Katie je práve v prvom ročníku na jednej prestížnej univerzite v Amerike.
Najlepšia kamarátka Lucy jej jedného dňa ukáže internetovú stránku, na ktorej si začne začne vypisovať s neznámym chlapcom, o ktorom si myslí, že je taktiež študentom tej ist...
Otvorila som oči a prvé čo som zbadala bol Dean, ako sa na mňa zamilovane díva.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
„Preboha," unavene som si pretrela oči. „Ako dlho si už hore a ako sme sa dostali do postele?"
„Okolo druhej v noci som ťa sem preniesol," tiež si pretrel oči. „A hore som asi...15 minút? Približne."
V tej chvíli mu začal zvoniť telefón.
„Bože, kto ti volá tak skoro?" zavŕtala som hlavu do vankúša, pretože ma kvôli slnku, ktoré svietilo cez okno, nenormálne štípali oči.
„Budík," povedal Dean a vypol ho. „Bál som sa, že zaspím."
Zacítila som ako vstáva z postele.
„To nemôžeš dnešné hodiny zrušiť? Napísať im email, že sa nedostavíš?" zahundrala som do vankúša.
„V žiadnom prípade! Takú radosť im nespravím."
Od sklamania som zafňukala do vankúša. Dean ma kvôli tomu pľasol po zadku, čo som nečakala a tak som sa na neho prudko otočila. Započula som nepríjemné puknutie v krku. Ups. Mala by som si na takéto prudké pohyby dávať pozor.
Začal sa obliekať do svojho typického outfitu. Nohavice, tričko a košeľa.
„Dean?" zvolala som na neho, keď si začal zapínať opasok.
Okamžite na mňa pozrel svojimi dokonalými, zelenými očami.
„Ja len...máš v pláne zastaviť sa dnes večer na tej akcii?"
Chvíľku premýšľal nad tým, akú akciu mám na mysli. „Och, jasné, dnes je už piatok...Neviem," mykol plecami. „Ty tam budeš?"
„Asi áno. Ešte som sa nerozhodla na sto percent."
„Chápem...možno sa na chvíľu zastavím ale," pribehol ku mne a vtisol mi bozk do vlasov. „Neviem, či je to dobrý nápad."
Zobrala som jeho teplé dlane do tých mojich. „Práve naopak. Perfektná príležitosť ukázať im, že medzi nami nič nie je."
„Tým, že sa budeme navzájom ignorovať?" nadvihol obočie a povzdychol si. „Katie, tvoji spolužiaci nie sú malé deti. Sú to dospelí ľudia. Dôjde im, o čo nám ide."
Mal pravdu. Ale aj napriek tomu som si nedokázala predstaviť, že sa tam ani na chvíľu neukáže. Potrebovala som ho tam. Aspoň ho vidieť...
„Ale dobre," rozhodol sa nakoniec. „Ukázať sa tam môžem."
Venoval mi ešte jeden bozk, tento krát na ústa a pobral sa do práce, pretože opäť meškal. Ja som v jeho byte ešte chvíľu ostala, potom som sa už ale musela vrátiť na internát.
