•~•49•~•

2.9K 150 9
                                    

V deň svojich narodenín som sa zobudila a hneď som vedela, že tieto narodeniny budú oveľa lepšie ako všetky predtým. Teda aspoň som si to myslela.

S Aaron sme ostali na tej istej lodi. Síce sa snažil, ale mňa ešte stále nepresvedčil. Trávili sme spolu oveľa menej času. Aaron vždy prišiel neskoro poobede a vždy priniesol kvety s čokoládou alebo nejakého plyšáka. Hovoril mi ako ma miluje a dostával ma do dosť trápnych situácii pred otcom, či mamou. Niekedy som ho obdarila sarkastickou poznámkou a inokedy som ho ignorovala, hoci sa mi chcelo strašne smiať a veľakrát som mala namále a vybuchla do smiechu a chcela všetko hodiť za hlavu. Z časti sa mi aj páčilo ako za mnou všade chodí a ako ma obskakuje. Bolo to od neho milé a pozorné a na vlastné oči som videla, ako sa Aaron naozaj mení.

,,Dobré ránko," povedala som otcovi v kuchyni, ktorý ako zvyčajne popíjal svoju rannú kávu pri aktuálnych novinách. Bez toho, aby odtrhol pohľad z novín, vstal a dal mi pusu na čelo a hneď sa vrátil k svojej činnosti. Halo? Mám narodeniny! Trošku ma to sklamalo. Trošku viac.

Bez prejavenia sklamania som si urobila vodu s citrónom a hneď ju vypila.

,,Dobré ráničko, rodinka," do kuchyne vstúpila mama s drobcom na rukách. Hneď som jej ho vzala, aby sa mohla obslúžiť a trošku som sa s ním pohrajkala. Vydávala som pri tom divné zvuky a grimasy a mama sa občas zasmiala a pokrútila hlavou. Keď sa naraňajkovala, vzala si malého Maxa späť. Chvíľku som pri nich sedela a nedočkavo triasla nohou. To aj moja vlastná matka zabudla na moje narodeniny. Otrávene som zavrčala a odišla do svojej izby a čekla svoj facebookový profil. Nikto nič. Žiadna správa. Ani len od Jamesa. Všetci na mňa zabudli.

Pred obedom k nám prišla nečakaná návšteva, ktorá ma prekvapila.

,,Annalívia?!" prekvapene zvolal pri dverách a vtiahol ma do objatia. ,,Čo tu robíš?"

,,Nedávno som zistila, že som dcéra mafiána. Veril by si tomu?"

,,Vitaj v brandži," povedal a usmieval sa na mňa. Johny na mňa pôsobil presne tak, ako v ten deň, keď sme sa spoznali. Bol milý a výrečný, vedel ako na ľudí. Neskôr som sa dozvedela, že otec predal všetky drogy jeho šéfovi a on prišiel po nejaké papiere. Kým sa rozprával s otcom, ja som bola v kuchyni a stále kontrolovala mobil, či mi niekto nenapísal správu k narodeninám. Od Jamesa by som to nečakala.

,,Neskočíme na kávu?" ozvalo sa zrazu zamnou.

,,Jas-..."

,,V žiadnom prípade," povedal Aaron skôr než som stihla odpovedať. Netušila som, kedy prišiel. Objavil sa ako duch.

,,Ty o tom nerozhoduješ," obdarila som ho škaredým pohľadom. ,,Áno, môžeme ísť aj hneď teraz."

,,Annalívia," oslovil ma Aaron akoby som robila niečo zlé.

,,Čo?!" opýtala som sa nechápavo.

,,Počkám ťa v aute," povedal Johny a akosi pochopil, že je to medzi nami a nemusí pri tom byť.

,,Nejdeš nikam," povedal opovážlivo. Sarkasticky som sa zasmiala a chcela okolo neho prejsť, keď ma zadržal rukou na mojom ramene. ,,On nie je chlapec pre teba."

,,A ty si?" opýtala som sa a vyslobodila si rameno. Mlčal. Vedela som, že bude.

Prešla som okolo neho, obula som sa a šla vonku do Johnyho auta. Nestihli sme sa ani pohnúť z miesta a vzadu na sedadlách nám pribudol tretí pasažier.

,,Idem s vami. Nebudem vám vadiť, však?"

,,Áno," povedala som a škaredo sa na neho pozrela. Úplne ma ignoroval a pozrel sa na Johnyho v zrkadle. Ten mu iba prikývol akoby sa ho bál. Nahnevane som si povzdýchla a nechala to tak. Išli sme do najbližšej kaviarne. Sadli sme si vonku na terasu. Aaron si sadol k samostatnému stolu a tam telefonoval a pil svoju kávu, zatiaľ čo my sme sa rozprávali o všetkom možnom.

,,Máš niekoho?" opýtal sa zrazu.

,,Nie," povedala som neisto. Aaron už si vytrpel dosť odmietania, ale stále som nebola na 100% istá, či chcem byť s človekom, ktorý mi dokázal do očí klamať.

,,A s Aaronom to ako vyzerá?" opýtal sa a odchlípol si zo svojej kávy.

,,Nebavme sa o ňom." Sedel za Johnym a mne párkrát ušlo očko na jeho tvár. Stále bol krásny a dokonalý. Túžila som ho pobozkať a hlavne vtedy, keď mi hovorí, ako ma miluje, ale Aaron mi dokázal, že jeho slová nemajú veľkú váhu, preto som jeho citom nedávala veľký význam. Aaron je nestabilný a hocikedy si môže všetko rozmyslieť a odísť a presne toho som sa bála. Že raz odíde a nikdy sa nevráti. Nechá za sebou jedno zlomené srdce a bude mu to jedno, pretože Aaron niekedy taký naozaj bol.

Johny si sadol bližšie a prikryl ma dekou, pod ktorou sme už boli dvaja. Usmiala som sa a zohriala si ruky. Na to, že bol len október, vládla v meste veľká zima. Johny mi vzal ruky do tých svojich a fúkol na nich teplý vzduch.

Aaron na to vstal a prisadol si k nám. ,,To by hádam aj stačilo," povedal nahnevane smerujúc k Johnymu.

,,Nič sa nedeje, Cash. Nežiarli toľko," žmurkol na neho Johny, ale Aarona to viac naštvalo.

,,Je zima. Nechcem, aby si prechladla. Ideme," pozrel sa na mňa, ale stále sedel, pretože vedel, že nebudem chcieť ísť.

,,Ty nie si moja mama," odvrkla som nevrlo.

,,Dopijeme kávu a pôjdeme," povedal Johny pokojne.

,,Ak chceš, môžeš odísť. Ja ťa tu nedržím."

Aaron si povzdýchol a čakal, kým vypijeme kávu. Dopili sme a pomaly sa vybrali k autu. Po ceste sme sa rozhodli, že sa ešte prevezieme po meste. Aaron nemal žiadne námietky a stále pozeral do mobilu, čo ma trošku znervózňovalo. Chcela som mu vytrhnúť mobil z ruky, aby mi venoval pozornosť.

„Čo by si povedala, keby som ťa o týždeň vzal na párty?" opýtal sa Johny a nadvihol jedno obočie.

„Rada s tebou pôjdem," usmiala som sa aj keď to nebola moja parketa. Nemala som rada veľa neznámych ľudí okolo seba.

„Môžeš zabudnúť," povedal Aaron zo zadných sedadiel a stále upieral zrak na dispej mobilu.

„Nepočúvaj ho," mávla som rukou.

„Si moje dievča Annalívia, nenechám, aby ťa cudzí chlap brával na párty," povedal bez pohľadu na nás.

„Kto je tvoje dievča? Ja? Asi ťažko."

„Prestaň, dobre vieš, čo k sebe cítime," až teraz mi venoval pohľad, ktorý sa do mňa zabodol a nechal vo mne previnilý pocit.

„Asi je čas, aby som vás odviezol naspäť," povedal Johny potichu.

„Len v kľude choď. O pol hodinu budeme pri reštaurácii a tam si dáme neskorší obed," povedal a zvyšok cesty nastalo hrobové ticho. Johny občas na mňa pozrel a urobil grimasu, na čo som sa zasmiala, ale nič som nepovedala.

Najedli sme sa a keď sme sa vracali naspäť začalo sa stmievať a mne ešte nikto nepoprial k narodeninám. Čím sa ma oblohe tvorilo väčšie šero, bola som čoraz smutnejšia a na Johnyho vtípky som reagovala falošným úsmevom.
Zastavili sme pred bránou a všetci sme vystúpili. Keď som sa išla s Johnym rozlúčiť objatím, Aaron ma za ramená potiahol preč.

„Si ako malé dieťa!" zvolala som a odtrhla sa od neho. „Prepáč," ospravedlňujúco som sa usmiala na Johnyho. „Nabudúce niekam vyrazíme len my dvaja." Johny kývol na pozdrav a odišiel. Nahnevane som sa pozrela na Aarona a chcelo sa mi plakať. On ani len nevedel, že mám narodeniny. Zakryla som si tvár a dúfala som, že mi nevyskočia slzy.

„Prepáč, Annalívia," povedal jemne a pritiahol ma do svojho objatia. Hneď som ho odstrčila a prešla cez bránu. Vošla som do tichého domu, kde vládla velikánska tma.

„Doriti..." zanadávala som a hľadala zapínač svetla. Keď sa rozvietilo, predomnou stálo množstvo mojich blízkych so smiešnymi čiapkami na hlave a naraz zborovo zakričali: „Všetko najlepšie!"

Ešte jedna, posledná časť nás čaká

CigarettesTempat cerita menjadi hidup. Temukan sekarang