Fran bola na ďalší deň v škole sama. Po päťminútovom očnom vražednom súboji s Derickom sa natiahla na lavicu, len aby vyprovokovala Oliviera, ktorý im priniesol opravené testy. Na ten jej úhľadne napísal Nabudúce odkáž Eleri, aby pomocné výpočty nerobila na vlastnom papieri. A k tomu najlepšia možná známka. Neveriacky naňho vzhliadla. Veselo sa usmial a žmurkol. Klesla jej sánka. Tak najprv ju necháva po škole a teraz otvorene prizná, že vie o ich podvode a ešte sa usmeje?
Celú hodinu ho prepaľovala pohľadom a len čo sa trieda vyprázdnila, vstala a hodila pred neho svoj test. „O čo ti ide?" vyprskla naňho.
Oliviero sa pokojne oprel, otočil sa k nej a prstami poklepkával po drevenom stole. „Nejaký problém?"
Nahnevane prižmúrila oči. „Vieš, že sme podvádzali."
„Áno, viem. A?"
„A? Nič proti tomu? Predtým si nás nechával po škole."
Usmial sa na ňu a odhalil rad belasých zubov. „Nevidel som vás podvádzať. Eleri pomocné výpočty vlastne poškrtala, len som ich vylúštil. Dobrá práca."
„Dobrá práca? Dobrá práca? Čo si to za učiteľa?" rozhodila rukami.
„Pozri – boli ste v zložitej situácii a pod tlakom. Napriek tomu ste si poradili. Len tak ďalej."
„Čo za nezmysly to táraš?!"
Oliviero vstal a podišiel bližšie k nej, až jej narúšal osobný priestor. „Život je jedna veľká hra, tak sa nauč podvádzať, nie je tak, Frannie? Raz partiu vyhráš, raz prehráš. Tú predošlú ste s Eleri prehrali. Ale pokročili ste."
Fran zaťala päste. „Ty vážne nie si normálny."
Mykol plecami. „Nie som, priznávam."
„Prečo si si vybral práve mňa? Máš tu desiatky ďalších na ničenie nervov, prečo ja?"
Vzal do ruky prameň jej hnedých vlasov a namotal si ho na prst. Zarazene hľadel na jeho lesklú štruktúru. Fran mala pocit, akoby niečo také videl po prvý raz. „Pretože ja chcem teba. Len teba." Pozrel jej do očí divokým pohľadom, že zabudla dýchať. Preglgla.
„Čo konkrétne odo mňa chceš?" pípla.
To keby vedel! Jej vôňa mu zatemnila zmysly, zabúdal na svoje miesto, na svoju prácu. Mal pocit, že mu búši srdce, ale nebol si tým istý. „Aby si si dávala sakra dobrý pozor." Odtrhol sa od nej, akoby ho popálila.
Fran sa ani nepohla. Odvážne stála v prázdnej triede, ani brvou nemihla. „Povedz mi pravdu. O čo tu ide? Prečo si na našej škole?"
„To by si nepochopila."
Prekrížila si ruky na hrudi. „Prečo mi to každý opakuje? Aj ja mám svoj život, prestaňte mi ho všetci riadiť! Povedal si, že ti ide o mňa a ja chcem teraz vedieť, v akom smere a prečo," zaťala sa a oprela sa o jeho stôl.
„Si veľmi mladá, Frannie. Ži, kým sa dá." Oliviero prešiel na druhú stranu triedy a hľadal nejakú učebnicu v polici.
„Och, chceš mi povedať, že ty si už starý?"
Zasmial sa niečomu, čo vedel len on sám. „Už som ti predsa povedal, že som... iný."
„Šialený?"
Otočil sa k nej s úsmevom na perách. „Možno. A ty? Nikdy si neprepadla šialenstvu, Frannie?"
Prižmúrila oči. „Som úplne v poriadku, na rozdiel od teba."
Diabolsky sa zaškeril, odložil nájdenú učebnicu a pristúpil k nej. Vzal do ruky farebný prívesok jej náhrdelníka a prezrel si ho. „Skutočne? Tak sa pozrime – nosíš náhrdelník od otca, ktorého nenávidíš." Pustil ho. Odhrnul jej ofinu z čela a odhalil bielu jazvu. „Skrývaš svoju minulosť." Rýchlo, skôr, než stihla zareagovať, ju jednou rukou objal okolo pása a pritiahol k sebe. Zvýskla prekvapením. Oliviero ju pobozkal na koreň nosa, medzi obočím. Ľahký dotyk ju rozochvel, no on tak chvíľu zotrval. „Hľadáš stratené, aj keď si nikdy nič nestratila," zašepkal. Teplou dlaňou jej prešiel po chrbte, zastavil sa medzi lopatkami. Zasyčala. „A radšej očakávaš, že ti niekto zabodne nôž do chrbta, než aby ti ho kryl."
Fran zrýchlene dýchala, pod jeho dotykom sa prehla ako luk. „Je až podivné, ako dobre ma poznáš."
Úsmev mu neschádzal z tváre. „Keby si chcela, aj ty do minúty vieš kto som, čo som, a prečo som tu."
Zaliala ju chladná zúrivosť a vytrhla sa mu. „Keby som chcela, už krvácaš."
Zasmial sa. „Ver mi, také ľahké to nie je."
„Naozaj? Mám si to overiť?"
Pohladil ju po líci, v očiach neurčitá emócia. „Sila tvojho ducha je neuveriteľná. Obdivujem ťa."
Pokrútila hlavou. „Mýliš sa. Môj duch je slabý." Pozrela na hodinky. „Sakra, meškám na fyziku!"
Oliviero ju chytil za lakeť skôr, než vybehla z triedy. „Veľmi túžiš zúčastniť sa na hodine?"
„Nie, ale nechcem byť po škole. Zase."
„Ja to s tvojím profesorom vybavím. Fyzika aj tak len utláča našu fantáziu."
Zamrkala. „Vážne? Len tak ma vytiahneš z hodiny?"
„Ak súhlasíš..." Vzal si veci a vyšiel z triedy. „Nenútim ťa."
Ohromená Fran ho ako poslušný psík nasledovala do kabinetu. Tam sa hodila do pohodlného kresla a čakala, čo si na ňu Oliviero vymyslí. Nenápadne pri tom sliedila po miestnosti a hľadala čokoľvek, čo by naznačilo dôvod jeho prítomnosti na škole. Nervózne sa pohrávala s náhrdelníkom od otca – jediným darčekom, ktorý od neho kedy dostala. Ani nevedela, prečo ho nosí, keď ho nenávidí.
Oliviero sa posadil za stôl a na chvíľu za zahľadel do diaľky. Potom napísal pár riadkov do poznámkového bloku a odložil ho nabok. Usmial sa na Fran. „Ako sa má tvoja kamarátka? Počul som, že bola slušne doriadená."
„Odkiaľ vieš o Eleriných zraneniach?" spozornela.
„Viem, čo sa stalo na hodine. Navyše som ju videl krívať a stonať bolesťou. Je v poriadku?"
Fran sa pomrvila. „Je. Spadla zo schodov. V pondelok sa vráti."
„Ako som zistil, často vynecháva školu. Je to pravda?"
„Často je v nemocnici," opravila ho Fran. „Operácie alebo zlomeniny."
„Z čoho ich má? Nepripadá mi ako dievča, ktoré sa s každým pobije."
„Nenechaj sa oklamať," zasmiala sa Fran. „Obvykle chodí ozbrojená a ovláda bojové umenie."
„Zaujímavé," zamrmlal. „Také niečo by som skôr tipoval na teba."
Dievča sebou trhlo. „Prečo?"
Usmial sa na ňu. Zelené oči vzbĺkli veselým ohňom. „Hra na niekoho, kým nie si, ti nejde."
Zagúľala očami. „Táto hra na mačku a myš ma nebaví. Čo si zač? Vieš niečo o mne, alebo triafaš naslepo?"
Neodpovedal. Opäť si čosi poznačil a zo zásuvky vybral haldu neopravených testov. „Nechceš mi pomôcť?"
Fran sa otrávene posadila na stoličku pred jeho stolom a pozrela na testy. Oliviero pred ňu položil papier so správnymi odpoveďami a ukázal jej, čo má robiť. Pol hodiny sa im podarilo mlčať, než opravili testy. Fran sa cítila zvláštne. Uliala sa z hodiny za pomoci profesora, ktorý je takmer jej rovesník a teraz tu s ním opravuje testy. Naprázdno preglgla, keď si spomenula na zásobu zbraní v jeho stole.
„Nedáš si niečo na pitie?" opýtal sa jej, keď skončili. „Mám tu džús a... alkohol ti ešte nemôžem ponúknuť. Ale ešte mám minerálku."
„Dám si minerálku, vďaka." Slabo sa usmiala a pozorovala jeho rozložité plecia, keď sa otočil a prešiel k policiam oproti. Na mäkkom koberci sotva počula jeho kroky. Zvláštne, na muža jeho postavy. A ako ticho sa pohyboval. Prisahala by, že minimálne dvakrát bol v takom uhle, že mal naraziť do nábytku. Zamračila sa. Prečo sa nábytok ani nepohol? Ona sama ponarážala snáď do všetkého.
Sledovala, ako sa natiahol po fľaši minerálnej vody. Vedľa nej stála krabica s džúsom. Okrem vody sa nič nepohlo. Akoby sa dotkol len fľaše a ostatným jeho ruka proste prešla. Zažmurkala, presvedčená, že má halucinácie. Keď však Oliviero vzal dva poháre spomedzi piatich a oni ani necinkli, vystrašene vstala. Srdce jej bilo na poplach. V ruke stále zvierala pero, ktorým opravovala testy. Pozrela naň. Prosím, prosím, naraz doňho. Zahnala sa a pero hodila skrz celú miestnosť priamo do jeho chrbta. Ibaže... žiadny náraz sa nekonal. Predmet preletel Olivierom, akoby tam ani nestál, a zastavila ho až protiľahlá stena.
Fran vykríkla. Oliviero sa zvrtol a zavrčal. Hľadeli na seba a napätie by sa dalo krájať.
„Frannie, neurob hlúposť," začal pokojne, keď správne predpokladal jej zajačie úmysly.
Cúvla k dverám, bledá ako stena. „N-nepribližuj sa ku mne!"
„Dobre. Len nespanikár. Urobíš to pre mňa?" pokúšal sa ju udržať v miestnosti.
Preglgla. Prišlo jej zle od žalúdka. „Čo si zač?" zopakovala snáď po tisíci raz.
Vzdychol nad náročnosťou jej otázky. „To sa ťažko vysvetľuje."
„Hovor! Si človek?" Debilná otázka, Fran. Cez ľudí perá nelietajú.
Zamyslel sa. „Bol som."
Vyvalila oči. „Bol si? Bol?"
„Neexistujem v tvojej realite, Frannie," vysvetľoval pomaly. „Nemám ľudské telo ako ty."
Nalepila sa chrbtom na dvere, príliš vystrašená, aby ušla. „A-ale ja som ťa videla..."
„Viem sa dotýkať vecí, aj ich prenášať, keď sa sústredím. Pero som nečakal, preto mnou preletelo."
Premeriavala si ho od hlavy po päty. „Si duch?"
Pokrútil hlavou. „Nie som prízrak, Fran. Ja existujem, moje vedomie sa vyvíja."
„Prečo si tu? Vieš, ľudia obvykle majú reálne telá."
„Prišiel som do tvojej reality, aby som si niečo... overil. Nikomu nechcem ublížiť. Nemusíš sa ma báť." Opatrne urobil krok vpred, pripravený pustiť sa za ňou, keby sa s krikom rozbehla preč.
Vydesenú Fran jeho slová vôbec neupokojili. „Ale prečo si v našej škole? Ako si sa sem vôbec dostal?"
Oliviero urobil ďalší malý krôčik smerom k nej. „Posaď sa Frannie, všetko ti vysvetlím. Dýchaj."
Ani sa nepohla. Po prvý raz za mnoho rokov nevedela, čo robiť. Vedela, že o ubližovaní klame, pretože má zbrane. A preto mala problém uveriť mu aj to ostatné. Zúfalo zatúžila po čomkoľvek ostrom, prípadne strieľajúcom.
„Fran?" prehovoril po chvíli ticha.
Dobre Frannie, je čas začať myslieť ako kedysi. Zavrela oči. Sústreď sa. „Klameš mi," povedala najpokojnejšie, ako vedela. „Viem, že mi klameš a varujem ťa – nie som taká bezbranná, ako si myslíš."
„Ja viem. Ale neklamem ti, prisahám."
„Nevyslovuj plané prísahy, Oliviero. Je to nebezpečné."
„Prečo mi neveríš?"
Zúžila oči a na chvíľu uprela pohľad na zásuvku stola, v ktorej našla zbrane. Potom sa vrátila k nemu. „Mal si na stole moju a Rickovu zložku. Prečo?"
Oliviero pozrel do rohu miestnosti a zavrel oči. „To ti nemôžem povedať."
Odfrkla si. „Fajn. V tom prípade si už nemáme čo povedať ani my." Natiahla sa po kľučke.
Mladý učiteľ sa k nej bleskovo prihrnul a stiahol ju späť. Obranne sa postavil pred dvere. „Nechcem, aby si spôsobila paniku tým, že začneš rozširovať príbehy, Fran. Nechcem nič, len sľub, že budeš držať jazyk za zubami."
„Lebo čo?" rozčertila sa. „Zabiješ ma jednou zo svojich zbraní? Do toho!"
Otvoril ústa aby niečo povedal, a naprázdno ich zavrel.
„Povedz mi pravdu, Oliviero. Čo chceš odo mňa a od Dericka?" Bojovne zdvihla bradu.
Bezmocne krútil hlavou. „Frannie..."
„Nevolaj ma tak!" skočila mu do reči. „Aké máš ciele?" Pretože ak má Ricka niekto doraziť, bude to ona!
Oliviero sa zviezol do svojho kresla. „Ak ti poviem kto som, prestaneš sa domáhať dôvodu môjho príchodu?"
„To záleží od odpovede," nenechala sa obalamutiť.
„Vážne nie si taká hlúpa, ako som si myslel," pochválil ju. Oprel sa lakťami o stôl a pokynul jej, aby sa posadila pred neho. Upokojujúco sa usmial, keď ho s bledou tvárou poslúchla. Jej strach cítil všade naokolo. Nespomínal si, ako sa dá takáto emócia prežívať. Musí to byť úžasné. „Nepotrebuješ na napiť? Vyzeráš, ako keby si sa chystala omdlieť."
„Od teba si nič nevezmem."
Pobavene sa zasmial. „Páči sa mi tvoja odvaha. Jedinečná. Povedz, Frannie, bojíš sa niečoho?" nadhodil konverzačne.
Prižmúrila oči. „Nevolaj ma Frannie a ja som tu tá, ktorá kladie otázky! Čo za... bytosť si?"
Zamyslel sa. „Hm... to je trochu zložité vysvetliť."
„Pokús sa."
Zhlboka sa nadýchol, oprel sa o kreslo a upieral na ňu svoje zelené oči. „Vy ľudia ste nám dali také zvláštne pomenovanie... ako to len bolo? Aha. Voláte ma Smrtka."