Azyl ✔

25ǂ Masacre and Smoke

Media: Rupert Rothschild

Masacre and Smoke

Nebo naberalo zlatistý nádych. Jesenný deň sa rýchlo chýlil ku koncu, ale ich pochod ani zďaleka nie. Rupert si za tých niekoľko dní pochodu zvykol, že tempo Lovcov z Aldevaru sa ani trochu neponášalo na tempo obyčajných smrteľníkov. Dokonca ani ich kone nepôsobili ako kone z Azylu. Boli čierne ako decht a pôsobili pridivoko na to, aby bolo možné skrotiť ich. Kone vyslancov Ligy boli v ich prítomnosti nepokojné akoby vo svojej blízkosti zacítili nebezpečného predátora. A zrejme to tak naozaj bolo. Keď kone Lovcov odfrkovali, znelo to hlasno a zúrivo. Keď cválali zalesnenou krajinou, Rupertovým ušiam to pripadalo, akoby po zemi prešli stovky koní a nie iba desiatky. Kone Civilizovaných, ktoré mali citlivejšie zmysly než obyčajní ľudia, to museli vnímať desaťkrát horšie. Zatiaľ čo ich kone zdesene gúľali očami po okolí, nadpozemské kone Lovcov mali desivé čierne oči s odleskami červenej upreté priamo pred seba. Ich srsť bola lesklá a telo dokonale vycvičené a dynamické, aby dosiahli čo najvyššiu rýchlosť za čo najkratší čas. Ba čo viac, neunavili sa tak rýchlo a skoro ako ich kone, ktoré trénovali od útleho detstva. Napriek tomu všetkému jazdili Lovci bez sedla a oprát.

„Divosi," započul Eliasa povedať viac než raz a pri pohľade na ich jazdu s ním musel Rupert súhlasiť. Žiaden člen Ligy, nech by už trénoval akokoľvek veľmi chcel – niežeby si niečo také ctihodní členovia Ligy civilizovaných dali za cieľ! – by nedosiahol takú efektivitu v jazde ako Lovci z Aldevaru. Akoby boli stvorení na to, aby jazdili na tak divokých tvoroch!

Ich jazda trvala vždy do neskorej noci a znova sa vydávali na cestu za skorého rána, skôr než vôbec vyšlo slnko. A aj to si mladý Rothschild myslel, že zastavovali len a len kvôli nim. Ak by bolo na Lovcoch, cestovali by ďalej bez zastavenia ešte hodnú chvíľu. Lenže to by Rupert a jeho spoločníci nezvládli. Hoci ich cesta unavovala, V'alakove rozkazy nepôsobili, že by ich chcel zniesť zo sveta jazdou na koni. No za tých biednych pár hodín spánku si telá Civilizovaných ani nestihli poriadne oddýchnuť a už znova museli vysadať do sediel. Ich konské postroje pripadali Lovcom smiešne, tak aspoň naznačovali ich posmešné pohľady ich smerom. No bez nich by si na koňa nesadli už v druhý deň cesty, nieto po vyše týždni.

„Snaží sa nás zbaviť," precedil pomedzi zuby Elias, ktorý sa odrazu objavil po jeho ľavici a prebodával unaveným pohľadom V'alakov chrbát. Pod zelenými očami sa skveli čierne kruhy, ktorých sa tak skoro nezbaví. „Chcú nám uštvať kone a nás dohnať ku kolapsu z vyčerpania."

„Ak by sa nás naozaj chcel zbaviť, nezdržiaval by sa týmto. Zabil by nás v spánku." Ale čoby! Nemusel by ani počkať, kým padne tma. Zabili by ich aj za denného svetla a ani by im to nezabralo veľa času.

Táto myšlienka v Rupertovi vyvolala isté úzkosti. Ďaleko od domova a od akýchkoľvek spojencov boli oni piati jedinou oporou, ktorú mali. Obklopovali ich nebezpečné bytosti, ktorým by sa nezvládli ubrániť ani s použitím všetkých magických predmetov, ktoré skrývali v Sinclairovskom panstve. Nie v zostave päťčlennej skupiny. Pocítil stiesnený pocit na hrudníku a na malú chvíľu cítil vo vlastnej mysli prázdno. Na tých pár sekúnd mal pocit akoby nebol, neexistoval – akoby okúsil z toho, čo by bolo, keby zlyhal a zomrel.

V takomto stave sa mu do mysle zakradla ďalšia nepríjemná myšlienka. Čo ak mal Elias pravdu a naozaj ich chcú uštvať? Zomreli by od vyčerpania a zlyhali by si vlastnou vinou. V'alak by nebol tým, kto by ich priamo zabil, ale ich telá, ktoré boli oproti Lovcom slabé a nevycvičené. Tak by nijak neporušil dohodu, ktorú uzavrel.

Jeho prázdny pohľad sa rozplynul spolu a jeho myšlinekami, keď do jeho uší začal prenikať Eliasov nasrdený hlas.

„Hej! Hej, Rupert, do všetkých pekiel, počúvaš ma vôbec?!" nekričal, nepríjemne sykal.