Firra netušila ako dlho sedeli v mrazivej noci. Necítila chlad, pretože ju hrialo teplo, sálajúce z Adanarovho tela, ktoré ešte stále držala v pevnom objatí. Poznačení príšernými udalosťami, nechali sa kolísať padajúcimi vločkami z tmavého neba.
Jej pohľad sa unavene stočil k mladému mužovi. Tvár mal položenú na jej pleci a ticho odfukoval. Zaspal. Kútik úst sa jej pri tom neškodnom výjave pozdvihol. Vyzeral veľmi pokojne. Po prvý raz v ňom uvidela to, čomu doposiaľ nerozumela. Možno za to mohol jeho uvoľnený a náhle zraniteľný výraz. S neskrývaným záujmom prechádzala očami po línii jeho tváre. Do zavretých očí mu padalo zopár prameňov hnedých vlasov. Ružové pery mu strážilo slabé strnisko. Vyzeral tak okúzľujúco a nebyť stôp po zaschnutej krvi, prepadla by zdanlivému pocitu, že je všetko v poriadku.
Letmý úsmev pohasol a na čele sa jej vytvorila vráska obáv. Pokým spal, nemyslel na to, čo sa pred niekoľkými hodinami stalo. Neprepadal mylným obvineniam viny, ktoré si priam trýznivo kládol na plecia. Teraz bol opäť tým vyrovnaným človekom, čo jej spočiatku liezol na nervy, no teraz sa obávala chvíle, kedy ho opäť uvidí zlomeného. Vedela, že ju ten pohľad znovu zabolí. Tentoraz už však pochopila prečo.
Ticho, ako myšička, sedela na ľadovej perine a upokojujúco mu prsty zabárala do poddajných vlasov. Pripadala si zvláštne. Cítila neskonalú potrebu byť neustále pri ňom a podávať mu pomocnú ruku. Bola ochotná ho chrániť aj za cenu vlastného života.
Ramenom, na ktorom spočívala hlava Saxského gardistu, jej bolestivo trhlo. Zahryzla si do pery. Nechcela ho zobudiť, avšak zo sedenia v jednej a tej istej póze, ju chytali bolestivé kŕče. Preto sa opatrne zahmýrila v márnej snahe nájsť si pohodlnejšie miesto. Adanara jej pohyb zobudil, za čo si v hlave riadne vynadala, no na druhú stranu usúdila, že tak či onak, musel by čeliť krutej realite.
,,Prepáč," šepla, kým sa zmätený bojovník rozhliadal po zasneženom okolí úzkej uličky. V diaľke sa ozvalo kikiríkanie kohúta. Svitalo.
Prekvapene sa obzrel na spoločníčku: ,,To sme tu boli po celý čas?"
Firra zahanbene sklonila hlavu, šúchajúc si skrehnuté prsty. Slabo prikývla, neodvažujúc sa pozrieť do sklených smaragdových očí. Iba úkosom si všimla, ako pokrútil hlavou. Povzdychol si. Dlaňou si pretrel mrazom vyštípanú tvár a plecia mu opäť oťaželi.
Nastávalo to, čomu sa snažila predísť. Opäť naň dosadla ťarcha útrap. Stiahlo sa jej hrdlo a neznáma dlaň zovrela jej srdce, čo zapríčinilo, že si prsty nevedomky šúchala o čosi viac, akoby bola nervózna. Chcela niečo povedať, avšak nemohla. Adanar sa vyhrabal na vratké nohy a oprášil si z vlasov zopár bielych vločiek. Sedeli pod starou strechou, takže boli viac menej ukrytý pred nočným snežením, ibaže vánok zopár zblúdilých períčok odvial k ich skrehnutým telám.
Zelené oči sa rozhliadali po okolí, ktoré postupne rozjasňovalo prichádzajúce ráno. Lokalita, kde sa nachádzali, dostávala zreteľnejších kontúr a bojovníka náhle prenikol pocit, že to miesto pozná. Prv, než však stihol určiť odkiaľ, ucítil na sebe pohľad. Otočil sa teda tým smerom a uvidel Firru, ako ho zamyslene skúma. Vedel, že výraz jej tváre nie je bežný, no nechcel zisťovať čo za ním stojí.
Akosi to v hĺbke duše vedel, možno preto sa odvrátil.
Nemusel na ňu hľadieť, aby poznal, čo sa ho chce spýtať, jednoducho z neho vyšlo chrapľavé odvrknutie: ,,Som v poriadku..."
Ohnivovlasá dievčina sklonila oči do svojho lona a zavrela ústa v nevyrieknutej otázke, na ktorú aj tak dostala odpoveď. Zmohla sa už iba na krátke kývnutie hlavy, a potom sa postavila. Vedela, že je zlomený a tá hlúpa otázka, ktorú nechala preplávať do svojich očí, všetko iba potvrdila, aj keď Adanar povedal opak.
Zhlboka sa nadýchla, akoby si dodávala silu, a potom prehovorila istejším hlasom: ,,Chceš sa vrátiť späť do hradu?"
Odpoveďou jej bol krátky povzdych a následne sa na ňu upriamili dva smaragdy. Záporne pokrútil hlavou.
,,Fajn, tak teda otázka znie, kam sa vydáme?" Skúmavo naklonila hlavu na stranu. Mlčal. Opatrne k nemu pristúpila a v tichom očakávaní mu dávala čas na rozmyslenie.
Medzitým, ako sa ponoril do úvah, Firre sa hlavou preháňali myšlienky okolo Zena. V noci, kedy spolu s Adanarom odchádzali na márnu záchranu Basseta, a kedy sa to všetko ešte nestihlo prepadnúť do pekiel, purpurovovlasý gardista tuho spal. Nemal ani najmenšej potuchy o tom, čo jeho priatelia stvárali poza jeho chrbát alebo aké prastaré stvorenia, utvorené z neochvejnej brutality a hladu po smrti, behali po zdanlivo bezpečnom meste. Cítila sa veľmi zle, pretože teraz sa iste všetko dozvie, avšak vrátiť sa späť Adanar odmietol. A ona sa zaprisahala, že ho bude kamkoľvek nasledovať. Lenže pochybnosti sa ozvali skôr, akoby si to stihla lepšie premyslieť, a tak sa už len pristihla ako jej tie slová samé vykĺzajú z pier.
,,Nemali by sme sa predsa len vrátiť? Nik nevidel, čo sme spravili, návrat by bol jednoduchý..." Nechcela sa zmieriť s tým, že sa do hradu nebude môcť pozrieť. Že sa trojica priateľov roztrhla, a teraz dvaja z nich nosia na chrbte titul zdracu. Adanar sa na ňu prekvapene pozrel a ona z neho vyčítala nevyslovené obvinenie, či jej to skutočne ešte stále nedochádza, ibaže ona si to veľmi dobre uvedomovala, preto klonila hlavu. Nemala sa radšej vôbec ozývať. Muž pred ňou si jej mĺkvosť vysvetlil po svojom.
,,Firra, pokiaľ si nespomínaš, práve som sa pokúsil vzoprieť Lordovým rozkazom, porušil som Kódex prísahy a to hneď v niekoľkých bodoch, Iskar má špehov nasadených všade," na chvíľu sa odmlčal, aby to v hlave stihla spracovať, no potom pokračoval náhle zlomeným hlasom, ,,vrátiť sa, by bolo presne to isté, ako si sám upliesť kravatu z lana na krk."
Mlčala. Chvíľu sa dívala na jeho krásnu tvár, zničenú krutým osudom. Nikdy sa nad vážnosťou situácie nezamýšľala tak, ako teraz. Náhle sa jej pred očami objavil hrôzostrašný výjav. Paradox však bol ten, že za týchto pár dní videla skutočne kruté a ohavné vraždy, no táto bola zo všetkých najhoršia. Už len tá samotná predstava jej začala trhať srdce na márne kúsky...
Bol to obraz Adanara, ako sa so zlomeným väzom kníše v mrazivom vánku.
Do očí sa jej nahrnuli slzy. Ucítila jeho veľké dlane na svojich pleciach. Odmietala však zdvihnúť oči k tým jeho a on si bol toho vedomý.
,,Myslel som si, že záchranou Basseta učiním svoje rozhodnutie lepším, avšak bolo to k ničomu. Teraz som skutočný zradca, na ktorého sa každým ďalším úderom hodín vypisuje odmena dolapenia. Teraz už nie som Saxský gardista, ale hľadaný zločinec..." Hlas sa mu zlomil a to Firru prinútilo zdvihnúť zrak. Uvidela však zhrbeného muža, ktorého slzami zaliate oči sa vpíjali do jej duše. Hrdlo jej zovrela neznáma sila.
,,Vedz, že som ochotný prijať cenu za svoju zradu, avšak nie som schopný vidieť teba, ako pykáš spolu so mnou..." Zneli jeho ďalšie slová, ktoré roztrhli Firrinu vôľu držať slzy na uzde. Hlasno vzlykla, nie len pomaly sa trhajúcim srdcom, ale aj vedomím, že ďalšie slová budú tisícnásobne bolestivejšie.
Aj on mal veľké problémy zadržať bolesť sĺz. ,,Firra, mali by sme ísť každý svojou vlastnou cestou..." To však dievčina hrolivo krútila hlavou, nedbajúc na vlasy, ktoré sa jej lepili na mokrú tvár.
,,N-nie, Adanar," vzlykla, keď sa začal poberať na odchod. Cez závoj sĺz takmer nevidela, no vedela, čo sa chystá urobiť. A hodlala mu v tom zabrániť.
,,Nedovolím ti len tak odísť, počuješ?!" Vykríkla zúfalo v snahe udržať ho pri sebe. Rozhodným krokom ho dohnala, rukou si čistila oči od sĺz a hlas prinútila, aby sa netriasol a pôsobil pevne. Adanar však nereagoval a ďalej sa snažil kráčať. Nechcel jej ublížiť ešte viac. Náhle ho prudko zobrala za ruku a otočila ho tvárou k sebe. I keď bol zhrbený, stále bol od nej vyšší.
,,Neopovažuj sa utiecť!" kričala. ,,Namočili sme sa do toho spolu a spolu sa v tých sračkách budeme brodiť. Je mi jedno, ako absurdne to znie, no ak opäť natrafíš na Temnotu, pomôžem ti pomstiť Basseta..."
Muž na ňu ticho hľadel. Zúfalosť v nej vrela a bola ochotná urobiť všetko preto, len aby neodišiel. Dlho mlčal, ani sa nepohol. Už začínala mať pocit, že jeho názor nezmení, avšak potom sa ozval zachrípnutým hlasom: ,,Ako?"
Firra mala v tej chvíli chuť skočiť mu do náručia. Nemusela dlho premýšľať, aby natrafila na prvý krok k dolapeniu Temnoty.
,,Zničíme tie potvory, avšak pred tým musíme ísť po denníky Vrahonosov. Som si viac než istá, že nám prezradia aká moc tie beštie roztrhá na kusy."
Adanar zavrel oči. Vynorila sa mu bolestivá spomienka, ako sa o nich nedávno s Bassetom rozprávali. Opäť ho pohltil žiaľ, no snažil sa ho skryť.
,,Vieš kde ich nájdeme?" Znela roztrasená otázka. Dievčina sa zamyslela.
,,Nie, ale ak mal Basset pravdu," meno zosnulého takmer šepotala, ,,mali by sme ich nájsť na mieste, ktoré ti halí spomienky do tmy... Vieš kde to je?" Spýtala sa nesmelo. Vedela, že žiadať od neho postaviť sa bolestnej minulosti je vzhľadom na niekdajšie udalosti nanajvýš nevhodné, no aj tak to urobila a nenávidela sa za to.
Na jej prekvapenie však prikývol.
,,Je to môj starý domov."