Azyl ✔

19ǂ Quiet Before the Storm and the Sin

Rupert prikývol. Rozumel, čo tým myslí. V'alak s Kaiom a Amaltheou stáli pokojne, rozvážne, ba priam civilizovane pred Komisiou. V'alak bol jediný z nich, čo prehovoril. Hovoril jasne, zreteľne a svoje tvrdenia a žiadosť podkladal argumentami. Na jemnej zmene mimiky Komisie Rupert videl, že takéto zaobchádzanie nečakali. Pravdepodobne predpokladali, že bude vrieskať a pokúsi sa ich pobiť.

Ticho pred búrkou, pomyslel si. Čo iné by to mohlo byť? V'alak sem neprišiel preto, aby sa nechal urážať peknými slovami. Prišiel si pre dohodu, ktorá by mu poskytla možnosť dostať sa k Relikvii a zničiť ju. Rupert vedel, že to Komisia nemieni dopustiť. Relikviu chceli pre seba a chceli ju použiť. To však V'alak nesmel až do samého konca ich možnej výpravy zistiť.

Lenže aký bol prah jeho tolerancie? Kam až si Komisia dovolí zájsť? Čím dlhšie bol pokojnejší, tým odvážnejší boli členovia Komisie. Mysleli si, že majú výhodu domácej pôjdy. To si azda neuvedomovali, že do svojho domu pozvali najnebezpečnejšieho muža, akého ich svet dosiaľ poznal? A že pred ich bránami čakajú jeho Lovci, ktorí sú mu bezpodmienečne verní? Ak prekročia pomyselnú hranicu a V'alak vypustí svoj hnev, nikto z nich to neprežije.

Otázkou bolo, prečo ich Lovec z Aldevaru dosiaľ nezničil?

Niečo chcel. Čo to bolo? To im nikdy neprezradí. Tak ako mu Komisia neprezradí svoje plány s Relikviou.

Ich nekončiacu debatu o tom, kto by mal mať tú česť a zničiť Relikviu ukončil až Aelis Marin, ktorý prehovoril po prvýkrát, čo stretnutie začalo.

„Spolu," ozval sa hlbokým hlasom a V'alak na neho prekvapene presunul pohľad tmavých očí. Doteraz mal kútiky pier mierne zdvihnuté nahor, akoby sa jemne vysmieval mužom pred sebou, že ich dráždi už len svojou prítomnosťou. Po tomto slove klesli a on sa na Aelisa spýtavo pozrel.

„Čo tým myslíte?"

„To, čo som povedal. Relikviu zničíme spolu. Ak budú obe skupiny prítomné pri zániku tohto magického predmetu, všetci sa uistíme, že dohoda došla až do samého konca. Vy si budete istí, že sme ju nepoužijeme a my budeme vedieť, že ďalší magický predmet zmizol zo svetov. Príde mi to fér."

„Je zvláštne, pán..."

„Aelis Marin," predstavil sa mu.

„Je zvláštne, pán Aelis Marin, že z vás stále cítim nekalé úmysly a zlo. Mágia vo mne mi hovorí, že by som vám nemal veriť; že plánujete čosi, čo nás môže všetkých ohroziť."

Pár členov Komisie sa zatvárilo, jeden z nich dokonca ticho vyprskol. V'alakova zmienka o mágii a jeho dôvera v ňu u nich vyvolala pohoršenie. Nič nečakané. Aelis však ostával pokojný. Takmer nebadane naklonil hlavu nabok, akoby zvažoval, aká silná môže byť táto V'alakova mágia a ako to môže ovplyvniť ich plán. Tento jeho postoj trval len sekundu, možno dve. Nestrácal čas a odpovedal na V'alakovu poznámku.

„A presne preto je výhodné, aby sme vo všetkých krokoch postupovali spolu," argumentoval Aelis. „Tak si budete istý, že všetko robíme správne. To, čo z nás cítite, je pravdepodobne náš postoj k mágii, ktorý sa mieša s nenávisťou. Vy sám ste jej stelesnením a stojíte v našom dome. To z nás cítite."

„A možno to je niečo úplne iné," povedal akoby mimochodom V'alak a skúmavo si Aelisa premeral. Aj z tej diaľky Rupert videl, že ho starší vnuk Eriona Marina zaujal viac než jeho brat Elias či zvyšok Komisie.

„A možno to je niečo úplne iné," prisvedčil akoby o nič nešlo.

V'alak chvíľu mlčal a potom sa zasmial. Všetkých to prekvapilo, aj trojicu v stene. „Dobre," prikývol nakoniec. „Tak teda spolu, pán Aelis Marin. No tým pádom budeme musieť spolu aj cestovať a bojovať proti tým, čo sa postavia na Nikoho stranu. Vysporiadanie s ním nechám, isteže, na vás. Váš brat na tom trval."