Nasledujúce ráno Eleri vtiahla Owena do svojej izby, kým mama ešte spala, a vyrozprávala mu vzniknutú situáciu. Už zistila, že Sara priletí okolo tretej. Dohodli sa, že ju spoločne pôjdu čakať. Ruby poslali na výzvedy do okolitých krajín a Owen odviezol Eleri do školy. Pršalo. Temnota zahaľovala celé mesto a prinášala zimu o niekoľko mesiacov skôr. Aj keď včera mala na sebe len šaty, dnes už bola v dlhých nohaviciach a hrubom roláku. Rozlúčila sa s nevlastným otcom a vbehla do školy. Vo vaku niesla Rickovu bundu. Stále neverila, že jej ju dal len aby ju ochránil pred dažďom.
Narazia naňho pri svojej skrinke. Tvár mal strnulú a unavenú. Oči mu nebezpečne horeli akousi hnevlivou emóciou. Oblečené mal tmavé nohavice a rovnako tmavé tričko. Ruky mu zahaľovali rovnaké rukavice ako v prvý deň.
Placho sa usmiala, pamätajúc na ranu okolo jeho oka. Liama nikde nevidela.
„Dobré ránko," pozdravila ho veselo. „Vyzeráš unavene. Dúfam, že si včera neprechladol."
„Nie som náchylný na choroby," zamrmlal otrávene. Vedela to. Jeho čakry boli perfektne zladené a čisté, cítila ich vďaka vlastnej aure, ktorú si dnes ráno obnovovala.
„To som rada. Ďakujem za bundu." Podala mu ju. „Je vážne pohodlná."
Prikývol a bez slova si ju vzal. Hneď si ju aj obliekol. „Ja ďakujem za včerajšie rozptýlenie. Vážne som ho potreboval." Úprimne jej pozrel do očí a pokúsil sa o čosi veľmi blízke úsmevu.
„Kedykoľvek. Prečo si tak rýchlo odišiel?" zaujímala sa naivne ako nejaká hus. Musela však hrať svoju rolu.
Uhol pohľadom. „Na čosi som si spomenul. Meškal som... na nejakú vec."
A ja som vraj čitateľná, keď klamem. Zazubila sa. „Nevadí. Stihol si?"
„Vlastne nešlo o nič dôležité. Nechajme to tak. Ideme?" ukázal na dvere triedy. Mrkla naňho a vošli do miestnosti plnej študentov.
Fran stála pred Olivierovým kabinetom a už tretí raz klopala. Najprv si myslela, že svoj zošit z matematiky vážne stratila a až včera večer si spomenula, že si ho zabudla, keď s ním bola prvýkrát po škole. Neostávalo jej nič iné – mala v ňom všetky poznámky. Zúrivo sa vydala poprosiť Oliviera, aby jej ho vrátil, a pomaly jej dochádzalo, že v kabinete nebude. Obzrela sa po prázdnej chodbe. Nikde nikto. Zo srandy vyskúšala, či nie je otvorené a... aha! Bolo. Svedomie sa na krátku chvíľu pobilo so zlými úmyslami a tie s prevahou vyhrali.
Vkĺzla do tmavej miestnosti. Hmatala na stene, ale nie a nie nájsť vypínač. Zanadávala. Jej zošit bude určite na stole. Posvietila si mobilom, aby o nič nezakopla.
Stôl bol takmer prázdny, až na dve sady neopravených testov, zošit stále nezvestný. Otvorila zásuvku. Nejaké papiere, vzorové testy, učebné plány. Presunula sa k ďalšej a ustrnula. Takmer jej vypadol mobil.
V zásuvke boli naostrené nože a vedľa nich puzdrá. A automatická zbraň. Sakra, zbraň! Vyschlo jej v krku. Aby toho nebolo dosť, našla akúsi škatuľu, napoly otvorenú. Nazrela dnu a zamračila sa ešte viac. Kamene. Obyčajné šutre, trochu obrúsené. Niektoré mali aj tvary, ako pyramídy, trojuholníky, špirály a podobne.
Zošit – nezošit, ja padám! Zvrtla sa práve vo chvíli, keď začula kroky na chodbe. Zbledla ako stena. Nie, nie, prosím...
„... určite budú u mňa, nebojte sa, pán riaditeľ. Požičal som si ich, aby som sa oboznámil so študentmi," znel Olivierov napätý hlas. Konfrontovaná novou hrozbou a malým priestorom sa hodila na zem a poskladala sa pod stôl. Zadná doska siahala po zem a po stranách ju chránili dva rady zásuviek. Pritiahla si otočné kreslo a bola dokonale skrytá. Aspoň v to dúfala.
Oliviero otvoril dvere do kabinetu a nejakým zázrakom zapol svetlo. Fran stále nechápala, kde bol ten prekliaty vypínač. Triasla sa ako osika.
„Ocenil by som, keby ste nebrali bez dovolenia záznamy našich študentov," hneval sa riaditeľ.
„Ospravedlňujem sa," povedal Oliviero pokojne. Zašmátral na stole. „Nech sa páči. Viac som si nevzal."
Fran podľa tieňa videla, že Oliviero stojí pred kreslom a riaditeľ na druhej strane stola. Bola ako medzi dvoma mlynskými kameňmi.
„Len traja študenti?" Riaditeľ si prezeral akési papiere. „O nich som vám mohol porozprávať aj ja a som si istý, že som tak aj urobil. Prečo ste chceli ich záznamy?" opýtal sa rýpavo, tónom typu ja som tu pán a ty len červ.
„Chcel som si len niečo overiť, nerozčuľujte sa." Oliviero si na hrôzu Fran odtiahol stoličku a posadil sa na ňu. Stiahla sa ešte viac. Prisunul sa. Fran sa bála aj dýchať.
„Nemám rád neporiadok vo svojej škole, je vám to jasné?"
Oliviero si vystrel nohy. Fran si pritisla ruku na ústa, aby nezaskučala. Poriadne ju totiž kopol do rebier. Na chvíľu skamenel, rýchlo sa však spamätal a nohy stiahol. Neprezradil ju.
„V poriadku, nabudúce sa opýtam najprv vás. Teraz ak dovolíte, musím sa pripraviť na hodinu."
„Verím, že sa vaša chyba už nebude opakovať." Riaditeľ vyšiel von pávím krokom a tresol dverami.
Fran sa pripravila na najhoršie. Oliviero sa pomaly odsunul a o chvíľu už na ňu hľadeli jeho olivovozelené oči. Prekvapením zaiskrili a jej v prvom momente napadlo, že jednoducho vytiahne zbraň a odstrelí ju. Na jej veľké prekvapenie sa však uškrnul a podal jej opálenú ruku.
Zamračila sa na ňu.
„No tak poď, než zase niekto príde a nájde ťa pod mojim stolom, prípadne spod neho vyliezať."
Očervenela ako paprika a už sa súkala von, za jeho mrmlavého smiechu. Roztrasene sa postavila na nohy a čakala na výbuch, ten však neprišiel. Oliviero ležérne sedel na otočnej stoličke a blýskal po nej veselým pohľadom.
„Tak koľko dní po škole?" vzdychla porazene a zvesila plecia.
„Obávam sa, že tebe by to aj tak nepomohlo," doberal si ju. „Ale smiem vedieť, ako si sa dostala tam, kam si sa dostala?"
Preglgla. „Myslela som si, že máš môj zošit, dvere boli otvorené a tak som vošla..."
„Hľadala si ho niekde?" celý sa napol. Očami zabehol k zásuvkám na stole a potom rýchlo k nej.
„Sotva som vošla a počula som vás na chodbe," klamala pokojne. „Myslela som si, že bude na stole a keď tu nebol, ukryla som sa."
Vydýchol si. „Je tam v polici." Ukázal na skrinku s knihami a učebnými pomôckami. Kým sa po zošit vybrala, zamyslene ju zozadu pozoroval. Učil matematiku, ale nespočítal si, že bude taká dospelá. Keď sem prišiel, očakával mladšie dievča. Fran bola trochu drobná, tvár však mala úprimnú a vážnu. Puberta ju neovládala ako iných. Bojovala so životom každým dňom, hľadajúc stratené.
Zobrala svoj zošit, pritisla si ho k hrudi a nesmelo pozrela na Oliviera. Zelené oči pretekali neistotou, hnedé vlasy sa krútili na ramenách. „Asi už pôjdem," snažila sa vyviaznuť z nepríjemnej situácie.
„Ešte nie, Francesca," zastavil ju Oliviero prísne. „Zavri tie dvere a poď sem," prikázal jej nekompromisne.
So stiahnutým hrdlom sa pustila kľučky a slimačím krokom prešla popred stôl, vďačná aj za ten kus dreva, ktorý ich oddeľoval. Pozrela mu do očí a čakala.
Oliviero vstal, aby boli na jednej úrovni. „Ty mi neveríš." Nebolo to obvinenie, ani otázka, len strohé konštatovanie.
„Nie," odpovedala pravdivo. „Podľa mňa ani nie si učiteľ."
Dlho na ňu hľadel, než prikývol. „Máš pravdu."
Strach ju začal opäť ovládať. „Tak o čo ti ide? Čo tu chceš a koľko máš vlastne rokov?"
Pozrel iným smerom. „Nemám zlé úmysly, Francesca. A rozhodne mám vážny dôvod pre svoje konanie. Ty nie si hlúpa, ale si sama, je to tak?"
Cúvla. „Čo ty môžeš o mne vedieť?"
Pohľad mu trochu znežnel a pery sa skrivili do mierneho úsmevu. „Len to, čo sama ukazuješ svetu." Natiahol k nej dlaň a prstami jej prešiel po hebkom líci. „Nie si sama. Nikdy si nebola."
Cúvla ešte o krok. Oči sa jej zaplnili slzami. „Máš pravdu, kedysi som nebola. Prišla som o všetko, Oliviero. Už sa ti niekedy stalo, že si prišiel o časť svojej duše?"
Neveselo sa usmial. „To, že niečo nevidíš, neznamená, že tu nie je."
Docúvala až k zavretým dverám. „Prečo si tu?" odhodlala sa zopakovať otázku. „A pravdu!"
„To nechceš vedieť. Sám začínam pochybovať. Všímaj si svet, Francesca, zmenil sa. Ja to viem."
Po líci jej stiekla slaná slza. „Hovoríme o dvoch odlišných veciach, aj keď neviem, čo máš na mysli ty."
Opatrne k nej kráčal, aby ju nevyplašil. „Vidím na tebe veľkú stratu. Trápi ťa. Dusí ťa a ty sa nevieš pohnúť ďalej."
Trhane sa nadýchla. „Jedna z tých zložiek, ktoré chcel riaditeľ... bola moja, však?" hádala. „A ďalšia Derickova."
Došiel až k nej a zotrel slzu. „Áno."
Vypadni, vypadni, vypadni! Potlačené inštinkty sa predrali na povrch, prevzali vládu a prinútili ju stlačiť kľučku. Vybehla, akoby jej horelo za pätami, ani sa neobzrela.
Oliviero sa ani nepohol. Hľadel na slzu na svojom prste. Nechápal jej existenciu. Čím môžu slzy uľaviť bolesti?
Uvedomil si, aký je otupený. A koľko práce ho ešte čaká. Nič nebolo na prvý pohľad také, ako sa zdalo.
„Frannie, čo sa stalo?" zhrozila sa Eleri, keď si k nej kamarátka prisadla a ona uvidela červené oči, ako potláčala plač. Triasla sa a tvár mala úplne bledú. „Je ti zle?"
Pokrútila hlavou. „Nič mi nie je." Smrkla. „Zlý deň."
Eleri jej neverila. Videla, ako kŕčovito zviera zošit. Ešte nikdy nevidela Fran takú rozrušenú. Jej aura bola vysoko nestabilná. Už predtým niekoľko čakier nefungovalo správne, teraz však všetky blikali na poplach. „Nechceš sa mi zveriť?"
Fran energicky pokrútila hlavou. „Vážne som v poriadku. Potrebujem len balenie čokolády." Smrkla.
Eleri sa zamračila. „Mala by si ísť domov. Takto tu nemôžeš sedieť."
„Ani za nič! Je to vážne OK, El. Určite len PMS, alebo tak."
Eleri vzdychla a bezmocne zalomila rukami. Nemôže jej pomôcť, ak o tú pomoc naozaj nestojí. Chlácholivo jej zovrela ruku a dala priateľke čas, aby sa pozbierala.
O niekoľko hodín neskôr už bola Fran v najlepšom poriadku. Veselo sa smiala a nadávala na Oliviera jedna radosť. Vycupitala zo školy ako práve najedené mača a naskočila do auta k mame. Tak ako Eleri, ani ona nemá otca. Žije s mamou neďaleko ich školy a o otcovi odmieta hovoriť.
Eleri si len vzdychla a pomaly mierila domov, kde už čakal Owen, aby vyzdvihli Saru.
Lietadlo meškalo dve hodiny. Sara vystúpila celá unavená a bledá, okolo nej pobehoval Andre. Usmiala sa na Eleri a Ruby, potom pozrela na Owena a zaváhala.
„Je jedným z nás," upokojovala ju Eleri. „Owen, toto je Sara a Andre."
Owen obom kývol a vzal drobnej Rakúšanke kufor. Obdarila ho vďačným úsmevom. Andre sa nechal nosiť, sediac na kufri.
„Aký bol let?"
„Vyčerpávajúci," priznala Sara, ako mierili späť k ich autu. „Vôbec som sa nevyspala. Brat sa o mňa veľmi bál, ale nakoniec nemal na výber a pustil ma. Musím mu volať každý deň."
„To je pochopiteľné. Tadiaľto." Owen ju viedol k autu. „Sara, neviem ako ti to vysvetliť, ale... nemôžeme ťa zobrať k nám domov," začal neochotne. Pred príletom si s Eleri strihli, kto jej správu oznámi. „Moja manželka o nás nevie a nikdy by som jej nevysvetlil tvoju prítomnosť u nás doma."
Sara sa zarazila. „Ale potom..."
„To je v poriadku," rýchlo dodal. „Už sme ti zaplatili hotel neďaleko nášho bytu a budeme ťa navštevovať."
„Nemôžem od vás chcieť, aby ste mi platili hotel."
Posadali si do auta a Owen pomaly vyšiel z parkoviska. „Tým sa vôbec nemusíš trápiť," uisťovala ju Eleri. „Ide predsa o životy."
„Ja neviem..."
„Naozaj o nič nejde," pomohol Owen Eleri. „Sme radi, že ti môžeme pomôcť."
„Som vám veľmi vďačná. Veľmi som sa doma bála. Námestie je poničené. Démoni pomaly zasahujú do fyzického sveta."
„Nechcem znieť podlo, ale som rada, že dali o sebe konečne vedieť," priznala Eleri. „To ticho pred búrkou sa mi nepáčilo."
Sara chápavo prikývla. „Ani mne. Nemala som sa s kým skontaktovať, Andre mi len oznámil situáciu a keď som chcela vedieť viac, šéfovia už boli nezastihnuteľní."
„Čože?" zvolali naraz Owen aj Eleri.
„Zmizli," vysvetlila Sara jednoducho. „Nevieme, kde sú a Andre nenašiel ani ich spolupracovníkov. Žiadni silnejší astrálni cestovatelia a iné bytosti na našej strane nenašiel. Sme tu len my lovci a naši sprievodcovia."
Owen sa zamračil. „Eleri, ty si s nimi predsa hovorila."
„V deň, keď sa to stalo," prikývla. „Ale odvtedy nie. Neboli práve príjemní."
„Ruby?"
Králik vyskočil na palubnú dosku. „Ani ja som ich nevidela. Niežeby som sa nažila. Ako to, že zmizli? V najhorších časoch? Potrebujeme vodcov!"
Posledná veta zostala visieť vo vzduchu ako hrozba. Lovci sa nikdy nespájali, len poslúchali šéfov, ktorých nepoznali. Teraz sú, zdá sa, sami. Eleri vyzrela von z okna a v mysli jej hlodala príšerná myšlienka, že ak niekto lovcov urýchlene nespojí a nepovedie, démoni definitívne vyhrajú. Ale kto by sa mal postaviť na čelo "armády" zloženej zo samých sólových hráčov?