8. kapitola

775 37 1
                                    

Dni opäť plynuli veľmi rýchlo. Prišiel nový rok, s ním ďalšie skúšky a nakoniec...týždňový výlet do Ríma.

Lucy rodičov nakoniec presvedčila, ale niekoľko krát zdôraznili, že z toho nie sú vôbec nadšení. Keď som u nich bola na návšteve, tak som im musela sľúbiť, že sa o ich dcéru na tom výlete postarám a že sa o ňu nemusia báť. Nevedela som prečo, ale zdalo sa mi, že som ich tým vystrašila ešte viac. Akoby sa na mňa nemohli vôbec spoľahnúť.

David sa tešil, keď som mu oznámila, že do toho Ríma nakoniec pôjdem. Poprial mi šťastný let a prosil ma, aby som urobila zopár fotiek. Večer pred odletom sme si ešte zavolali. Strašne som si obľúbila jeho hlas. Dokázala by som ho počúvať aj niekoľko hodín vkuse.

----------

Ráno bolo príšerné. To by som nebola ja, keby som nezaspala. Rodičia sa ma asi 100krát opýtali, či mám všetko zbalené a či som na nič nezabudla. Keď som ich konečne presvedčila, že mám všetko potrebné, nastúpili sme do auta a vyrazili na letisko, kde na mňa už čakala Lucy.

„Ahoooj," vykríkla a silno ma objala. „Som taká šťastná, že dnes poletíme do Ríma," tešila sa.

„Hej, tiež sa teším," usmiala som sa a pozrela sa na rodičov, ktorí stáli za mnou a s úsmevom ma sledovali.

Najprv som objala otca, potom mamu. Popriali mi šťastnú cestu a rovnako ako David, aj oni ma požiadali, aby som urobila čo najviac fotiek. Chvíľu sme ešte postáli pred letiskom a čakali na ostatných spolužiakov a na profesora.

„S nami ide aj Winchester?" ozvala sa Lucy a ja som len mykla plecami, pretože som vážne nevedela či ide alebo nie.

Lucy ukázala prstom pred seba. Otočila som sa a a zbadala mrzutého profesora spoločne s Deanom Winchesterom, ako sa ponáhľajú smerom k nám.

„Fajn. Ste tu všetci?" opýtal sa profesor a Dean nás začal všetkých počítať.

„Dvadsaťsedem študentov, toľko sa ich prihlásilo," oznámil potom profesorovi.

„Takže tu máme všetkých. Môžeme vyraziť," povedal profesor a pohol sa smerom k letisku.

Všetci sme sa vybrali za ním. Ja som sa tesne pred vchodom otočila a zakývala svojim milovaným rodičom. Potom som vošla spolu so svojimi spolužiakmi do obrovskej letiskovej haly.

----------

Let sa mi zdal nekonečný a keď sme konečne pristáli, tak som si spolu s Lucy vydýchla. Párkrát sme už do Európy leteli, keď sme ešte boli na strednej, no nedokázali sme si na to zvyknúť a obavy sme mali stále.

Po vymotaní sa z letiska sme nastúpili všetci do autobusu, na ktorý ukázal náš profesor. Cesta v ňom nám zase trvala približne polhodinku, pretože všade boli zápchy.

Ubytovaní sme boli v hoteli, neďaleko centra Ríma. Profesor nás už stihol informovať o tom, že po meste sa budeme presúvať rímskym metrom. 

Na izbe som bola len s Lucy. Vybavila som si to u profesora, tesne pred skúškovým obdobím a on s tým nemal vôbec žiaden problém. Nechcela som totiž, aby nám niekto tretí narúšal súkromie.

Po príchode do hotela, v ktorom sme mali všetci tento týždeň existovať, šiel mrzutý profesor na recepciu oznámiť, že sme konečne dorazili. Po chvíli sa vrátil a v ruke držal niekoľko kľúčov.

„Pán Winchester bude teraz čítať dvojice a trojice, tak ako ste ubytovaní. Prídete ku mne, ja vám dám kľúč od vašej izby a pôjdete hore týmito schodmi. Všetci budeme ubytovaní na treťom poschodí," ukázal za seba. „Podľa čísla na kľúči si nájdete svoju izbu. Ste dospelí, verím, že sa nestratíte."

UnbreakableWhere stories live. Discover now