Lord Iskar stál pri okne v severnej veži Saxského hradu. Oči mal uprené na panorámu tichého mesta, ktoré bolo ponorené do spánku hlbokej noci. Nemal žiadne tušenie, že jeden jeho vojak sa práve ponevieral s hľadaným vrahom pod útrobami jeho hradu. Bol v blaženej nevedomosti a jediné, čo mu robilo vrásky, bol príchod kráľa Sackyho.
Príčinu ukradnutých surovín nevedel, nechytil ani toho, čo to spôsobil. Cítil sa ako neschopný a skutočne mal problém vymyslieť dobrú výhovorku, ktorá by ho zbavila označenia nemohúceho lorda. Bol poverený nájsť príčinu a vinníka postaviť pred spravodlivý súd. Lenže miesto toho sa objavila tá vražda správcu skladov a všetko sa závratným spôsobom začalo kaziť.
Keď sa mu do rúk dostalo oznámenie o očakávanom príchode samotného kráľa, ktorý mal prísť zistiť, čo sa v jeho meste vlastne deje, mal čo robiť, aby sa mu pred poslom neroztriasli ruky. Preto mu v tej chvíli prišla na um nečestná myšlienka, že mužovi, podozrivému z vraždy správcu Zacqua, pripíše na krk i krádež surovín. Vybavil by tak dve muchy jednou ranou.
Zostávalo mu už len dúfať, že ho nájdu skôr, ako zvony na Saxských hradbách oznámia príchod Jeho Veličenstva.
Lady Missian, mladá manželka lorda, ležala polonahá na honosnej posteli. Iskar na ňu obdivne pozeral. Odhalený chrbát sa leskol v žiari mesiaca a jej pokojná a nádherná tvár vyzerala, akoby ani nebola z tohto sveta. Nemiloval ju. Ich vzťah bol čisto vypočítavý ťah, ako zabezpečiť isté bohatstvo, no klamal by, ak by tvrdil, že k nej nezačínal niečo cítiť. Jej krása, elegantnosť a vypočítavosť sa mu dostávali pod kožu ako zákerná choroba. A páčilo sa mu to.
Pohľadom opäť zablúdil k mestu. Opäť sa ho zmocnili starosti. Mal pocit, že sa všetko rozpadá a náhle si jasne uvedomil, že sú jeho postavenie i moc ohrozené. Ak kráľ uzná za vhodné, môže ho jedným slovom sňať z funkcie lorda. Bola by to potupa do konca života.
Musel vyriešiť túto situáciu stoj, čo stoj!
Začal sa obliekať. Ticho a netrpezlivo. Nechcel zobudiť Lady Missian. No skôr, ako si stihol zapnúť manžetové gombíky na košeli, ozvalo sa naliehavé zaklopanie na masívne dubové dvere na konci miestnosti. Hlavu prekvapene otočil tým smerom a jedným skúseným ťahom, zapol posledný gombík. Očami šibol po manželke, či ju narušiteľ nezobudil, no zdalo sa, že spí.
Keď sa druhýkrát ozvalo zaklopanie, neváhal a prikročil k dverám. Síce chcel odísť z komnaty a ísť do pracovne vymyslieť ďalší plán, ako sa udržať vo funkcii správcu hradu, no nechcel byť pri tom videný. A práve tento vojak, na ktorého meno si nemal šancu spomenúť, mu prekazil plány.
Vykúkal spoza dverí a obočie sa mu mračilo. Vojak bol vystretý ako svieca a z uniformy bolo jasné, že patrí k Zenovej družine. Prekvapilo ho to, pretože jeho kapitán by k nemu neposielal svojich vojakov, ak by nešlo o niečo vážne.
„Deje sa niečo?" spýtal sa zamračene, zatiaľ, čo si premeriaval mladého muža. Mal čierne oči a celkom ospalý výraz.
„Kapitán si žiada vašu prítomnosť priamo v sklade surovín. Podrobnosti vám oznámi priamo tam." Bolo jediné, čo chrapľavým hlasom oznámil. Lord sa tváril nechápavo. Prečo by mal ísť za kapitánom? Veď to on mal prísť za svojím pánom. Pokrútil nad tým hlavou. Pobúrene zreferoval svoju myšlienku vojakovi, no ten ho odbil slovami, že na všetky otázky dostane odpoveď priamo od Zena.
Nahnevanému a pobúrenému lordovi teda nezostalo nič iné, ako nasledovať svojho strážcu. Na chodbe sa k nim pripojili ďalší muži, aby robili lordovi akúsi bezpečnostnú bariéru.
Útroby hradu boli tiché a pokojné. Služobníctvo spalo a jediní, ktorí sa snažili bdieť, boli strážci rozmiestnení podľa pokynov pred jednotlivými chodbami. Keď videli, že ich pán prechádza po miestnostiach, snažili sa hrdo vystrieť a ospalosť zaháňali vypúlenými očami v snahe pôsobiť neunavene. Iskar si ich nevšímal.
Vznešené chodby sa vytrácali a obrazy nahrádzali pavučiny a vlhkosť. Lord nezavítal do skladov už riadne dlhý časť. Nepokladal to za dôležité, no začalo sa mu to pekne vracať naspäť aj s následkami. Potlačil nutkanie pripustiť si zlyhanie a snažil sa zostupovať po úzkych schodoch zarovno strážcami. Udržiaval si pri tom vznešené vzpriamenie, akoby ho už len tieto útroby mohli degradovať z postu lorda.
Po koži sa mu začal rozpínať chlad. Zaľutoval, že si nezobral aj teplý kabát. Opäť mu to pripomenulo, že celkom zabudol na nevykúrené miestnosti skladu. Strážnici pred ním zobrali do rúk fakle, ktoré postupne osvetľovali potemnené útroby.
Čím šli hlbšie, tým sa mrazivý chlad znásoboval. Husia koža mu nabiehala po celom tele. Dokonca nedokázal potlačiť triašku, čo si všimol jeden strážca a pohotovo mu podal svoj kožuch. Iskar si od neho s letmým pokývnutím hlavy prevzal teplé oblečenie a konečne sa cítil pohodlnejšie.
Po čase pristúpili k akejsi križovatke stáčajúcich sa chodieb do všetkých strán. Ak by tu bol sám, bezpochyby by zablúdil. Náhle si uvedomil, že svoj hrad až tak dobre nepozná.
„Tamtá chodba vedie preč z mesta," ukázal na tunel úplne napravo ten muž, čo ho vytiahol z komnaty. Potom prst v rukavici upriamil na chodbu v strede a prehovoril: „A tamtá vedie zase priamo do mesta."
Lord chvíľu mlčal a premýšľal, čo mu tým chce naznačiť. Obzrel sa na strážcu a skúmavo sa naň zahľadel v očakávaní, že to bližšie vysvetlí, no muž mlčal. Keď sa Iskar nadychoval, že mu vypucuje žalúdok za jeho správanie, z chodby vedúcej „do mesta" vybehol náhle Zeno celý biely ako stena.
„Pane, som rád, že ste prišli. Prosím, poďte za mnou." Lord bol úplne zmätený, no hnev sa snažil udusiť mlčaním. Toto si ešte s nimi vybaví.
„Upozorňujem vás však, že ten pohľad nebude pekný," prehovoril Zeno, ktorý kráčal o drobný kúsok pred ním. Iskar sa mračil a všímal si, že čím kráčali hlbšie, svetlo fakieľ sa znásobovalo i s počtom pribúdajúcich strážcov.
„Vysvetlíte mi, čo sa deje?" nevydržal už to ticho. Zeno si povzdychol.
„Našli sme ďalšie telo."
„Čože? Kto to je?" Lord cítil, ako zbledol. Z pohľadu na krv sa mu robilo zle a Zeno to veľmi dobre vedel, tak prečo chcel, aby sem prišiel a videl to osobne?
„Obávam sa, že ide o hľadaného zločinca Basseta, ktorý bol obvinený z vraždy správcu Sackyho. Lenže spôsob, akým bol Basset zabitý, odpovedá znetvorenej mŕtvole, ktorú sme našli včera."
„Čo mi tým naznačujete?" Iskar prestával všetkému chápať. Pripadal si ako dieťa.
„Že sme celý čas šli po nesprávnom mužovi," odpovedal jednoducho Zeno a náhle zastavil. Lord naň vypliešťal oči a mal pocit, že jeho kapitán o lordových intrigách čosi tušil. Znervóznel pod prísnym pohľadom fialových oči gardistu. Ten mu bez ďalších slov ustúpil z cesty a Iskar nestihol uhnúť pohľadom, keď sa mu priamo pred očami rozprestrel strašný výjav.
V jednej sekunde sa zo vznešeného šľachtica stala úplná troska. Otočil sa a vyprázdnil svoj biedny obsah žalúdka. Ten príšerný zjav bude mať pred očami do konca života.
Telo hľadaného Basseta, falošne obvineného z vraždy správcu a krádeže surovín, bolo znetvorené po celej úzkej chodbe. Všade sa váľali kusy čriev a končatiny boli vykrútené v neprirodzených uhloch. Krv sa vsakovala do štrbín kamenných útrob a jej tmavé šmuhy pôsobili, akoby priamo cez mŕtvolu prešlo niečo veľké. Zanechávalo to za sebou stopy, avšak neboli ľudské.
„Kto to spravil," hlesol, no očami sa mŕtvole vyhýbal. Zeno z neho nespúšťal zrak.
„Človek určite nie," odvetil s chladným pokojom kapitán. Iskar naň prekvapene pozrel.
„Obviňujete ma snáď z vraždy? Ako sa opovažujete!" vyprskol pobúrene, pretože výčitky svedomia nedokázal ďalej potláčať. Nikdy by nebol niečoho takého schopný. „Navyše, povedali ste, že to neurobil človek, tak z čoho usudzujete, že som to bol ja."
No Zeno mlčal. Iba jeho oči žiarili v tme pochodní ako pravé drahokamy. Iskar si náhle uvedomil, že sa v miestnosti ešte viac ochladilo. Dokonca mal pocit, že tiene na okrúhlom slizkom strope sa náhle zoskupujú do tmavších a temnejších odtieňov. Strážci za ním, ktorí prezerali a vyšetrovali, čo mohlo spôsobiť takú ohavnú smrť, utíchli tiež. Iskarovi prebehli po chrbte zimomriavky. Miestnosť bola ponorená do takej strašidelnej atmosféry, že hrôzou polapený lord sa odvážil obzrieť smerom, ktorého vzhľad ho prinútil zvracať. Odrazu nemal možnosť opäť sa pozrieť na zohavené telo.
Strážci stáli po bokoch úzkej chodby rovnako, ako vojaci hore v hrade, keď strážili dvere. Ani jeden sa nepohol. Znetvorené telo s hrudníkom otvoreným sťa zubaté brány pekla ukazovali, že mužovi chýba srdce. No tma na druhom konci tunela sa hýbala a zoskupovala. Lorda sa zmocňovala panika a hrôza. Od strachu sa nevedel nadýchnuť a rozpínajúci sa mráz utváral zložité ornamenty na kameni. Stvorenie čo sa sformovalo pred posledným lúčom fakli vyzeralo ako stelesnený démon. Žiarivé oči ľadovej farby sa upierali priamo do lordovho srdca a to v divokých kotrmelcoch nevedelo prestať búšiť.
„Zabite to!" vykríkol na nehybných vojakov. Tí nebrali na vedomie démonické stvorenie, čo sa hmýrilo priamo pred nimi a vyčkávalo na chybný krok svojej koristi.
„Neobviňujem vás z vraždy," prehovoril konečne Zeno a lordove otázky. Ten sa s hrôzou v nohaviciach pozrel na svojho kapitána, ktorý bol stelesnením pokoja. Pristúpil k nemu elegantnou chôdzou a oči mu v tme doslova žiarili. Netvor neprirodzene zavrčal a z toho príšerného zvuku lord ucítil niečo teplé medzi nohami. V tejto chvíli mu bolo všetko jedno. Zeno sa tesne pred jeho tvárou uškrnul a ležérnym krokom pristúpil k démonovi.
Iskar neveril. Neveril, že mu niečo po celý čas takto unikalo. No bolo neskoro.
Zeno sa zastavil priamo pod ozrutnou a neprirodzenou hlavou, ktorá ukázala ostré zuby dlhé ako prsty na rukách. Sliny mu z papule odkvapkávali priamo na kapitánovu uniformu. Stačilo tak málo, aby ho netvor zožral, no nič sa nedialo. Zeno bol Iskarovi otočený chrbtom a keď sa obrátil, spod jeho uniformy žiarilo bielo-modré svetlo. Nik mu nemusel vysvetľovať, čo to bolo. Tú prekliatu vec by spoznal kdekoľvek.
Bol to Harsier. Démonský kameň, ktorý sem priniesli podobné beštie pred tisíckami rokov. Po celý čas, odkedy boli netvory zahnané naspäť do Brán, čo spájali ich temné svety, sa vládcovia snažili zničiť všetky tieto prekliate úlomky. Sacky i Iskar veľmi dobre vedeli, že je ešte zopár Harsierov jestvuje, no nevedeli ich nájsť. Nevedno prečo, zobral do rúk posledné zvyšky síl a spýtal sa: „Ako si k nemu prišiel."
Zenovi sa na tvári objavil úsmev. Ten slizký had! Zradca a podvodník! Kričal v myšlienkach a zároveň si vyčítal, že si nič podobné na svojom kapitánovi nevšimol. Nechápal, prečo sa fialovovlasý muž takto obrátil a odkedy už má v moci tieto kamene. Kto vie, koľko ich má v rukách. Veľmi dobre vedel, aké majú účinky a čoho sú schopné. Zaujímalo ho, ako sa o tom dozvedel, keď sa s kráľom všetko snažili tak dôkladne ututlať, že si boli istý nevedomosťou ľudu. Nik si tie časy nemohol pamätať. Nik!
„Myslíš toto?" zapriadol Zeno. Iskar mlčal.
„Mal si ho celý čas takmer pod nosom! Prečo si myslíš, že som sa vybral na obchádzku práve okolo Masu? Sanya ho pred tebou po celý čas veľmi dobre skrývala. Škoda, že bola taká hlúpa a nevyužila jeho moc. Tak som sa rozhodol, že si ho požičiam, no zapáčil sa mi. Jeho sila je tak úžasná, že som si urobil zopár ďalších kópií."
„Nevieš s čím sa zahrávaš!"
Zeno však ustúpil a prehovoril pokojným hlasom.
„Ale iste, že viem."
Ako na povel sa démon začal meniť. Jeho končatiny sa začali formovať na útle pahýle. Temná hmota prelínajúca sa na koži začala opadávať a pri kontakte s podlahou zasyčala ako had. Znenazdajky pred ním stál mladý nahý vyziably muž s pokožkou tak bielou, až mal pocit, že je mŕtvy. Jeho farbu očí nedokázal rozoznať, pretože celé buľvy pokrýval ľad.
„Predstavujem ti Firrinho snúbenca, Neythera Vasylského. Moju pravú ruku." Muž, vysoký mládenec ovenčený náhrdelníkom s drobným démonským kameňom okolo krku, nereagoval. Nedýchal. Iskar sa zhrozil. Zeno mu nemusel vysvetľovať, čo sa s mužom stalo. Bolo mu jasné, že démon prešiel skrz kameň a mládencovu dušu zožral, aby mohol posadnúť ľudské telo. Tento Neyther bol už dávno mŕtvy a nebolo mu žiadnej pomoci.
„Prečo to robíš?" hlesol s pohľadom upreným na bieleho muža. Akosi vedel, že jeho osud bude rovnaký, no dúfal, že radšej zomrie.
„Svoje plány nikomu neprezrádzam," odvetil s dravým úškľabkom na tvári a posadnutý muž sa skôr, než Iskar stihol žmurknúť, premenil na Temnotu a behom chvíle vrazil lordovi do hrudi svoje ostré čierne pazúry.
Cítil nesmiernu bolesť a trýznivý chlad, ktorý sa rozpínal po útrobách tela. Jeho dušu poláskala temnota stvorená zo strachu, číreho hnevu a zúrivosti.
Najhoršie bolo, že vedel, čo sa s ním deje. Všetko si ešte uvedomoval. Démon posilnený dvomi srdciami – jedným skazeným a druhým čistým – dokázal skrz Harsier privolať ďalšieho netvora, ktorý tento raz nepotreboval na kontakt s druhým svetom žiadny Temný kameň. Stačilo, že i srdce lorda Iskara bolo poznačené ťažkými hriechmi. Sám svojimi skutkami vybudoval dokonalé telo pre stvorenie.
Keď i posledná kvapka krvi v lordových žilách nadobudla čiernu farbu, démon prijal telo svojho hostiteľa a zahubil všetko živé a ľudské.
„Vítam ťa, princ Dolgaron. Náš plán sa postupne napĺňa," s úklonom privítal princa všetkých démonov a Neyther so zbožnou úctou zopakoval jeho gesto rovnako, ako všetci prítomní strážci.
Tvor, čo osídlil Iskarovo telo, nepôsobil nijak inak. Tvár mal ľudskú, no oči, také temné a čierne, pohltili i bielko a akékoľvek svetlo sa v nich strácalo.
„Výborne," zahrmel dvojitým hlasom.
Lord Iskar bol mŕtvy.
Nezabite ma! 😂 Zeno to hral už od začiatku, nie je to moja vina, že som z neho spravila záporáka 😂 sám si vybral. Prosím, zanechajte mi v komentároch vaše pocity z kapitoly a nemilého prekvapenia 😄 ďakujem vám za podporu pri ostatných častiach :)