43. kapitola

202 14 1
                                    

Dean sa mi už tri dni neozval. Najprv som bola pokojná a verila som tomu, že je len nahnevaný a čoskoro ho to prejde, ale teraz začínam mať reálne obavy. Nechcelo sa mi veriť tomu, že slová, ktoré vyriekol v návale hnevu, môže myslieť vážne.

K nálade mi nepridával ani fakt, že si vôbec nedokážem nájsť žiadnu brigádu na leto. Napísala som asi milión emailov rôznym zamestnávateľom, niekde som sa šla opýtať aj osobne. A nikde nič. Nikto o mňa nemal záujem. Ani Dean, ani akýkoľvek zamestnávateľ.

Štvrtý deň som to už nedokázala vydržať a tak som rodičom oznámila, že idem internát, vyzdvihnúť si veci, ktoré som tam nechala. V skutočnosti som o pár hodín neskôr klopala na dvere, ktoré viedli do Deanovho bytu.

Dvere sa ale neotvorili. Chvíľu som pred nimi postála a čakala...nič sa nestalo. Dvere ostali zatvorené a ja som mala chuť rozplakať sa.

Ostala už len jedna osoba, ktorá mi mohla pomôcť a tak som sa rozhodla, že ju navštívim.

-----

„Katie?"

„Ahoj," nevinne som sa usmiala. „Ani nevieš aká som rada, že si doma."

Sam Winchester nevedel, čo ma povedať. Vyzeral, že je poriadne zmätený. Ani som sa mu nedivila - objavila som sa pred prahom jeho domu, sama, bez Deana.

Keď sa konečne spamätal z prvotného šoku, odkašľal si a odstúpil sa z dverí. „Poď ďalej."

Vošla som teda do vnútra a spolu s ním som následne vošla do prázdnej obývačky.

„Kde máš zvyšok rodiny?" zaujímalo ma.

„Vonku," ukazovákom ukázal na sklenené dvere, ktoré viedli na záhradu. „Ruby si tam číta, Jacob vedľa nej spí a Lucas sa hrá na lovca príšer."

„Lovca príšer?" pousmiala som sa. „Verí na príšery?"

„Verí a ja nemám ani tušenie, odkiaľ to má...no predpokladám, že si neprišla kvôli Lucasovi," priateľsky sa usmial. „Dáš si niečo?"

„Nie, ďakujem."

Sam prikývol, odbehol si do kuchyne a keď sa vrátil, v pravej ruke držal fľašu piva. Prisadol si ku mne a s pomocou otvárača na pivo tú fľašu otvoril.

„Takže...kde je Dean?" opýtal sa a pomaly si z fľaše odpil.

„Ty o ničom nevieš?"

„Vlastne," súcitne sa usmial. „Viem."

Od prekvapenia som párkrát zažmurkala. „Dean ti o tom povedal?"

„Uhm," prikývol. „Navštívil ma v pondelok večer. Vraj si prerušila štúdium...kvôli nemu?"

„Bála som sa, že by kvôli mne mohol prísť o prácu. Teraz mám ale pocit, že som sa asi príliš unáhlila...vôbec sa mi neozýva. Nerátala som s tým, že sa na mňa kvôli tomu bude hnevať tak dlho," prestala som rozprávať a zahľadela som sa na fotografiu, ktorá bola zavesená za Samom na stene.

Boli na nej bratia Winchesterovci, ako ležia na kapote Deanovej Impaly.

Bola to veľmi pekná fotka

Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.

Bola to veľmi pekná fotka. Páčilo sa mi, že ju má Sam vystavenú takto na stene v obývačke.

„Pravdupovediac, ja som vôbec nepochopil, prečo sa na teba hnevá," Sam sa zamračil. „Niekedy je až príliš komplikovaný."

„Začínam mať pocit, že som urobila chybu," posmutnela som

Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.

„Začínam mať pocit, že som urobila chybu," posmutnela som.

„To nehovor," do obývačky vošla Samova prekrásna manželka. „Urobila si to z lásky, určite to nebola chyba."

„Ahoj," pozdravila som ju. „Som rada, že je aspoň niekto na mojej strane."

„Hej," zvolal Sam. „Ja som tiež na tvojej strane."

Ruby sa zasmiala a prisadla si k nám na gauč.

„Inak," pozrela sa na Sama. „Dean nie je komplikovaný. Je len tvrdohlavý," po týchto slovách svoj pohľad presunula na mňa. „Daj mu ešte trocha času, on sa ozve. A ak nie, tak mu so Samom veľmi radi dohovoríme."

Usmiala som sa na ňu. Bola fakt zlatá. „Ďakujem."

Chvíľu som pri nich ešte ostala. Pár slov som prehodila aj s malým Lucasom, ktorý sa veľmi potešil, keď ma zbadal. Sam ma potom vyprevádzal von. Pred odchodom som sa ho ale ešte potrebovala na niečo opýtať.

„Nepoznáš náhodou niekoho, kto by potreboval brigádnika na celé leto? Hľadám si niečo, no vôbec sa mi nedarí."

Sam sa usmial. „Opýtam sa pár ľudí. Počkaj chvíľu," kamsi si odbehol a keď sa vrátil, v ruke držal svoj telefón, ktorý mi podal. „Napíš mi tam prosím svoju emailovú adresu. Budem ju potrebovať, ak by som náhodou niekoho našiel."

Rýchlo som ju naťukala do poznámok a mobil mu vrátila.

„Tak ešte raz, ďakujem za všetko."

„Nemáš vôbec za čo."

Objali sme sa.

„Zastav sa ešte niekedy. Sama, alebo s Deanom. Radi ťa s Ruby uvidíme."

S úsmevom som prikývla. „Určite sa ešte zastavím."

Pomaly som sa vybrala na vlakovú stanicu -  spokojná s tým, ako dnešný deň nakoniec dopadol.

UnbreakableWhere stories live. Discover now