Unbreakable

41. kapitola

„Slečna Evansová?"

Dvihla som hlavu a pozrela sa na pani, s ktorou som si dohodla stretnutie v pondelok ráno.

„Poďte ďalej," povedala a rukou mávla do svojej kancelárie.

Vstúpila som teda do vnútra a čakala, kým za mnou zatvorí dvere.

„Takže," sadla si za svoj pracovný stôl a začala niečo ťukať do svojho počítača. „Sadnite si."

„Jasné," počúvla som ju a nervózne som si sadla na stoličku pred ňu.

„V emaily píšete, že chcete prerušiť štúdium. Prečo?" z tváre si sňala svoje okuliare a pozrela na mňa.

„No, vlastne, chcem nielen prerušiť štúdium, ale...musím sa aj k niečomu priznať."

„Počúvam," usmiala sa, no odvahu mi to teda vôbec nedodalo.

„Poznáte pána Winchestera? Učí na tejto univerzite históriu."

„Mrzí ma to, ale nie je v mojich silách poznať všetkých profesorov."

„Nevadí," čakala som to, ale predsa ma to trocha sklamalo. „Mohli by ste prosím vedeniu univerzity odkázať, že je to všetko moja vina? Prosím, povedzte im, že ma to mrzí ale...odchádzam, takže na neho už nebudú počuť žiadne sťažnosti."

„Slečna, nerozumiem," pani sa tvárila zmätene. „Čo vás mrzí?"

„Oni to už budú vedieť. Odkážete im to, prosím? Len im povedzte, že slečna Evansová odchádza a už nebude robiť problémy."

Žena predo mnou prižmúrila oči. „Dobre teda. Odkážem im to. A vy ste teda na sto percent rozhodnutá, že prerušujete štúdium?"

„Áno."

Dala mi podpísať nejaký papier, potom som mohla odísť. Na internáte som som využila to, že Lucy bola niekde vonku s Isaacom a rýchlo som si začala baliť svoje veci. Do môjho malého kufra sa ale všetko, čo som na izbe mala, nezmestilo. Budem sa sem musieť ešte niekedy vrátiť.

Celú cestu domov som vo vlaku premýšľala nad tým, čo poviem rodičom. Ako im to vysvetlím?

-----

„Čože si urobila?" otec sa tváril prekvapene, mama, ktorá stála za ním čakala na to, kým to zopakujem, aby ma mohla poriadne vyhrešiť.

„Prerušila som štúdium."

„Prečo?" otec sa stále tváril prekvapene.

„Len nehovor, že si to urobila kvôli tomu chlapcovi, kvôli ktorému si raz ostala celý týždeň doma..." povzdychla si mama.

„Nie. Urobila som to kvôli sebe. To štúdium ma nenaplňovalo."

„O čom to hovoríš? Veď história ťa bavila už od základnej školy," vykríkla mama.

„No a na univerzite ma to baviť prestalo," mykla som plecami.

„Neverím tomu," zasyčala.

Chcela ešte niečo dodať, ale ocko ju včas zastavil.

„Nechajme ju, nech sa najprv vybalí. Som si istý, že nám čoskoro povie pravý dôvod," povedal a usmial sa na mňa. „Tak utekaj do izby."

Na nič som nečakala, schmatla som kufor a zatvorila sa vo svojej izbe. Namiesto vybaľovania som do rúk zobrala mobil a pokúsila som sa dovolať Deanovi. Avšak, nedvihol mi vo vlaku a nedvihol mi ani teraz. Žeby to, čo mi povedal naposledy, myslel vážne?

Veľmi sa mi nad tým zamýšľať nechcelo. Je len nahnevaný a tak si mi ozve až zajtra. Alebo možno aj dnes večer. Musím byť len trpezlivá.

Kľakla som si ku svojmu kufru a začala som z neho vyťahovať oblečenie. Trochu ma mrzelo, že som Lucy len tak opustila a nechala ju na univerzite samú. Teda, skoro samú. Teraz má predsa Isaaca a ten sa o ňu určite dobre postará.

Po približne polhodine mi niekto zaklopal na dvere. Zľakla som sa, že je to moja nahnevaná mama. Do izby ale strčil hlavu ocko, nie mama.

„Môžem vstúpiť?"

„Jasné," usmiala som sa na neho a sadla si na posteľ.

Bolo mi jasné, že toto bude nepríjemný rozhovor.

„Neviem, či na to máš náladu, ale..." prisadol si ku mne. „Porozprávaj mi o tom chlapcovi."

„O akom chlapcovi?" zamračila som sa.

„No, kvôli ktorému si sa rozhodla prerušiť štúdium."

„Ocko...vážne som tak nerozhodla, kvôli nejakému chlapcovi."

„Tvoja mama tomu neverí a je ti snáď jasné, že tomu neverím ani ja."

„Nechápem, o čo vám obom ide," nervózne som sa zasmiala. „Nebavilo ma to. Necítila som sa na tej univerzite šťastná. A mali by ste vedieť, že je rozdiel v tom, keď štúdium ukončím úplne a kedy ho len preruším. Ak si to náhodou rozmyslím, tak sa tam stále môžem vrátiť."

Neplánovala som sa na univerzitu vrátiť a naozaj sa mi nepáčilo, že mu musím klamať, no nemala som na výber.

„No dobre," povzdychol si. „Čo máš teda v pláne robiť celé leto?"

Do rúk som zobrala notebook, ktorý ležal na posteli za mnou a položila som si ho na stehná.

„Nájdem si prácu," usmiala som sa na neho.

Ocko mi úsmev opätoval, hoci ten jeho bol trocha smutnejší ako ten môj. „Tak ti potom prajem veľa šťastia v hľadaní."

Ešte ma tak rodičovsky potľapkal po ramene a odišiel preč. Notebook som položila vedľa seba a opäť som na mobile vytočila Deanove číslo. Nedvíhal...Hovor som teda zrušila a smutne som sa zahľadela na fotku, ktorú som mala nastavenú ako pozadie, keď som mala mobil odomknutý. Bozkávala som sa na nej s Deanom. Bola odfotená len pred nedávnom.

Chýbal mi. Neostávalo mi nič iné len veriť, že sa na mňa nebude hnevať dlho a čoskoro sa mi ozve.

_______________________________

Za obrázok opäť ďakujem úžasnej @Sisi8888 <333 :))