9. kapitola

711 36 0
                                    

Celú situáciu som musela predýchať. Dean pustil moje zápästie a zamyslene sa na mňa zahľadel. Ja som mlčala, nevedela som, čo povedať. Po chvíli svoje dlane nežne položil na moje ramená.

„Ste v poriadku?" opýtal sa a snažil sa so mnou udržať očný kontakt.

„Ja...myslím, že áno. Som v poriadku," sklopila som pohľad a zadívala sa na svoje topánky.

„Čo sa stalo, že ste tak utekala?" zaujímal sa.

Stále sa na mňa díval a ja som cítila, že sa začínam červenať. Našťastie bola na chodbe stále tma, takže to nemohol vidieť.

„Bola som s ostatnými na izbe a...niekto zaklopal na okno. Vystrašilo ma to, tak som utiekla," vysvetlila som mu. Pripadala som si pred ním ako nejaké malé dieťa, ktoré sa všetkého bojí.

Dean si povzdychol. „Chcete si ísť ľahnúť?"

Prikývla som a spoločne sme sa v tichosti pobrali preč, smerom k izbe, na ktorej som bola ubytovaná. Zastavila som sa tesne pred dverami, ktoré viedli do danej izby a zadívala som sa na svojho učiteľa. Teda, na svojho budúceho učiteľa. Pozoroval ma s jemným úsmevom na tvári.

„Ďakujem, že ste ma odprevadili. A mrzí ma, že som na vás tak vykríkla...viete...pred chvíľkou," hanblivo som zasmiala a z tašky, ktorú som mala prevesenú cez rameno, som vytiahla kľúč od izby.

„Keby ste čokoľvek potrebovali, tak stačí povedať," pousmial sa. „Dobrú noc," povedal ešte a odišiel preč.

Ostala som stáť pred dverami a cítila som sa tak...zvláštne. Sledovala som jeho miznúcu siluetu a keď sa mi už úplne stratila z dohľadu, s úsmevom som vošla do izby a okamžite padla do postele.

----------

Nasledujúce ráno mi pohľad hneď po prebudení padol na posteľ, kde mala spať Lucy. Bola tam a spala aj napriek tomu, že budík, ktorý som si včera večer nastavila hral tak hlasno, že musel zobudiť aj ľudí vo vedľajšej izbe. Nechala som ju tak a šla som na raňajky sama. Po včerajšku sa mi s ňou vôbec nechcelo rozprávať.

Vošla som do obrovskej jedálne a pohľad mi okamžite padol na Deana, ktorý sa pri jednom stole zhováral so študentkou, o ktorej som vedela len to, že sa volá rovnako ako ja – Katie. Musel jej hovoriť niečo veľmi vtipné, pretože sa neustále smiala.

Pretočila som nad tým očami a šla si radšej zobrať raňajky – čokoládové guľôčky s mliekom.

Sadla som si za jeden z voľných stolov a popri jedení som si na mobile prezerala fotky, ktoré som zatiaľ na tomto výlete zhotovila. Po chvíli si ku mne niekto prisadol. Dvihla som hlavu a zbadala Lucy, ktorá sa netvárila veľmi priateľsky.

„Prečo si ma ráno nezobudila?" prebodla ma svojim nahnevaným pohľadom.

„Myslela som, že si chceš po včerajšku oddýchnuť," odvetila som a ďalej sa venovala svojmu mobilu.

Lucy zrejme vycítila, že niečo nie je v poriadku. „Spravila som ti niečo?"

„Zaspomínaj, možno ti to dôjde," odbila som ju.

„Čo som ti urobila?"

„Včera večer si ma nechala tak. Ani si sa nestarala, kde som vybehla."

„To nie je pravda," zasyčala. „Šla som za tebou. Ale..."

„Ale čo?"

„Bol tam s tebou Winchester...nechcela som vás rušiť, tak som sa radšej vrátila k ostatným," povedala.

UnbreakableWhere stories live. Discover now