Unbreakable

30. kapitola

Lucy: Zatvorila si mu dvere pred nosom????

Katie: Spanikárila som!!!!

Lucy: Ach...

Katie: Otec mi stál rovno za chrbtom, čo som podľa teba mala robiť???

Lucy: Povedať mu, aby chvíľu počkal?

Prevrátila som oči. Lucy mala pravdu ale v tej chvíli som tak premýšľať nedokázala.

Už po stýkrát som sa pokúsila vytočiť Deanove číslo, no nič. Telefón som teda položila na nočný stolík a premýšľala nad tým, čo mi asi chcel povedať.

Bože, som taká hlúpa, že som to nedokázala lepšie premyslieť...

---------

Nasledujúci týždeň som ostala úplne celý doma. Rodičia to nejako prežili, hoci mama mala stále reči o tom, že by som kvôli nejakému chlapcovi nemala vynechávať výučbu, no veľkou oporou mi bol otec, ktorý stál pri mne a vôbec mu nevadilo, že sa do školy vrátim až po týždni.

Celý týždeň som pracovala na seminárnych prácach a rôznych zadaniach, ktoré nám učitelia pred koncom semestra zadali.

Jednu seminárnu prácu som musela odovzdať priamo Deanovi. U neho sme totiž tento semester mali napísať dve seminárne práce – jednu na tému, ktorú nám zadal on a ktorú následne aj odprezentujeme (čo mám ja už dávno za sebou) a jednu seminárnu prácu na vlastnú tému. Tá sa ale musela pochopiteľne týkať stredovekých dejín.

Prácu sa mi počas týždňa podarilo úspešne napísať a už mi ostávala len tá ťažšia časť – odovzdať ju Deanovi.

----------

Bol pondelok a ja som nervózne postávala pred dverami, ktoré viedli do Deanovho kabinetu. Už som na ne chcela niekoľkokrát zaklopať, no zatiaľ sa mi nepodarilo nabrať odvahu. Bála som sa, ako na mňa zareaguje.

Čas sa krátil a ja som mala mať za chvíľu svoju prvú pondelňajšiu prednášku. Už viac nemôžem čakať.

A tak som zaklopala. Z druhej strany dverí sa ale nikto neozval a tak som zaklopala ešte raz. Keď ani na druhýkrát neozval Deanov hlas, rozhodla som sa dvere jednoducho otvoriť aj bez pozvania.

Boli zamknuté.

„Dean ešte neprišiel do práce," ozval sa za mnou povedomý hlas.

Otočila som sa a môj pohľad sa stretol s pohľadom Nathalie Floresovej. To je tá učiteľka, o ktorej som si chvíľu myslela, že ma s ňou Dean podvádza.

Rozhodla som sa využiť jej prítomnosť.

„Odovzdali by ste mu prosím moju prácu?"

Nathalie prižmúrila oči a zrejme zvažovala, či sa zahrá na dobrú alebo na zlú učiteľku.

„Samozrejme," falošne sa usmiala a z pravej ruky mi vytrhla zopnuté papiere.

Nenávidela som tú ženskú. A ona podľa všetkého nenávidela mňa. Alebo nenávidela všetkých študentov? Bolo to trošku vtipné, pretože minulý rok bola tiež ešte len študentkou – doktorandkou a teraz zo seba robí niečo, čo ani nie je. Proste krava, "radosť" s ňou pracovať a "radosť"pri nej študovať.

---------

V stredu na seminári mi Dean moju prácu vrátil naspäť. Doslova mi ju hodil na lavicu a povedal, že ju musím prerobiť. Oči na mňa vytreštila nie len Lucy ale aj ostatní spolužiaci, ktorí nechápali, ako mi to mohol urobiť, keď s ním tajne chodím.

Bola som vytočená. Po hodine s ním som sa mu chcela ospravedlniť za to, že som pred ním tak hnusne zatvorila dvere, no úplne som si to rozmyslela. Od hnevu ma prestalo zaujímať aj to, čo robil s tou blondínkou u seba v byte.

Po skončení hodiny som sa jednoducho pobrala preč. Lucy si šla kúpiť niečo na zjedenie a ja som si šla sadnúť na jednu z mnohých sedačiek, pred učebňu, kde sme mali mať ďalšiu prednášku. 

Počas čakania som si listovala vo svojej práci a snažila sa nájsť nejaké vysvetlenie toho, prečo mi to vrátil. Žiadnepoznámky či preškrtnuté vety som ale nenašla. Prečítal si to vôbec? Začínalasom mať pocit, že je na mňa poriadne nahnevaný a vrátil mi to naschvál.

Z ničoho nič som zacítila, že ma niekto pozoruje. Opatrne som dvihla hlavu a snažila sa nájsť tú osobu. A aj sa mi to podarilo.

Neďalekomňa stál o stenu opretý chlapec, ktorý mi bol z videnia povedomý. Stál pár metrov od dverí, ktoré vedú do učebne kde som mala mať ďalšiu prednášku. Z toho som si vyvodila, že to bude môj spolužiak, no nechápala som, prečo sa na mňa tak zvláštne díva.

Snažila som sa ho ignorovať a ešte raz som si začala prechádzať tú prácu.

„Ahoj."

Neznámy chalan zrejme nechcel ostať neznámym. Teraz stál priamo predo mnou a usmieval sa na mňa.

„Ahoj," odzdravila som mu.

„Smiem si prisadnúť?" ukazovákom ukázal na sedačku, na ktorej som sedela.

Prikývla som a dala som z miesta vedľa seba dole tašku, ktorú som tam mala položenú.

„Chystáš sa ju odovzdať?" pohľad mu padol na moju seminárku. 

„Vlastne...ja som ju už odovzdala. V pondelok, no dnes mi ju Dea-...teda," zarazila som sa. „Winchester vrátil naspäť."

„Z toho si nič nerob," usmial sa a zo svojho ruksaka vytiahol podobnú kopu papierov, akú som pred sebou mala ja. „Tiež mi to dnes vrátil. Zle som uviedol zdroje, z ktorých som čerpal."

Svoju seminárnu prácu otočil úplne na poslednej strane a ukázal mi, ako mu tam Dean všetko poškrtal.

Opäť som teda prelistovala tú moju prácu, no naozaj som tam nič preškrtnuté ani dopísané nemala. 

„Nechápem to. Mne nikde nič nenapísal."

Môj spolužiak, ktorého meno nepoznám, si začal moju seminárku obzerať.

„Tiež to nechápem. Ešte sa mi nestalo, aby mi niečo vrátil, no neokomentoval to tým svojim nečitateľným písmom."

Aj by som sa zasmiala, pretože mal pravdu. Dean písal príšerne. Avšak, vôbec som nemala náladu na smiech. Stále sa na mňa hnevá a vrátil mi ju naschvál bez toho, aby si ju aspoň raz prečítal. Tento jeho prístup sa mi vôbec nepáči.

„Ak by si chcela, tak po hodine môžeme skočiť do bufetu na kávu a ja si tvoju seminárku prečítam. Celkom sa v stredoveku vyznám, takže ti môžem dať aspoň moju spätnú väzbu." 

A ja som s tým súhlasila, veď prečo nie? Samej sa mi nad tým už nechce sedieť a pochybujem, že by sa Lucy chcelo čítať niečo, čo nemusí.

„Dobre, môže byť," usmiala som sa na neho a on mi úsmev opätoval.