si nemali spomínať..."
„Lebo nám hrozí schizofrénia, ja viem," mávla rukou. Stíšila hlas, pretože vošli do budovy školy. „Ale čo iné mám robiť? Damianos začne zabíjať aj lovcov, len čo ich nájde." Jeden život za desiatky za to stojí.
„Vravela si predsa, že nie si jediná, kto ten spôsob pozná," šepkala Fran. „Stačí nájsť ostatných."
Vyšli po schodoch a Eleri sa zastavila pri svojej skrinke. „Medzi miliardami ľudí? Neviem, kto je tá tretia osoba, ale... tá druhá z mojej spomienky umrela so mnou."
Fran zamrkala. „Ty si videla vlastnú smrť?"
Eleri sa tvárila, že ju nepočuje, a pátrala v skrinke po zošitoch. „Na minulé životy si nemáme spomínať. Tak ako si mám sakra spomenúť na spôsob porážky nejakého šialeného Gréka, ktorý trpí utkvelou predstavou, že bude vládcom sveta?"
„Macedónčana," opravila ju Fran automaticky.
„To je fuk. Navyše som s tebou chcela prebrať niečo úplne iné." Zaplesla skrinku. „Rick ťa uväznil v tele. Musel ti niečo dať. Nejaký náramok. Čokoľvek."
„El, sotva sa mi od neho dostane priateľského pohľadu. Myslíš si, že by som nevedela, keby mi niečo dal?" opýtala sa sucho.
„Nenakreslil ti niečo na telo? Čo tetovanie?"
Vošli do triedy. Bola takmer prázdna. „Tetovania mi zmizli už pred rokom," priznala Fran. „Od Ricka nemám nič. Musel urobiť niečo iné."
„Nenosíš pri sebe... ja neviem, niečo, čo je pokreslené neznámymi symbolmi?"
„Nie. Vážne, El, už som skúsila všetko."
„Neverím, že tvoj stav je nezvratný," trvala na svojom Eleri.
„Kiežby si mala pravdu," vzdychla. Následne sa obe odmlčali, pretože vošiel Rick. Eleri mu nevenovala jediný pohľad a Fran sa odvrátila.
„Ja... ešte niekam zájdem," vyhovorila sa neurčito a zdrhla, než Eleri mohla čokoľvek povedať.
Ako každý deň vošla bez zaklopania do Olivierovho kabinetu a s úsmevom mu popriala dobré ráno.
„To teda je," súhlasil a pobozkal ju. Ešte stále sa nevedel zmieriť s novými, intenzívnymi pocitmi. Vzďaľoval sa od svojej úlohy čoraz viac a viac. Stával sa človekom. „Tváriš sa ustarostene."
Smutne vzdychla a posadila sa na stôl. „Určite vieš, čo sa deje v astrále."
„Máš na mysli ten boj medzi lovcami a démonmi? Cítil som to."
„Poznáš Elerinu dušu? Myslím z duchovného hľadiska."
Prikývol, zamyslene si prezerajúc Fran. „Keď som sa stal... tým, čím som, už bola v astrále. Teda, veľmi blízko. Nemohla sa pohnúť ďalej," prezradil.
„Prečo?"
„Nepovedala ti to?" nadvihol obočie. Pokiaľ mohol vedieť, Eleri si už spomenula a medzi ňou a Francescou nie je veľa tajomstiev.
„Nechcela veľmi hovoriť o svojom minulom živote. Spomenula si na smrť. Je trochu otrasená."
Oliviero si prehrabol vlasy. Tak nejako začínal chápať, prečo sa jej duša nechcela pohnúť. Aj on mal pocit, že by bez Fran neodišiel. A to je tu, prosím pekne, len pár dní. „To je pochopiteľné. Ale taká bola podmienka."
„Vysvetli mi to," poprosila ho. „Čo El odlišovalo od nás ostatných?"
Zasmial sa a posadil si Fran na kolená. Veselo jej odhrnul vlasy z čela. „Každý je jedinečný, Francesca. Napríklad aj tvoja duša už má čo-to za sebou. Tá Elerina nedokončila svoju úlohu. Musela si spomenúť, aby pochopila, prečo bojuje tu a teraz. A navyše... aj sme jej takpovediac čosi dlhovali."
„Ako môže Univerzum niečo dlhovať duši?" opýtala sa zamračene. Univerzum neexistuje na dlh. Dáva a berie. Aspoň to si doteraz myslela.
„Univerzum nie. Eleri bola vo svojich prvých inkarnáciách tak trochu... zlá. Aby si napravila karmu, prijala tvrdý osud v staroveku. Mala poraziť Damiana. Narodila sa len pre to, aby bojovala. Umieranie kvôli tomuto boju však v pláne nebolo."
„A preto sa vrátila? Aby dožila svoj osud?"
Oliviero uhol pohľadom. „V podstate áno. Nemal by som ti to hovoriť, Frannie," sťažoval sa nad svojou dilemou.
Nadvihla mu tvár, aby jej pozrel do očí. „Ale áno, mal. Ako si povedal, každý máme svoj osud." Pobozkala ho. „Na Eleri mi záleží. Nedovolím, aby znovu umrela."
„Ja viem." Pozrel na hodinky. „Mala by si ísť. Uvidíme sa po vyučovaní."
Neochotne vstala. „Ďakujem za informácie. Stále jej nemám hovoriť o..."
„Nie. Ver mi, Eleri si musí poradiť s tým, čo má. Nie som tu kvôli nej."
„Mimochodom, kvôli komu tu teda si?" opýtala sa od dverí.
„Choď," povedal namiesto odpovede.
Derick sedel v lavici ako živá mŕtvola. Elerine vražedné pohľady ho ničili, doslova mu narážali do aury. Navyše sa k nej pridala aj Fran, čo ho trápilo ešte viac. Abdul a Amos mu nevedeli pomôcť. Buď Eleri povie pravdu, alebo ich vystaví riziku odhalenia. Ani jedno sa mu nepáčilo.
Počas prestávky sa prinútil podísť k nej. Provokatívne proti nemu zdvihla mocný štít z aury. „Čo chceš?" sykla.
„Jeden rozhovor," odsekol rovnako chladným tónom.
„A ja svetový mier." Sladko sa usmiala. Vzala si veci a chcela odísť. Postavil sa jej do cesty. „Neodsudzuj ma, kým nepoznáš fakty."
„Tak sa na to pozrime: pracuješ s démonmi, uväznil si vlastnú sestru v tele, uniesol si môjho sprievodcu a nemám jediný dôkaz, že si spojenec. Stačí?" obišla ho. S výrazom vraha si to mierila ku skrinke. Mladší spolužiaci pred ňou v strachu uhýbali. Rick ju nasledoval. Povie jej pravdu. Nemá na výber.
„Nechcel som nikomu ublížiť," začal ako úplný idiot. Kedy sa dopracoval do stavu, že má nutkanie vysvetľovať svoje činy? „Fran som uväznil v tele pre jej vlastné dobro."
Eleri sa k nemu otočila ako k mimozemšťanovi. „Aha. A Nero podpálil Rím, lebo mu bola zima." Šmarila zošity do skrinky. Bola nervózna. Jej štít ochaboval.
„Franniena sila bola priveľká. Už ako dieťa bojovala proti egregorám. Uväznil som ju, aby po nej naši šéfovia nešli. Bola by prvá na zozname nežiaducich lovcov. Takto ju nemôžu nájsť. Chránim ju!"
Ako to Fran vravela? Áno, naozaj šla proti egregorám. Spomínala aj svoju silu. Ak Rick vedel o blížiacom sa povstaní démonov... je možné, že naozaj chránil sestru? Fajn, tak možno nehovorí hlúposti. „Je to tvoja sestra. Prečo si jej jednoducho nepovedal, že sa o ňu bojíš?" Čelila mu.
Trochu si vydýchol, že ho aspoň počúva. „S Fran sme pri sebe vždy stáli. Ona by ma nenechala odísť len tak. Chcela by bojovať a to som nemohol dovoliť. Je to predsa moja malá sestrička."
Eleri zavrela skrinku. „Chceš mi povedať, že si volil menšie zlo?"
„Volil som život namiesto smrti. Tak vypočuješ si ma?" prosil. On vážne prosil!
Zaklonila hlavu. Potrebuje meditáciu. Potrebuje odpovede. A pokojný spánok. „Tak dobre. Vysvetli mi teda tvoje spojenectvo s humanoidmi."
Zovrel pery. Podvedome si pošúchal jazvu na tvári. „Medzi nimi a šéfmi bol vždy veľký boj. Humanoidi nie sú démoni, ako ti nakecali. Vôbec sa neživia energiou živých bytostí, ani nič neničia. Po celý čas bojujú proti démonom. Prekonali silu víru a neumreli, lebo sú vzdelaní a duchovne vyspelí. Neoklamali smrť ako Damianos a jeho poskokovia. Smrť sama im dala možnosť vrátiť sa. Kedysi to niektorí zneužili a preto boli považovaní za nebezpečných. Ale to už dnes neplatí. Sú na našej strane."
Vyprskla do smiechu. „Chápem, chceš byť vtipný. Tak inokedy."
Opäť jej zabránil v odchode. „Hovorím ti čistú pravdu. Humanoidi sú ľudia. Teda boli. Dobrovoľne sa rozhodli zostať v astrále a neprekročiť vír. Sú veľmi mocní, ale nie zlí. Lovcov nemajú radi, lebo ich lovia. Šéfovia nám nakecali, že sú zlí, pretože pre nich predstavujú hrozbu."
Eleri tejto absurdite odmietala uveriť. „Bojovala som s nimi, Rick. Neboli priateľskí."
Odkašľal si. „Nebojovala si s nimi, Eleri," šepol, akoby ju nechcel sklamať. „Ich prvým pravidlom je, aby nezabili žiadneho lovca. Ver mi, v skutočnosti by si ich nikdy neporazila."
To sa jej dotklo. „Au."
„Ja viem, že je ťažké tomu uveriť, ale zamysli sa. Viem, že si prednedávnom bojovala s Amosom. Určite sa pamätáš, však?"
Preglgla.
„V Taliansku si ho poslala do víru. Bojovali ste. Chcel ťa len omráčiť, alebo poslať do tela, aby stihol zdrhnúť. Stopoval Damiana. Keď si ho našla, dobrovoľne sa nechal zabiť. Humanoidi sú dosť silní, aby čas od času cez vír prešli tam aj späť. Amos sa obetoval, aby ťa nezranil."
Netvárila sa šokovane len z jedného dôvodu. Derickove slová považovala za prvotriednu blbosť. „Klameš!"
Prehrabol si vlasy. „Nemám dôvod ti klamať, Eleri. Vedel som, že pravdu neprijmeš. Keby si sa vtedy neobjavila v Grécku... nemal som na výber. Prosím, ver mi."
Prižmúrila oči. „Chcem jediný dôkaz, že si stále na mojej strane!"
Rozhodil rukami. „Aký? Si jedna z najmocnejších lovkýň. Nemyslíš, že by si už bola mŕtva, keby som šiel proti tebe?"
„Možno som príliš mocná aj na teba," dráždila ho.
Rick zaškrípal zubami. Rozpažil ruky do strán. Vzduch okolo nich akoby... zhustol. Študenti sa doslova spomalili. Ako vo filme. Nakoniec sa nehýbali vôbec. Zmrzli. To ale nebolo všetko. Uprel na ňu hnedé oči a zem pod ňou zmizla. Zalapala po dychu. Vznášala sa niekoľko centimetrov nad podlahou! „Povedal som jedna z najmocnejších, nie mocnejšia odo mňa," opravil ju sebavedome.
Hranica neexistuje. Zavrela oči. Vztýčila ten najpevnejší štít, aký v živote vytvorila. Vymanila sa spod moci teplých, zúrivých očí. Elegantne doskočila na zem. Blýskala po ňom búrkovým pohľadom.
Trochu zneistel. Ako to urobila?
„Prekvapenie," zvolala. Vyslala štít do okolia. Študenti sa pohli. Rick sklonil dlane. Bol porazený. „Tak, keď sme si vyjasnili túto malú záležitosť..." naklonila hlavu. Keby bola slabšia, jeho pohľad by ju pravdepodobne zabil. „Och, prestaň! Nebála som sa ťa predtým, nebojím sa ťa ani teraz."
Ako dlho by som prežil, keby som ju udrel? Zhlboka sa nadýchol. „Nechcem proti tebe bojovať, jasné?"
Ani ona nemala záujem o novú vojnu. Ale humanoidi? To je aj na ňu silná káva. „Tí tvoji humanoidi," v duchu sa prekliala za svoju otázku, „akí sú starí?"
Odpovedal ihneď. „Ako ktorí. Tí najstarší sa narodili v období Alexandra Macedónskeho."
„Koľká náhoda. A my naháňame jedného z jeho blízkych."
„Bojovali proti Damianovi. Práve preto sú stále tu," vysvetlil.
To už bola zaujímavejšia informácia. „P-počkaj." Navlhčila si suché pery. „Koľkí bojovali proti tomu chlapíkovi? V dobe, keď žil?"
Derick si nemohol nevšimnúť jej bledú tvár. „Neviem. Prečo? Vieš niečo, čo ja nie?"
Uhla pohľadom. Topiaci sa slamky chytá. Som až taká zúfalá? „Dnes v noci na obvyklom mieste. Chcem hovoriť s tými najstaršími. Ak ma zradíš, bude zle." A rýchlym krokom sa odporúčala.