24. kapitola

457 19 0
                                    

Dean

Dean sedel za svojim pracovným stolom a unavene si prechádzal a opravoval seminárne práce, ktoré mu poslalo niekoľko študentov. Vôbec sa mu tie práce čítať nechcelo, no nemal na výber. Niekto to urobiť musel.

K práci si otvoril pivo a bol donútený škrtnúť už piatu seminárku v poradí.

„Tí študenti nikdy nepochopia, čo od nich vyžadujem?" povedal si pre seba a nahnevane otvoril ďalší email s novou prácou.

Chcel pokračovať v opravovaní, no vyrušilo ho zaklopanie na dvere od jeho bytu.

Chcel pokračovať v opravovaní, no vyrušilo ho zaklopanie na dvere od jeho bytu

¡Ay! Esta imagen no sigue nuestras pautas de contenido. Para continuar la publicación, intente quitarla o subir otra.

Ako prvé mu napadlo, že to bude niekto zo školy. Zrejme sa to začalo riešiť. Už sa tomu nevyhne. Pomaly sa postavil a kým prešiel ku dverám, vymyslel si perfektné klamstvo. Keď otvoril dvere, stála pred ním Katie. Žiaden rektor, žiaden profesor. Bola to Katie. Stres z neho opadol a milo sa na svoju priateľku usmial.

„Čo ty tu?" opýtal sa a odstúpil sa jej z dverí, aby mohla vstúpiť dovnútra.

„Musíme sa porozprávať," povedala a vydala sa k jeho otvorenému notebooku.

Zvedavo sa naň pozrela a keď si uvedomila, že sú to len seminárne práce, zatvorila ho a posadila sa na pracovný stôl. Dean k nej prešiel a fľašu s pivom posunul trošku ďalej, aby ju náhodou omylom neprevrátila. Bol by totiž nerád, keby jej obsah skončil na tom drahom koberci, na ktorom práve stál.

„Zrejme to bude niečo vážne, keďže si mi o svojej návšteve nedala vedieť a len tak si sem vtrhla," poznamenal Dean.

„Prepáč. Nebola som si istá tým, že to zvládnem a vážne sem dnes prídem."

Dean sa zamračil a zobral jej studené dlane do tých svojich.

„Čo sa stalo?"

Bál sa toho najhoršieho. Že na to prišla.

„Musím sa ťa niečo opýtať a žiadam ťa, aby si bol naozaj úprimný

¡Ay! Esta imagen no sigue nuestras pautas de contenido. Para continuar la publicación, intente quitarla o subir otra.

„Musím sa ťa niečo opýtať a žiadam ťa, aby si bol naozaj úprimný."

Dean si bol istý tým, že na to vážne prišla. Premýšľal nad tým, ako to medzi nimi bude ďalej.

„Dean?" ozvala sa po chvíli a jemu došlo, že zatiaľ nepovedal ani slovo.

„Dobre, budem úprimný. Sľubujem," pozrel sa jej priamo do očí a pokúsil sa o povzbudivý úsmev.

Katie si odkašľala.

„Podvádzaš ma?" vypadlo z nej zrazu.

Dean na ňu vytreštil svoje zelené oči a od prekvapenia sa takmer nahlas rozosmial. Jej výraz tváre prezrádzal, že to myslí vážne.

Katie

Dean najprv mlčal. Srdce mi bilo tak splašene, že mi z toho prišlo nevoľno. Chcela som odísť preč, nechcela som počuť odpoveď.

Vymanila som si ruky z jeho zovretia a zoskočila som z jeho pracovného stola. Naozaj som bola pripravená odísť, no Dean ma zadržal.

„Prečo sa pýtaš na niečo takéto?" opýtal sa, v hlase som mohla počuť smútok.

„Dnes za tebou prišla tá nová učiteľka. Ja...nechcela som vás počúvať ale...zdalo sa mi, akoby ste spo-„

„Ja a Nathalie?" Dean sa rozosmial. „Katie...ja som s ňou nikdy nič nemal a ani mať nebudem," stále sa usmieval.

Jeho úsmev bol úprimný. Verila som mu. No stále ma zaujímalo, o čom sa rozprávali.

„Čo ste to potom riešili?" opýtala som sa, aj keď mi bola jasné, že to z neho len tak ľahko nedostanem.

„Nič zaujímavé," odvetil a pobral sa do kuchyne. „Dáš si niečo?"

„Čo ponúkaš?"

Dean otvoril chladničku a chvíľu do nej len tak pozeral. Potom ju zatvoril a smutne sa na mňa zadíval.

„Len pivo, ale to ty nepiješ," mykol plecami a vrátil sa naspäť ku mne.

Pohladil ma po tvári a pousmial sa. „Ešte sa chceš na niečo opýtať?"

„Mne sa zdalo, že ste riešili niečo veľmi dôležité," pokúsila som sa to z neho opäť dostať.

Dean si povzdychol. „O nič dôležité nešlo. Len o prácu."

„Fajn," vzdala som to a pobozkala som ho na pery.

„Máš už kúpené šaty na tú charitatívnu akciu, ktorú usporadúva môj brat?" zmenil tému.

„Preboha," vyhŕkla som. „Úplne som na to zabudla! Kedy to má byť?"

„Budúci víkend. Ale upokoj sa," chytil ma za ruku. „Dovtedy nejaké určite nájdeš. Sammy sa už teší, že ťa konečne spozná," pritiahol si ma k sebe a vtisol mi poriadny bozk na líce.

„Vážne?" zachichotala som sa. „Aj ja sa teším na neho."

A v tom mi napadol ďalší plán.

„S bratom asi veľmi dobre vychádzaš, či?"

„Samozrejme. Keby to bolo inak, tak by som ťa s ním nechcel ani zoznámiť."

„Je fajn, že ste si takí blízki aj po smrti...rodičov," neisto som odvetila.

Ešte sme sa o tejto téme s Deanom nerozprávali a bála som sa, ako by na to mohol zareagovať.

Deanovi rodičia zahynuli pár týždňov po začatí zimného semestra. Bola to obrovská tragédia, ktorá otriasla nie len ním, ale aj celou školou. V tom čase som Deana síce takmer vôbec nepoznala, no bolo mi ho ľúto. Stratiť oboch rodičov naraz muselo byť...no, neviem si to ani predstaviť.

„Mám pocit, že smrť rodičov nás ešte viac zblížila," priznal. „Dovtedy sme sa spolu veľmi nerozprávali. On mal svoj život a ja tiež."

„Boli ste si navzájom oporou. To ľudí zblíži," nežne som ho pohladila po tvári. V očiach sa mu zaligotali slzy. Vedela som, že to nemám vyťahovať.

„Máš pravdu," smutne sa usmial a pokúsil sa slzy zahnať.

„Dobre, takže...ja sa pokúsim zohnať nejaké šaty a ty nejaký pekný oblek," vymanila som sa z jeho objatia a hlavou som kývla ku vchodovým dverám. „Už pôjdem. A prepáč, že som si myslela...veď vieš čo...že máš niečo s tou Nathalie."

Dean nad tým mávol rukou.

„Akoby sa nič nestalo," venoval mi ešte jeden bozk na pery a potom ma vyprevadil von.

Cestou na internát som premýšľala nad svojim novým plánom. Ak si je Dean so svojim bratom tak blízky, zrejme mu povedal aj o tom, čo ho tak dlho trápi. Možno sa mi to podarí dostať z jeho brata. Aspoň sa o to musím pokúsiť...

UnbreakableDonde viven las historias. Descúbrelo ahora