Mesačný svit prenikal pomedzi tmavé oblaky, čo sťa tiene zosnulých, plávali po ebenovej oblohe. Iba tu i tam sa ukázali svetlé hviezdy a mrazivý vánok priniesol bozk na líce utekajúcim Obdareným. Ukrytí v tmavých kútoch, snažili sa vyhnúť hrozbe, ktorú predstavovala Saxská garda. Srdcia im búšili vzrušením. Boli tak blízko slobody, až cítili ako ich volá milým a láskavým hláskom. Jediné, čo im bránilo dostať sa do jej hrejivej náruče, bola nebezpečná cesta. Tú strážil obrovský risk, ktorý ak by sa obrátil v ich neprospech, znamenalo by to istú skazu. Museli prejsť sieťou tajných tunelov, ktoré poznali iba máloktorí. Avšak tmavé, vlhké útroby, predstavovali skôr bludisko, než cestu za slobodou. A Adanar ich nepoznal až tak dobre, aby bezpečne vyviedol svojho priateľa a jeho dcéru. Musel sa spoľahnúť na svoj inštinkt a matne si vybaviť najrýchlejšiu trasu tunelov, ktorú mu kedysi dávno rozprával Zeno. Vtedy to nepokladal za dôležité, no teraz by sa mu jeho pomoc zišla. Ako kapitán lordovej stráže, musel poznať tie najbezpečnejšie únikové trasy v prípade, že by nastal útok priamo na lorda Iskara. Teraz však Adanar robil pravý opak. Miesto stráženia pána Saxu, zrádzal ho na plnej čiare. Pomáhal hľadaným zločincom ujsť.
Krátko pozrel na Bassetovu tvár. Obdarené oči mu žiarili nervozitou i očakávaním. Šedo modré vlasy povievali vo vánku. Prehľadával ulice, pričom sa netrpezlivo obzeral za seba. Očakával útok snáď z každej strany, až mal Adanar pocit, že mu ešte stále neverí. Keby len tušil, že neďaleký kanalizačný oblúk, nie je len taký obyčajný. Bola to ich brána do tajných tunelov pod hradom. Ak by sa ľudskému bojovníkovi podarilo natrafiť na tú správnu cestu, mohol by ich priviesť až k obrovským obchodným tunelom hlboko pod Madewerskými horami. Tie viedli buď k východnému mestu Edyagu, hlavnej metropole kráľovstva Chedius, skadiaľ pochádzali mnohé suroviny, čo skladovali práve v Saxe, alebo ich mohli priviesť na západnú stranu, kúsok od najsevernejšieho mesta Migaru, Eniusu.
Kým premýšľal a zvažoval možnosti, všimol si, ako po ňom pokukuje Mirra, Bassetova dcéra. Nervózne si obhrýzala dolnú peru, a keď sa ich oči stretli, rýchlo uhla pohľadom. Nech sa zdala byť situácia akokoľvek náročná a napätá, Adanarovi poskočilo sebavedomie i ego o hodný kus vyššie. Uškrnul sa svojím typickým úsmevom a očami šibalsky blysol po jej profile. Bola pekná, jemné rysy tváre ju robili príťažlivou, ako aj svetlé vlasy. Vždy ju pokladal za sestru, nikdy ju nebral ako potencionálnu obeť svojho šarmu. Evidentne sa však mýlil.
,,Sústreď sa!" Vytrhol ho z myšlienok prenikavý hlas. Otočil sa za jeho pôvodom a našiel rozhnevanú Firrinu tvár. Zdalo sa mu to, alebo v jej Obdarených očiach uvidel istú dávku urazenia a sklamania? Určite áno, avšak svoju flirtovnú masku nezahodil. Ba naopak, ešte po ružovej tvári od hnevu laškovne žmurkol. Z omámenia svojho ega, ho prebral až následný tvrdý úder do ramena.
,,Au," šepol a na hladkom čele sa mu objavila vráska. Firra zavrčala a prebodla ho nešetrným pohľadom.
,,Tak ti treba. A teraz urob konečne niečo užitočné, a dostaň svojich priateľov do bezpečia," vyštekla. Adanar potriasol hlavou. Mal plnú myseľ argumentov na jej slová, avšak Firra mala pravdu. Musel sa opäť sústrediť na svoju úlohu. S krátkym povzdychom, rezignovane jej návrhu prikývol.
,,Poďte, každú chvíľu sa dostaneme do tunelov pod hradom," vysvetlil. Až do tej chvíle nikomu neprezradil svoj plán. Preto sa nijako nepozastavoval nad ich prekvapenými výrazmi.
,,O tuneloch nepadla žiadna mienka," ozval sa Basset. Nebol príliš nadšený Adanarovým plánom.
,,Iste, sú tajné, tak by som sa ani nečudoval, ak by ste mi neverili."
Firra si pohŕdavo odfrkla. ,,Máš pravdu, neverím ti."
,,Čo som hovoril..." Povzdychol si a sklonil pohľad k svojim tmavým čižmám. Kovové cvoky, na jeho čiernej kombinéze s lordovým erbom, odrážali nepatrné odlesky z mesačného svitu. Avšak jeho sklamanie bolo iba povrchné. Kým ostatní zvažovali situáciu a hľadali v jeho pláne skrytý význam, Adanar si snažil spomenúť na dávny rozhovor, kedy mu Zeno v skratke rozprával o sieti tunelov. Musel si spomenúť. A práve vo chvíli, kedy už naozaj nedúfal, že by sa mohlo aspoň niečo v spomienkach objaviť, ako jasný blesk z neba sa zniesol kľúč, čo ich privedie na slobodu.
,,Sieť tunelov je pretkaná rôznymi zákutiami. Mnohé z nich slúžia na zmätenie protivníkov a vedú do slepých či smrteľných uličiek. Je však iba jediná cesta, ktorou dokážeme lorda v prípade nebezpečenstva dostať mimo Sax. A to tá, čo vedie okolo skladu surovín..."
Znel mu v hlave Zenov hlas, kedy ho v deň záverečného výcviku, sprevádzal po únikových chodbách. Adanar sa sám pre seba potmehúdsky uškrnul. Neotočil sa k svojim spoločníkom, iba potichu zamrmlal: ,,Za mnou."
Firra nestihla nič povedať, keď sa náhle vysoký bojovník rozbehol cez širokú uličku priamo ku kanalizačnému oblúku. Nechápala, kam ich chce viesť, no do špinavých a smradľavých tunelov odmietala vkročiť. Basset i Mirra však na tom boli akosi lepšie. Nepriečila sa im predstava, že sa budú musieť brodiť hradnými splaškami. Nasledovali Adanara a po tom, čo vypáčili mreže, bez ťažkostí vstúpili dnu. Firru striaslo zhnusením.
Adanar vycítil jej pohľad plný odporu, obrátil sa jej smerom a rukou naznačil, nech ich nasleduje. Ona však pokrútila hlavou a stiahla sa hlbšie do tieňa. Saxský bojovník potriasol hlavou. Na tvári mu prebleskol pobavený úsmev, avšak nešiel za Obdareným dievčaťom. Miesto toho, zošuchol sa za utekajúcimi zločincami.
Firra otvorila ústa dokorán v nemom úžase. To, že nezareagoval tak, ako pôvodne očakávala, ju vyviedlo z miery. Dúfala, že sa otočí a pôjde ju presvedčiť, avšak miesto toho sa na ňu vykašľal. Jej červené obočie sa skrčilo ako rozbúrené Veterné more na severe krajiny. Tvárou jej prebehli rozhnevané vrásky a ústa vypustili prudký výdych. Prsty sa zaťali do pästí a drobné nechty vytvorili na dlani otlačené mesiačiky. Kým však vyšla zo svojho úkrytu, pozorne sa porozhliadala po okolí. Nechcela zostať mimo diania. Túžila pomôcť Bassetovi i Mirre. Preto, keď sa v okolí nenachádzala žiadna hrozba, vybehla zo svojho úkrytu a jedným plynulým pohybom sa po boku zošuchla cez kanalizačný oblúk, až do útrob jednoduchého tunela. Kým však dopadla do zapáchajúcej vody, o niečo zavadila, čo takmer zapríčinilo pád na tvár. Našťastie, niekto ju zachytil skôr, ako by bola vôbec ponorila hlavu do špinavej vody.
,,Vidíš, že sa premôžeš, keď aspoň trošku chceš," začula pobavený hlas Adanara, ,,ibaže, nabudúce, ak by si chcela skočiť hlavičku do splaškov, skús pri tom o mňa nezavadiť. Ja totiž neobľubujem smradľavý kúpeľ, skôr dávam prednosť horúcej vode a vonným olejom." Hrkútal si.
V tej chvíli sa mala chuť prepadnúť pod zem a zároveň toho namysleného idiota uškrtiť. Aby skryla svoju tvár, nechala zopár prameňov divokých vlasov zakryť rumenec v jej lícach. ,Bohovia! Bude sa on niekedy správať ako normálny dospelý človek?!' Vyslala myšlienku k nebesám, i keď odpoveď na ňu už poznala. Bol to Adanar... Ten sa nikdy nezmení. Musela však uznať, že do istej miery si ho nevie predstaviť ako škrobeného muža, čo sa na svoj vek dôstojne správa. Jeho detinská stránka neustáleho podpichovania, bola jeho nerozlučnou súčasťou.