Azyl ✔

22ǂ The Expert of Magical Objects and Collectors of Secrets

Media: Sonya Bright

The Expert of Magical Objects and Collectors of Secrets

Nikto mal pocit, že by mal byť spokojný, ale vôbec to tak nebolo. Síce sa konečne pohol z miesta a vyrazil v spoločnosti Hodinára a ostatných členov ich tímu, no stretnutie s Fosterovcami ho nútilo premýšľať o veciach, ktoré zo svojej mysle dávno vytlačil.

Od svojho odchodu z Asterlingu si nedovolil spomínať ani na Alissu, ani na Fosterovcov. Nechcel žiť v minulosti. Odišiel nielen preto, lebo to znamenalo lepší život pre jeho najbližších, ale aj pre neho. A preto musel prestať byť Johnom Fosterom a stal sa Nikým.

A zrazu, v priebehu niekoľkých dní, ho jeho minulosť dobehla. Najprv sa mu zdalo, že vidí Alissu, potom stretol Fosterovcov a včera v noci, prvú noc, ktorú strávili mimo Marionu, sa mu snívalo taký živý sen, že si pár sekúnd počas bdenia myslel, že je naozaj s Alissou. Desilo ho, ako sa na neho lepí to, čo nechal za sebou. Hlavne teraz, keď sa potreboval sústrediť na svoj cieľ viac než kedykoľvek predtým.

„Skús sa takto mračiť aj na Relikviu a možno ju zničíš pohľadom," zasmial sa Hodinár. Od neho to naozaj znelo vtipne, vzhľadom na jeho račkovanie. Nikto sa napriek tomu nezasmial. Možno si nemali potykať. Možno tým dovolil Hodinárovi, aby hovoril o veciach, ktoré boli súkromného charakteru.

Pozrel sa na neho pohľadom, ktorým mu jasne hovoril, že na žarty nemá náladu. Potom znova preniesol zrak na poľnú cestu pred nimi, ktorá mu už dobrých pár hodín prišla rovnaká. Práve monotónne kladenie nohy pred nohu viedlo jeho myseľ do neželaných zákutí.

„Nad čím premýšľaš?" spýtal sa ho vážnejším tónom Hugo.

Nikto sa nenápadne pozrel cez rameno. Videl ako boli Ann, Gideon a Francis ponorení do rozhovoru, kedy dvaja muži vysvetľovali pätnásťročnému dievčaťu, čo všetko je skutočné na príbehoch, ktorými ju odjakživa kŕmil jej starší brat. Ann konečne nevyzerala, že by sa chystala čo chvíľu rozplakať. Gideonovi a Francisovi sa očividne podarilo odpútať ju od spomienok nedávno zavraždeného otca.

„Duchovia minulosti," odvetil Hodinárovi po pravde. „Mátajú ma v snoch aj v bdelom stave. Človek sa pred nimi snaží utiecť, ale niekedy sú spomienky silnejšie než vôľa."

„Ach, najhorší typ duchov," povzdychol si zavalitejší muž. I keď... Nikto si nebol istý, či je Hugo Williams zavalitý, alebo je jeho kabát z divného materiálu iba prepchatý toľkými vecami. „Mal by si ich čo najrýchlejšie umlčať," poradil mu. „Za pár dní sme u Erijského jazera, kde sídlia Clareovci a kde necháme mladú slečnu Winstonovú. Potom pôjdeme priamo do Ríše klamov, kam si duchov minulosti naozaj nechceš doniesť. Je v tom žena, že?" spýtal sa tak odrazu, až to Nikoho zaskočilo.

Chcel zaklamať, no zakoktal sa. Tak z neho nakoniec vyšlo slovo áno za ozveny Hodinárovho smiechu. „Ako si to vedel?"

„Za takýmto mračením väčšinou býva žena. Mojím druhým typom boli Fosterovci, keďže si spomínal minulosť. Musela byť dôležitá, ak si na ňu spomínaš na ceste, na ktorej číhajú nebezpečenstvá, ktoré ťa môžu stáť život."

Nikto chvíľu mlčal. Pred očami sa vyjavila Alissa. Ani sa nemusel snažiť a vybavil si ju tak detailne, akoby si videl len včera. Vysoká a štíhla – možno až príliš. To mu však nevadilo. Nebolo to jej telo, čo ho na nej upútalo. Boli to oči. Čierne ako noc. Vždy, keď sa naklonil pre ďalší bozk, v nich videl svoj odraz a ešte čosi, čo vtedy plne nechápal. Možno to bola túžba a láska, ale po rokoch si začal nahovárať, že si to len predstavoval. Bolo tak ľahšie zabudnúť.