Upozornenie! Vyskytujú sa drastické scény...
Firrino srdce na drobný moment zamrelo a oči nevedeli kam sa dívať. Všade bolo nespočet šarlátovej krvi, ktorá však časom a krutým mrazom zmenila farbu na tehlovo hnedú. Tá v krvavých škvrnách zapĺňala priestor medzi dvoma svetlými budovami. No navzdory tej tmavej a nevábnej farbe, o pravom pôvode tejto životadarnej tekutiny nebolo možné polemizovať. Obrovská kaluž iba potvrdzovala to, aký otrasný čin tu bol spáchaný. Všade bola cítiť smrť. Jej čierne úponky sa tiahli pozdĺž celej uličky, čo Firru privádzalo k otázke, ako je možné, že si toto tu, nik nevšimol skôr? Nebolo zrejmé, ako dlho tu už mŕtvola ležala. Tuhý mráz a sneh dokázali telo zakonzervovať.
Firra prestala vnímať čo sa deje vôkol nej. Jediné, čo videla, bol roztvorený hrudník mŕtveho, ktorého rozlámané rebrá ukazovali svetu, že kedysi žijúcemu a dýchajúcemu človekovi, chýbal najzákladnejší orgán... Pľúca boli napadrť rozdrvené a pomedzi tej nechutnej zamrznutej kaše, vytŕčali úlomky hrudných kostí, no srdce samotné v hrudi nebolo.
Údy tela boli neprirodzene vykrivené v rôznych uhloch a na tvári, poznačenej nespočtom šrámov, akoby od zvieracích pazúrov, mala mŕtvola vpísanú hrôzu. Vykrivené ústa mala otvorené dokorán v nemom výkriku, zopár zubov chýbalo a jazyk bol natrhnutý. No na čele zívala otvorená diera vo veľkosti mužskej päste, až bolo vidno centrum riadenia tela - mozog.
Osobu, ktorá bola takto strašne zohavená, Firra nepoznala, ba dokonca bolo ťažké rozoznať, či to bol muž alebo žena. Jediné, na čo sa zmohla, bola prudká otočka a následné vyzvracanie všetkého, čo zjedla v Dome Piesní. Celá sa triasla, žalúdok jej robil saltá vždy, keď zavrela oči a opäť sa jej vytvoril obraz zohavenej mŕtvoly. Slzy, veľké ako hrachy, padali po jej ružových a najmä žijúcich lícach. Vzlyky sa jej zadrhávali medzi dávením. V tej chvíli vyzerala ako troska a neprešla sekunda, kedy si nenadávala za svoju tvrdohlavosť a naivnosť.
Náhle na svojom ohnutom chrbáte pocítila veľkú teplú dlaň. Prestrašene sa strhla a obzrela sa na toho, čo sa odvážil k zvracajúcej dievčine priblížiť. So smutnou a starostlivou tvárou sa na ňu díval Adanar.
Nič nevravel, len chytil dievčinu a tuho ju objal. Presne vedel, čo potrebovala najviac. Tiež sa tak cítil, keď kedysi dávno videl po prvý raz mŕtveho človeka... No narozdiel od Firry, on veľmi dobre poznal tú osobu, čo mu vtedy tak bezducho ležala pri nohách. V tej chvíli sa cítil rovnako mizerne, ako sa cítila trasúca sa dievčina. Kým sa mu však stihli vynoriť na myseľ všetky škaredé spomienky na svoje detstvo, ktoré sa celé tie roky snažil zamknúť na kľúč a pochovať hlboko do tmavých útrob mysle, pokrútil prudko hlavou a jemne hladil chúliacu sa Firru po chrbte.
,,Nemala si to vidieť," ticho sa jej prihovoril, ,,prečo neposlúchneš, keď ťa chce niekto uchrániť pred problémami."
,,Prepáč," šepla plačlivo, avšak nič viac nepovedala. Ibaže márne sa teraz ospravedlňovala. Ten pohľad jej už nikdy zo spomienok nezmizne. Tak isto, ako vtedy Adanarovi.
Mladý strážca si povzdychol a mierne od seba odtiahol uslzenú dievčinu.
,,Mne sa neospravedlňuj... Sľúb mi, že už nikdy neurobíš niečo takéto nerozumné, a prv než sa o niečo pokúsiš, najskôr o tom trochu poremýšľaš." Poučoval ju Adanar. Dievčina prikývla, i keď nič sľubovať nemusela. Presne vedela, že sa už o nič nepokúsi.
Firra ešte nikoho nezabila. Ako teraz nad tým premýšľala, márny jej bol výcvik v Masu. Zbrane vedela použiť, no na následky sa nikdy takto nedívala. Keď si spomenula na moment, že pri prvom stretnutí s Adanarom sa ho tak neuvážene snažila zabiť, než by vôbec videla následky, premkol ju srdcervúci plač. To Adanara trochu zneistilo. Miere sa odtiahol a po očku si ju premral. Chvíľu zádumčivo rozmýšľal a nakoniec sa rozhodol jej stav radšej nekomentovať. Nikdy celkom ženám nerozumel. Boli preňho záhadou. Akousi trinástou komnatou, ktorá mu boli priveľmi známa, avšak jej obsah nedokázal pochopiť. Ibaže Firra preňho nebola len trinástou komnatou... Preňho bola Obdarená s nezvyčajným darom, láskavým srdcom, tvrdohlavou a najmä bojovnou povahou, čo sa nikdy nechcela vzdať. A práve za to ju obdivoval celou svojou bytosťou.
,,Zeno, odveď Firru do hradu. Ja sa o ostatné postarám." Oslovil priateľa, ktorý ich po celý ten čas opodiaľ sledoval tajomným pohľadom. Adanara to mierne prekvapilo, pretože nikdy si tento postoj u Zena nevšimol. Avšak, keď purpurovovlasý muž počul svoje meno, napäl svoje telo a vykročil k nim prv, než Adanar stihol rozoznať, čo má jeho priateľ za problém.
,,Nemal by som ti ja dávať rozkazy?" Dodal ostrejšie, ako plánoval. Adanara to prekvapilo, no automaticky sa postavil do obrannej pózy.
,,Tak prepáč, že sa vôbec celú situáciu snažím napraviť." Odvrkol a tvrdo mu pozrel do očí. Firra, ešte väčšmi chúliaca sa v Adanarovom náručí, popotiahla plným nosom a upriamila svoje oči na oboch, náhle rozmrzelých mužov.
,,Prestaňte," šepla a toto jediné slovo, akoby dokázalo umlčať akýkoľvek vznikajúci svár. Zeno sa upokojil a Adanar sa stiahol.
Celá táto situácia bola veľmi nepríjemná. Akoby sa náhle nevedeli k sebe správať. Zeno bol nevrlý a náhle akosi zadumený, no a jeho priateľ sa zase správal prehnane ochranársky. Ibaže Firra na tom nebola o nič lepšie. Svoju zvedavosť uzamkla na reťaz a pochovala ju hlboko v sebe. Miesto nej sa radšej utiahla a obmedzila takmer každú jednu stránku svojej divokej osobnosti.
,,Firra?" Mierne ju ktosi oslovil. Dievčina sa i navzdory tomu preľakane strhla pri zmienke svojho mena. Dívali sa na ňu dva páry rozličných očí. Jeden bol upokojujúco ľudský a v tom druhom, Obdarenom, sa skrývalo akési nevyslovené tajomstvo.
,,Pôjdeš so Zenom do hradu a po šálke chutného čaju uvidíš, že všetko bude dobré," upokojoval ju ľudský priateľ. Zmätená dievčina sa zmohla len na krátke prikývnutie a mlčky sa nechala viesť svojím bratrancom. Ibaže, to že bol Zeno nahnevaný mu nezazlievala... Koniec koncov, mohla si za to sama. A tak sa dvojica Obdarených presúvala do hradu v čo najväčšom mlčaní. Jeden neprehovoril kvôli hrôze, no a ten druhý, pretože sa cítil urazený...
***
Firra sedela na mäkkej póstrovanej sedačke. Jej pohľad bol neprítomne upriamený na blčiaci oheň v kozube naproti. Po tom, čo ju Zeno priviedol naspäť do jeho apartmánu, kde bola dočasne ubytovaná, sa už u nej ani neukázal. Jediná osoba, ktorá otrasenej Firre robila spoločnosť, bola neustále starostlivá Saweya.
Jej spoločnosť bola pre Firru ako liek na dušu, avšak ešte stále mala pred očami strašný pohľad na mŕtvolu z rána, a tak neodvážila Saweye ani len poďakovať. Po celý čas bola mĺkva, sem-tam sa smutne pousmiala nad ženinou poznámkou, no ponúkaného jedla sa ani raz nedotkla. Iba tuho stískala teplú šálku zázvorového čaju a neprítomne hľadela na akýsi neidentifikovateľný bod vo vyhriatej miestnosti. Keď sa však ustarostená žena spýtala, či má odísť, dievčina sa vystrašene vytrhla z tranzu a búrlivým kývaním hlavy, Saweye povedala, aby zostala s ňou. Bála sa totiž toho, že Temnota, ktorá bola zároveň aj vrahom, by mohla prísť a dokončiť to, čo sa jej počas Firrinho úteku nepodarilo. A tak úbohá žena, nezvyknutá na dusné ticho, mlčky vyšívala akýsi obrázok kvetov a ornamentov pri Firriných nohách schúlených pod teplou dekou.
Práve vo chvíli, kedy v kozube padlo obhorené polienko a oheň vypľul žiarivé iskry, otvorili sa tmavé drevené dvere. Dievčina div, že nevykríkla od strachu, pretože práve v tej chvíli ju napádali všemožné výjavy, čo všetko sa mohlo za dverami skrývať, avšak keď spoza masívnej zárubne vykukol Zeno a vzápätí aj Adanar, trochu sa upokojila.
Saweya, čo bola pohrúžená do vyšívania si ani nevšimla, že niekto vkročil do vyhriatej izby. ,Ak by sem vtrhol nejaký votrelec, Saweya by ťa neubránila... No tak! Vzchop sa, inak všetkým ukážeš, že si slabá a toho zlodeja nikdy nenájdeš...' dohovárala si v hlave. Navyše, čo nechcela, vynorila sa jej posledná spomienka na hádku s matkou, ktorej silou mocou dokazovala aká je silná a že sa o seba dokáže postarať sama. Teraz však bolestne zisťuje, že matka mala pravdu. Nikdy nebude nebojácna a silná ako je jej matka...
,,Firra?" Oslovil ju ticho Zeno. Oslovená dievčina po ňom krátko švihla pohľadom, avšak stačila tá drobná chvíľa, aby vedela, že Adanar mu prehovoril do duše a chystá sa jej ospravedlniť. Ona však ospravedlnenie nepotrebovala.
,,Zeno, nemusíš nič hovoriť. Tvoje správanie bolo na mieste, kdežto to ja som sa správala ako malá... Mala som ťa počúvnuť."
Bratranec ostal chvíľu stáť celý nesvoj a po chvíli iba prikývol.
,,Nuž tak ja asi pôjdem," náhle sa ozvala Saweya a už sa hnala k dverám, akoby sa schyľovalo k hádke. Dvaja bojovníci iba nechápavo hľadeli. ,,Mám taký pocit, že si máte toho veľa vysvetliť a moja maličkosť je tu už celkom zjavne nepotrebná. Uhmm... Iba ak by ste do nej skúsili dostať aspoň krajec chleba, pretože odo mňa jej akosi nechutí. Možno jej od vás bude chutiť viac. Každopádne, nech aspoň niečo zje, inak z nej iba kosť a koža... Niežeby už teraz chudá nebola ale chápete... Nuž tak ja teda idem. Majte sa." S posledným pozdravom a následným buchnutím dverí trojica osamela. Dvaja zmätení bojovníci sa neustále dívali na miesto kde pred chvíľou zmizla ukecaná žena a Firre opäť na drobný moment cukalo kútikmi úst.
,,Čo sa jej podrobilo?" Spýtal sa ešte stále vykoľajený Adanar a obrátil sa na Firru. Tá len mykla plecami.
,,Nič také strašné, iba bola pár hodín ticho," odvetila akoby nič a ďalej sa pohrávala s uškom od šálky.
Mužom to chvíľu trvalo kým to pochopili, no hneď sa im na tvárach objavil úsmev.
,,Ľutujem tých, čo jej teraz príjdu do cesty... Tá bude vykecávať ešte veľmi dlho," smial sa Zeno.
Obdarená dievčina aspoň na drobný moment pocítila uvoľnenie z kŕčovitého strachu. Kým sa smiali zo ženinej reakcie, posadali si k Firre na pohovku a bez okoľkov sa pustili do jedla, čo spočiatku patrilo jej, no po dlhom prehováraní, že na jedlo nemá náladu, o chvíľu už na tanieri nič nebolo.
,,Ako si na tom?" Ozval sa náhle Zeno do uvoľneného ticha, kde bolo počuť iba praskanie ohňa v kozube. Dievčine sa v tej chvíli vybavili všetky spomienky z rána a úsmev jej opäť povädol. Pochopila, že tým myslel práve onen nepríjemný zážitok.
,,Žijem, narozdiel od toho chudáka," povedala iba a opäť sa prepadávala do priepasti zlých myšlienok. No než ju pohltili úplne, všimla si, ako sa Adanar na Zena škaredo zamračil, div, že mu jednu nevrazil. Po chvíli si vošiel prstami do hnedých vlasov a ticho si povzdychol.
,,Zistili sme, kto to bol," nadhodil návnadu ako rybár a Firra sa chytila poslednej záchrany pred príšerami v hlave.
,,Vážne?"
,,No... Vedeli sme to i pred tým, avšak telo bolo tak zohavené, že sme si neboli istí, či máme ten správny tip," vravel Zeno a opäť sa dievčine pred očami vynorila znetvorená tvár mŕtvoly. Rýchlo však potriasla hlavou, čím ďalšie spomienky zahnala. Keď pohľadom naznačila, že ich počúva a táto vec ju zaujíma, Adanar pomaly pokračoval.
,,Asi pred piatimi dňami záhadne zmizol jeden z lordových správcov Saxského Skladu surovín. Spočiatku sme si mysleli, že sa skrýva pred lordom, ktorý ho neustále komandoval kvôli zmiznutým zásobám..."
,,...No teraz sa ukázalo, že niekoho ten starý blázon naštval viac, než inokedy," dopovedal Zeno s horkosťou na perách.
,,Ako to?" Nechápala Firra.
,,Povedzme, že to nebol práve ten typ milého a pozorného deduška ako sa spočiatku javil. Ver mi, podrobnosti počuť nechceš," ujistil ju Adanar hlasom, ktorý vravel, že ďalej sa pýtať nemá.
,,Aj tak si taký strašný osud nezaslúžil," ticho šepla dievčina, náhle opäť pohltená do škaredej spomienky.
,,Firra, toho človeka ľutovať nemusíš. Jeho život bol rovnako zvrátený ako osud, ktorým skončil. Zaslúžil si to," vyhŕkol Zeno s takou dávkou nenávisti, až sa dievčina zľakla. Čo za človeka musel byť, keď Zeno i Adanar o ňom tak škaredo rozprávajú?
,,Aj tak dúfam, že toho vraha chytia skôr, ako zaútočí znovu," povedala Firra.
,,Už sa stalo. Saxská garda by sa mala čoskoro vrátiť i s Bassetom Gartym a jeho družinou..." Dievčina v tom momente ustrnula a udivene pozrela na bratranca. Meno muža, ktoré zaznelo, by nikdy na vraha netipovala.
,,Čože? To musí byť nejaká hlúbosť. Basset nemôže byť vrahom." Avšak akokoľvek sa to snažila poprieť, Adanarov zničený pohľad vravel svoje. Tohto muža to zobralo viac, ako Firrin pohľad na mŕtvolu Saxského správcu. Koniec koncov, Adanara Basset vychoval, keď nemal nikoho. Preň to bol niečo ako náhradný otec.
,,Kiežby si mala pravdu, Firra, avšak v tele našli útržok papiera, ktorý jasne poukazuje, že to bol vodca Domov Piesní. Keby sme tam teraz neboli, len ťažko by sa hľadal vinník. Týmto nám to uľahčil," vravel jej bratranec smutným hlasom, pričom jej podával dočervena sfarbený papier, symbol nenávratného dôkazu, ktorý ešte väčšmi potvrdzovali napísané slová: ,,Krv hriešna prekliata, očistí poškvrnené srdcia. Keď ich spŕškou horúcou pokropí, hlas matky jej roztratené deti navráti. To je hrozba prvá - traste sa, kým zaznie tá druhá."
Firra sa neveriaco pozrela na oboch mužov, čo mĺkvo sedeli vedľa nej.
,,Toto ešte nič nedokazuje, Zeno. Tento tvoj dôkaz tam mohol dať hocikto, kto sa usiluje zničiť Domy Piesní. Ja viem, kto je skutočným vrahom!" Vyhŕkla v snahe zachrániť aspoň drobnú nádej, ktorá však postupne mizla ako hmla. Obaja bojovníci na ňu prekvapene pozreli, nevediac, čo si myslieť.
,,Bola to Temnota, čo napadla i mňa." Ibaže tá veta v tej chvíli znela tak nereálne a rozprávkovo, akoby ju vykríklo malé dieťa. Adanar sa rozhnevane naježil.
,,Firra, chápem, že si otrasená, pretože na jeden deň je toho i na mňa priveľa, avšak pliesť sem nejaké rozprávky, či bludy, nie je potrebné. Cením si, že sa snažíš Basseta zachrániť, avšak tento kúsok papiera sa v tejto chvíli zdá ako nezničiteľný dôkaz toho, ako absurdne znie tvoja verzia." S tým sa zlomene postavil a pomaly kráčal k východu.
Už z neho nebol ten mladý muž, čo sršal humorom. Bol z neho zlomený človek, ktorému spod ruky unikalo i to posledné svetlo z minulosti a začínali ho pohlcovať tiene. V tej chvíli si Firra naozaj uvedomila, že tomuto mužovi práve brali všetko. Basset bol preňho viac než starým priateľom. Bol nie len súčasťou Adanarovej záhadnej minulosti, ale zároveň bol hlboko spätý s jeho rozdrásaným srdcom.
Zeno sa postavil tiež a ticho, so sklonenou hlavou sa poberal za ním.
,,Kiežby si mala pravdu, Firra." Zopakoval vetu, ktorú ešte pred chvíľou vravel a s posledným pohľadom, než zavrel masívne dvere, sa pobral za Adanarom.
,,Ibaže ja mám pravdu," šepla ešte stále zmätená z pohľadu na zlomeného Adanara. V tichej miestnosti, kde bolo počuť iba pokojné praskanie ohňa v kozube, si náhle pripadala tak bezmocná. Túžila obom dokázať, že hovorí pravdu a stopa, na ktorú ich papier naviedol, je falošná. Avšak ako ostatným dokázať, že Temnota je skutočná, keď jej najbližší tomu sami neveria?
Ach, som vyšťavená :D snáď ste spokojní s kapitolu a spoň trochu som vám ju vynahradila za dlhšiu pauzu :D 💝😘 ľúbim vás 💞