Azyl ✔

06ǂ Traveler and Survivor

Media: William Winston

Traveler and survivor

26.10.1790

Nikomu sa nepáčilo, akým pohľadom ho Teddy vyprevádzal, keď na druhý deň ráno vyrážal na cestu do Asterlingu. Nebol to nepríjemný pohľad, nemohol tvrdiť, že by na neho hostinský zazeral. V Theodorových čiernych očiach však zaregistroval starosti a obavy. Teddy ich často vyprevádzal zamysleným pohľadom a všetci Poslední hľadači mágie vedeli, že hostinský dúfa, že im pridelené práce dopadnú dobre. Tentoraz to však bolo iné. Zlodej mal pocit, akoby sa Theodore obával, či sa Nikto do Prázdnej krčmy vráti živý.

Nikto chcel zabudnúť na zlý pocit, aký to v ňom vyvolalo. Bolo však nemožné dostať to z hlavy. Myšlienka na ustarosteného Theodora a spomienka na to, ako povedal, že predošlých dvanásť Relikvií nebolo zničených pre nič za nič, ho sprevádzali nasledujúce dva dni ako tieň. Do príchodu do Asterlingu mu ostával ešte deň – možno dva, ak by mu niečo nepríjemné vletelo do cesty.

A to sa i stalo.

Doslova.

Blížil sa večer, tma pomaly sadala na okolie a on sa lesnou cestou pomaly blížil ku dedine menom Einar, nachádzajúcej sa dolu svahom po jeho ľavici. Od Teddyho vedel, že na jej konci je krčma, v ktorej sa nikdy nikto nepýta veľa otázok a maskovaní muži pre nich nie sú žiadnou nezvyčajnosťou. Nikto bol rozhodnutý zastaviť sa tam. Práve premýšľal nad tým, čo bude robiť po splnení úlohy a ako zaobíde s Cealumom až sa mu dostane do rúk. Vyskúša ho? Presekne realitu, aby nahliadol do iného sveta?

Bolo to lákavé.

Nestihol si odpovedať na vlastnú otázku. Do cesty mu totižto vletel mladý muž, ktorý sa dobre že nepotkýnal o vlastné nohy pri tom, ako sa snažil utiecť. Jeho náhly vpád na cestu však vyľakal koňa, ktorý sa okamžite v panike staval na zadné.

Mladý muž sa zatackal, cúvol, potkol sa o plášť a spadol na zem. Ruky mal zdvihnuté v obrane pred sebou, snažil sa chrániť si tvár. Nikto ťahal koňa za uzdu, aby neudupal človeka pod sebou. Snažil sa upokojiť ho a sám pri tom takmer spadol. Kôň nakoniec dopadol na štyri, nepokojne prešľapoval na mieste a podráždene odfrkoval. Nikto zišiel z jeho chrbta, mierne prekvapený takýmto prerušením jeho cesty. Položil koňovi dlaň na krk a ticho sa mu prihováral. Nepatril mu, nepoznal jeho meno. Nikto nikdy nemal vlastného koňa. Vždy si nejakého ukradol a až sa dostal, kam potreboval, predal ho. Ani s týmto to nemalo byť inak. Napriek tomu, že bol pre zviera neznámy, podarilo sa mu ho upokojiť a odviesť na kraj cesty, kde ho uviazal k stromu, aby mu neušiel.

Podišiel k mladému mužovi s čiernymi strapatými vlasmi, vystúpenými lícnymi kosťami na chudej, bledej tvári a veľkými modrými očami, ktorými jastril po okolí, akoby čakal, že na neho vybehne ďalší kôň. Nikto si stal pred neho a týčil sa nad ním ako hora.

„Zošaleli ste?! Takto mi vbehnúť do cesty!" zvolal naštvane. Muž pred ním však vyzeral úprimne vyvedený z rovnováhy a zrejme si ani neuvedomoval, čo robí. Nikto k nemu s povzdychom natiahol ruku a vytiahol ho na nohy.

Mladý muž si napravil starý, hnedý plášť a oprášil ho od zeme. „Ospravedlňujem sa," povedal, čakajúc, či mu Nikto prezradí svoje meno, snažiac sa nakuknúť mu pod kapucňu. „Ja... neplánoval som vyplašiť vášho koňa, viete."

„Málokto si takéto veci plánuje dopredu," uškrnul sa. Premeral si tmavovlasého muža pred sebou a uvažoval, či ho odniekiaľ pozná. Pripadal mu povedomý.

„Ja... utekal som... viete," zháčil sa, nevediac, koľko toho môže povedať. Trhane sa obzrel ponad rameno, akoby sa bál, či ho niekto nesleduje. „Prepadli nás – Lovci. Utekali sme pred lovcami. Môjho spoločníka dostali a... oh, pri Vitarovi, zrejme dostali celú dedinu za to, že tam boli oni."