Zlaté lúče, sťa bič, rozhohnali tmu a husté obláčiky vlhkej hmly, čo zaplavila Rosotký les do ticha a omotala ho rúchom tajomstiev. Lúče ranného slnka sa nesmelo dotýkali zamrznutej zeme, akoby sa snáď báli, že rastliny, pokryté vrstvou srieňu, sa spália pod ich jemnými dotykmi. Ticho, rozprestierajúce sa po krajine, bolo utkané sieťou pokoja a slobody, čo ohúria každé srdce a vlejú do žíl patričný pocit bezpečia. I takto by sa dalo opísať nasledujúce ráno, v ktorom precitla trojica cestovateľov.
Zeno, ešte stále urazený na nemiestny vtip jeho priateľa, odmietal sa s kýmkoľvek baviť. Osudové karty, čo boli rozdané už pri narodení každého jedného člena trojice, sa otočili.
Firra sa cítila zvláštne. Kedykoľvek sa Zena niečo spýtala, on ju ignoroval alebo pohŕdavo odfrkol na Adanarove ospravedlnenia. Firra bola zmätená jeho detinským správaním. Veľmi sa zahanbila, keď si uvedomila, že sa správala rovnako. Cítila sa previnilo, že si svoju zlosť vybíjala na dvoch spoločníkoch, ktorí nevedeli, čo bolo vo veci, a i keď bola práve v tejto chvíli Zenovým správaním zmätená, rozhodla sa, že mu splatí dlh. A tak mu rozprávala, čo všetko sa stalo počas toho, ako bol v Saxe. Jej ústa boli spočiatku trpké, nesvoje, akoby bola neistá, či má pokračovať ďalej, avšak odpoveď sa jej naskytla hneď, len čo si všimla, ako sa hrdý chrbát purpurovovlasého muža uvoľnil a ticho načúval. Preto sa jej hlas rozozvučal, ako zvonkohra, čo sa mierne húpe vo vánku. Do rozprávania zahrnula všetko, na čo si len spomenula. V tichu ďalšieho dňa, kedy cez Rosotský les prechádzali do Saxu, bol počuť iba jej zvučný smiech a príjemný hlas. Dvaja rozhádaní muži sa z napätých postojov uvoľnili a obaja ticho hltali každé jedno slovo, uvedomujúc si, že ich urazené masky každou ďalšou chvíľou praskajú a boria svoje nedobytné steny.
Ústa sa jej nezastavili ani vo chvíli, kedy už vyčerpala všetky svoje spomienky, a tak, nevedno ako, prešla k rozprávaniu starých príbehov, ktoré sa v Masu predávali z generácie na generáciu. Slová vychádzali spoza pier a myšlienkam dávali hmotnú podobu. Svet sa na malú chvíľu zmenšil a nadobudol svetlých farieb príbehov.
Všetci precitli až vo chvíli, kedy hustý les začal rednúť a spoza mocných kmeňov, čo ako obry strážili svoje najväčšie taje a poklady, vynorili sa prvé šedé budovy. Firra stíchla uprostred napínavej vety a Adanar, neuvedomujúc si svoj čin, nespokojne sa na ňu obzrel. Ibaže Firra si nevšimla jeho pohľadu, v ktorom sa ukrývalo čosi väčšie, v tej chvíli nevedela skryť vzrušenie a napäto, ako struna, vyčkávala, kedy les odhalí viac. Ústa sa jej nadšene usmievali, až odhaľovali drobné jamky v lícach. Zlato-modré oči žiarili, sťa detská nevinnosť a telo sa napäto chvelo ako tetiva luku.
Popohnala koňa do cvalu, aby zbúrala tú pomyselnú bariéru, čo ju delila od nového dobrodružstva, pričom nevedela, čo ju ešte čaká. Čím bližšie boli, tým sa ticho vytrácalo, rovnako, ako stromy a nahrádzal ich šum obchdoného mesta, spolu s prvými domčekmi. Ich steny neboli z dreva, tak, ako na to bola celý život zvyknutá. Boli to kamenné steny, pokryté zvláštnou vsrtvou šedej omietky. Ich obloky boli väčšie, krajšie, vznešenejšie a na podobločniciach sa vslabom slnečnom svite leskla námraza. Avšak dychvyrážajúca scenéria na Firrine oči ešte len čakala.
V živote nevidela toľko domčekov zoskupených na sebe, akoby sa túžili navzájom zohriať a ochrániť pred mrazmi, čo pokrývali každučký centimetrík voľnej plochy. Avšak ohúrenie z tohto miesta nabralo na sile, len, čo posledné lesné zábrany pominuli a odhalili mohutné hradby zo šedého kameňa. Ich drobné vežičky, na ktorých sa prechádzali vojaci, ktorí z toľkej diaľky pôsobili tak malo, ako mravčeky, plápolali plamene fakiel, čo i cez deň chrlili čierny dym do neba. Tu i tam sa z drobnej spleti úzkych uličiek, vynorili zvedaví ľudia.
,,Tuším si stratila reč, sesternička." Po dlhom a namáhavom dni sa ozval Zenov pobavený hlas. Už od prvého okamihu bolo zrejmé, že ho tá zvláštna urazenosť pominula a nahradilo ju stratené sebavedomie.
,,Je to nádherné," vydýchla ohúrene, neskrývajúc šťastie, ktoré ju v danej chvíli zaplavilo.
,,A to si iba videla vonkajšiu časť mesta. Radím ti, počkaj, až uzrieš hlavné centrum. Až potom stratíš reč," poradil jej Zeno a Adanar prikývol. Kráčali po úzkej uličke, takže museli zosadnúť z koní, no ani to Firre nezabránilo v tom, aby sa zvedavo a s údivom dívala všade tam, kam len jej oči dovideli.
Kameňmi dláždenná cesta sa začala rozširovať, až sa znenazdajky objavili na hlavnej ceste, čo sa v miernej zákrute stáčala a zanikala vo veľkej kamennej bráne, z ktorej hornej časti, sa na príchodzích dívali zubaté mreže, čo v prípade obliehania zahatali cestu nepriateľom. Nesmeli chýbať ani vojaci, čo v rovnakej ónyxovej uniforme, akú mali na sebe Adanar so Zenom, strážili bránu a ich kožené brnenia boli obsypané rôznymi zbraňami.
Konské kopytá klapali o cestu, avšak ich rytmické kroky zanikali vo vrave ľudí, čo sa hrnuli do útrob mesta. Firra si ich okato obzerala, čím im oplácala rovnaké pohľady, ktoré vysielali jej smerom, ticho si niečo šepcúc.
Keď prechádzali obrovskou bránou, nevyhli sa vstupnej kontrole Saxskej gardy, čo prísne prehľadávala každého jedného občana, či cudzinca. Toľké opatrenia zmiatli aj jej dvoch spoločníkov, ktorí sa na seba po dlhej dobe pozreli a v ich rozličných pohľadoch prebiehal tajný rozhovor.
,,Zeno!" Skríkol odkiaľsi hrubý mužský hlas. Oslovený sa na zím okamžite obzrel. Chvíľu tápal v dave svojím amestystovo-rubínovým pohľadom, než našiel onoho muža. Pomedzi ľudí sa k nim snažil dostať ľudský muž, ktorý bol však vzhľadom na svoju drobnú výšku, doslova obrastený zložitými uzlami svalov. Vlasy pieskovej farby mu vykúkali spopod čiernej čiapky a hnedé oči sa zvítali so Zenovým pohľadom.
,,Pettero!" Zvolal Firrin bratranec, len, čo gardistu zaradil k menu. Oslovený kývol na pozdrav Adanarovi a prehodili spolu zopár zvítacích viet. Potom však Zeno zvážnel. Už to nebol ten potrhlý mladý muž, čo si všetkých tak rád doberal, ale muž, ktorý je hoden svojej vysokej pozície na lordovom dvore hradnej gardy. Smiešky v očiach nahradil kamenný a nekompromisný pohľad, uvoľnené telo hrdo vystrel a vypol hruď. Dievča po jeho boku, žaslo nad tým, ako rýchlo sa vrátil do svojej autoritu naháňajúcej podoby Saxského veliteľa Pravého pluku, čo mal za úlohu strážiť samotného lorda.
,,Čo sa to tu deje? Prečo toľké opatrenia pri vstupe do mesta?" Vyzvedal Zeno. Pettero pohodil hlavou smerom k bráne do útrob mesta.
,,Zhoršilo sa to. Zatiaľ, čo ste boli na obchôdzke v Rosotskom lese, zo skladov zmizli ďalšie zásoby," vysvetlil a skrúšene krútil hlavou, ,,navyše Obdarení v meste, ktorým sa táto vyhrotená situácia ani za mak nepáči, začali búriť davy proti lordovi. Vznikajú nepokoje... Ľudia sa boja o svoje životy a zo vzniknutej situácie sú podráždení. Obviňujú lorda, ako aj nás samotných, že nerobíme všetko preto, aby sa zmiznuté zásoby našli a vinník bol právom odsúdený..."
Zeno sa mračil a Adanar tiež. V tejto chvíli, aj keď každý bol úplne odlišný, podobali sa ako vajce vajcu. Bolo vidno, že spolu vyrastali od detstva.
,,Čo všetko zmizlo?" Položil otázku Adanar. Pettero upriamil pozornosť na vysokého muža po Zenovej pravici.
,,Tentokrát zásoby určené do Bassy a do Utilly."
Adanarovo čelo skrivila hlboká vráska a pohľad sa mu vytratil, ako úpenlivo dumal v myšlienkach.
,,A čo stopy?"
,,Žiadne, pane," salutoval Pettero. Zeno prikývol ešte stále zamračený.
,,Ďakujem, Pettero." Priateľsky ho pobúchal po rameni a vďačne sa usmial. Nízky vojak prikývol, zamumlal niečo v tomto zmysle, že to nestálo za reč, a než sa Firra nazdala, bol už preč. Zeno sa otočil na svojho priateľa a vykročil ráznym krokom do útrob mesta.
,,Nevyzerá to dobre. Prečo by niekto kradol zásoby? Navyše kde by bol ukryl celé tie tony jedla? To nedáva zmysel," dedukoval Zeno.
,,Možno je za tým niečo viac, čo ste doteraz prehliadali," ozvala sa Firra, akoby si až teraz uvedomili, že je s nimi. Nechápavo na ňu pozreli, dožadujúc sa vysvetlenia.
,,Nemá lord Iskar dákych nepriateľov, čo ho túžia zbaviť moci?" Položila zaujímavú otázku.
,,To neviem, ale mám taký pocit, že sa ho na to môžeš spýtať sama," usmial sa Zeno a pridal do kroku.
Firru postihol strach. Nie je pripravená ihneď po príchode stretnúť sa s lordom Iskarom, o ktorom jej vždy matka vravela, že je to grobian a využíva Obdarených k svojim vlastným pohnútkam. V tej chvíli sa jej nezdal až taký dobrý nápad vkročiť do toho mesta, v ktorom sa začínala rozvíjať jedna záhada za druhou...
Kapitola je opäť vydaná a ja dúfam, že sa Vám aspoň trochu páčila :) postupne sa to začne rozbiehať a snáď sa mi podarí zachytiť všetko, aby ste neboli zmätení a unudení 😂 dúfam, že sa mi to podarí :)
Ps. Prepáčte mi chyby, čo najskôr ich opravím :)