Cigarettes

•~•18•~•

Ubehlo pár dní a mame sa zlepšil stav. Doktor Kingswood, nesmierne milý pán, za ňou chodil každý deň. Zdalo sa, že je prekvapený, ako rýchlo sa mama lieči a jej stav bol zo dňa na deň lepší. Síce som nepostrehla, že by jej niečo bolo, ale bola som rada. V práci som sa neukázala už skoro týždeň. Pán Flynth, majiteľ obchodu, nebral moju predčasnú dovolenku veľmi nadšene, ale podarilo sa mi presvedčiť ho, že tú dovolenku naozaj potrebujem.  Každý deň som poctivo chodila do nemocnice s Jamesom. James však do izby nevošiel. Skúšala som sa ho opýtať, prečo má odrazu taký postoj, ale odbil moje zvedavé otázky slabým argumentom.

„Mala by si sa vrátiť do práce,"povedala mama tichým hlasom, akoby sa to bála vysloviť. „Mne nič nieje a prepáč, Annalívia, ale nepotrebujem ťa tu."

„Ty sa ma chceš zbaviť?"s úsmevom som na ňu prižmúrila oči.

„Nie, nie, to nie!"rýchlo vykríkla. „Ale viem, že ťa v práci určite potrebujú."

„Vrátim sa, keď sa ty vrátiš domov."

Dvere sa otvorili. Obe sme otočili hlavy k dverám, kde stál doktor Kingswood s úsmevom. „Dobrý deň slečny,"pozdravil nás a podišiel ku posteli. „Ako sa máte, Elizabeth?"

„Výborne. Idete ako na zavolanie, pán doktor,"usmiala sa na ňho a očkom po mne pokukovala. „Kedy sa môžem vrátiť domov?"

„A u nás sa vám nepáči?"zasmial sa doktor hlbokým hlasom.

„Ale páči, čo by nie,"zahovorila a spýtavo na ňho hľadela.

„Počkáme ešte dokonca týždňa. Viete, že váš stav sa môže kedykoľvek zhoršiť tak rýchlo, ako sa zlepšil,"jeho úsmev nahradil vážny a ustarostený pohľad.

„Ale to najhoršie riziko mi už nehrozí, tak.."

„Elizabeth, viem, že sa už tešíte domov a že by vám doma bolo predsa len lepšie, ale nemôžeme riskovať. Počkáme do nedele a sľubujem vám, že hneď v nedelu po vizite vám vypíšem prepúšťaciu správu.."zasekol sa. Vo vrecku mi začal rinčať mobil a obaja na mňa vrhli zvedavé pohlady. Rýchlo som vybrala mobil, pobrala sa von z izby a zdvihla hovor.

„Prosím?"

„Ahoj, Anna,"ozval sa Flyntov hlas. Prevrátila som oči, keď ma oslovil polovicou mena.

„Dobrý deň,"odzdravila som sa.

„Chcel som ti len oznámiť, že ruším obchod,"povedal akoby nič. Zašli mi hlasivky a v momente som dokázala iba ostražito načúvať. „Iste vieš, že z neho nemám žiadny osoh. Dnes večer si môžeš prísť po poslednú výplatu."

„Ale, pán Flynth,"chcela som namietať, ale nemala som čím.

„Lívia,"povzdychol si a ja som sa snažila ignorovať to, ako ma oslovil. „Si šikovné dievča, nájdeš si inú prácu."

„Pre-prečo až teraz?"zahabkala som potichu. „Prečo ste sa rozhodli až teraz?"

„Mám na to vlastné dôvody,"oznámil ostro. „Príď o ôsmej, dám ti peniaze."

Zložil a mne sa rozbúchalo srdce. Nebavila ma tá práca a nebude mi to ani chýbať, ale ako uživím seba a mamu? Táto otázka ma privádzala do rozpakov, pretože som nevedela, čo robiť. Mala som chuť rozstrieskať mobil o nemocničnú stenu, ale to by mi nepomohlo. Oprela som sa o stenu a úpenlivo sa snažila vykúzliť si na tvár aspoň malinký náznak úsmevu a zmazať skleslosť, ktorú mi vyvolal predošlý hovor. Keď sa mi to ako tak podarilo, vošla som späť do izby a sadla si na pôvodné miesto. Usmievala som sa a pri svojom nepodarenom hereckom akte som sa chcela započúvať do rozhovoru, ktorý viedli, ale akosi ma myšlienky pohlcovali a sama seba som sa pýtala: čo teraz? Nemala som v pláne sa s tým niekomu zdôveriť. Zatiaľ nie.