•~•15•~•

7.8K 473 29
                                    

Oči som mala doširoka otvorené a zrak upierala len na jeden neviditeľný bod pred sebou. Biela stena splývala so všetkým a niekedy som nevedela rozoznať veci naokolo. Všetko bolo tak depresívne biele a nemocničný pach to všetko zhoršoval. Srdce mi bilo nezvyčajne pomaly a po každom údere som mala silný pocit, že už viac neudrie. Pokoj som nasávala z Jamesovho dotyku ruky, ktorý bol duchom neprítomný rovnako ako ja. Pevne ma držal za ruku, občas mi ju pohladil a hlavu mal sklonenú do lona. Niekedy si povzdýchol a vydal netrpezlivé mrmlanie.
Stále som si opakovala doktorové slová, ktorými ma upokojoval, že mama bude v poriadku. Lenže mne tu niečo nesedelo. Trčali sme tu v tej istej polohe viac než hodinu a nikto z tej sprostej izby nevychádzal. Všade bolo ticho a za dverami izby pred nami boli doktori, ktorých hlasy a ani len šum, či dupot nôh neboli počuť. Strach ma ubíjal do kúta a pri každej myšlienke, ktorá ma zavalila pocitom, že sa mojej mame niečo stane, sa mi do očí nahrnul smútok a pery mi od plaču ťahalo k zemi. Bojovala som s tým pocitom, ale nemohla som sa ho zbaviť. Keby sa jej niečo stalo, neprežila by som to. Moja najdrahšia Elizabeth bola svetlo v moje tme. Elizabeth bola osoba, ktorá ma nikdy nesklamala, ktorá mi dávala vždy len lásku, ktorá mi darovala život, ktorá bola mojou ozajstnou kamarátkou a ktorá mi nikdy neublížila. Viem, že mi raz ublíži, v deň, keď odíde navždy, ale teraz nemohla. Nemohla ma tu predsa nechať. Ešte má pred sebou celý život a ja by som to tu bez nej nezvládla. Jej odchod by bolel viac než ktorákoľvek bolesť na celej zemeguli. Veď predsa matky sú so svojimi ďeťmi celý život.
James sa odrazu mykol a celý sa striasol. Upútal moju pozornosť na seba a zatvoril oči.

„Je ti dobre? Nemám ti ísť po vodu?"pýtala som sa rozochveným hlasom. Otvoril oči a ja som v nich po prvý raz v živote uvidela slzy.

„Nie, nie,"uhol pohľadom k zemi. „To bude dobré." Ešte viac mi stísol ruku a mňa pichlo pri srdci. Vyzeral zdrvene a vyzeralo to, že sa trápi ešte viac než ja.

„Vidím, že sa s tebou niečo deje,"zohla som hlavu a vyhľadala jeho srdcetrhajúci pohľad.

„Ja len..."začal dychtivo bolestne. „Ja..ja sa len strašne o Elizabeth bojím. Všetko je to moja vina a ak sa jej niečo stane, neprežijem to."

Privinula som sa mu na hruď a objala ho celou svojou existenciou. „Nehovor tak prosím. Nie je to tvoja vina a Elizabeth bude v poriadku. Veď...veď to povedal doktor."

„Sú tam celú večnosť. Mám chuť vstať a rozbiť tie dvere."

„To by asi nebol dobrý nápad, ale skôr, či neskôr musia vísť."

James ma tuhšie objal a do ucha mi pošepkal nezvyčajné slová: „Prepáč mi to, Annalívia. Je mi to všetko tak hrozne ľúto."
Nevedela som, ako si mám jeho slová vysvetliť a keď som sa ho chcela opýtať, čo tým myslel, privinul si ma k sebe ešte viac a držal ma v pevnom náručí. Nechcela som túto chvíľu narušiť. Bola taká melancholická a zdrvujúca, keď sme sa tak obaja báli o tú istú osobu. Obaja sme si boli oporou a ja som vedela, že to puto medzi nami bude trvať naveky.
V tom sa dvere izby otvorili a obaja sme sa postavili ako bleskom zasiahnutí. Doktor mal na tvári nečítateľný výraz a nenechal nás ani len na sekundu nazrieť do izby. Hneď ju zavrel, strhol si rúško z tváre a napravil si okuliare.

„Ako som vám už hovoril nemusíte sa báť. Vaša mama je poriadku len má menší otras mozgu a vyvŕtnutý členok. Museli sme ju celú prezrieť a mala pár odrenín a modrín. Všetko sme dôkladne prešetrili a dieťatko je tiež v poriadku. Trošku vykrvácala, ale to je zvyčajná reakcia na takú situáciu,"usmial sa a keď začal hovoriť o dieťati, sadla som si späť na stoličku a upokojovala svoju myseľ.

„Môžeme ísť za ňou?"vyrušila som ho v rozprávaní o stave dieťaťa.

„Teraz to nebude možné. Nemohli sme jej dať žiadne sedatíva a ani nič proti bolesti, aby sme neohrozili dieťa. Prirodzene zaspala a nemyslím si, že by bola schopná komunikovať. Síce je v poriadku, ale bolesť cíti. Dnes by ste už mali ísť domov a nechať ju oddychovať. Ten oddych teraz vážne potrebuje a vy tiež. Zajtra bude všetko jasnejšie."

„A nemôžem ju iba vidieť?"namietala som a už som tvrdohlavo vykročila k dverám, ale James ma chytil za ruku a pritiahol k sebe.

„Doktor má pravdu,"pokúsil sa o úsmev. „Prídeme zajtra, dovidenia."
Potiahol ma vpred a ja som sa nechala viesť.

„Chcela som ju aspoň vidieť,"zamrmlala som cestou von z nemocnice.

Doma bolo všetko tak príšerne prázdne a sama som nespoznávala svoj domov. Poriadok v kuchyni, plná chladnička, ticho v obývačke, tma na chodbách, všetko to bolo nezvyčajné. Nikdy som si neuvedomovala aký veľký vplyv má moja mama. Až teraz zasiahnutá tupou bolesťou strachu som si uvedomila jej účinkovanie. Zapĺňala tú prázdnotu v dome a vyprázdňovala chladničku.
Po chrbte mi prešiel mráz, pretože ma zasiahol náhly chlad z obývačky. Prešla som z kuchyne unáhleným krokom do obývačky a zavrela okno. Chvíľu som pri ňom ostala stáť a priala som si, aby čas letel rýchlo. Ale zdalo sa mi, že je ešte pomalší. Keby tu bol James, čas by bol znesiteľnejší. Alebo Cash....
James mal iné povinnosti a aj keď chcel somnou na noc ostať, nedovolila som mu to. Musel sa sám vysporiadať so svojimi myšlienkami, pretože slová, ktoré mi dnes povedal, ho nezvyčajne boleli a trápili. Ešte som ho za ten dlhý čas takéhoto nevidela a úprimne, desí ma to. Desí ma prestava, že by mal James pre niečo trpieť.
Úporne som premýšľala a čím viac som sa snažila pochopiť jeho, pochopiť mamu, pochopiť Casha, nemohla som ani jednému prísť na koreň. Spomínala som na ráno, keď som našla mamu plakať. Nebol to hormonálny plač, bol to plač, ktorý bol dlho zadržiavaný. Nechcela som sa za tou spomienkou obzerať a obzvlášť ju prešetrovať, ale na chvíľu sa mi zdalo, že sa mama trápi a snaží sa to skryť.
Mykla som sa pri tom, ako mi vo vrecku nečakane zavibroval mobil. Vytiahla som ho z vrecka a letmo sa usmiala na mobil.

„Áno?"

„Ako sa máš?"opýtal sa nežne.

„Boli sme spolu pred pol hodinou, vieš ako sa mám."

„Ja len, či ti samota nelezie na nervy. Prišiel by som hneď teraz, ale..."

„Ja viem, James,"zachránila som ho od dlhého odôvodňovania. „Zvládnem to. Prídeš zajra?"

„Hneď ráno,"odpovedal s predstieranou radosťou. „Mohla by si prísť dnes ty."

„Nie, ďakujem, ale mám pocit, že mi samota trošku prospeje. Porozmýšľať a tak.."

„Len si neprehrej mozog,"posnažil sa zasmiať, ale jeho smiech bol len pokus. V skutočnosti iba zachrapčal.
Krátko sme sa rozlúčili a ja som sa rozhodla, že zaujem mamine miesto.

Z chladničky som postupne vyberala jedlo a položila si ho na stolček v obývačke. Zapla som telku, rozvalila sa na gauči a snažila sa sústrediť na film, pri tom jesť a cítiť sa pohodlne. Vôbec sa mi nadarilo. Ale čas sa začal pohybovať rýchlejšie, aj keď som nevnímala film a necítila som sa vôbec pohodlne, pretože mi myšlienky zabrali miesto aj na gauči. Prežúvala som kúsky kuracieho mäsa a snažila sa vypnúť myseľ, ale ona si teraz zmyslela, že bude myslieť a myslieť a myslieť. Všetky myšlienky sa mi točili stále dokola, stále to isté, nič nové.
Nastal večer a čas už nebol mojím zabijakom. Keď už odbilo jedenásť hodín, bola som rada, že môžem vliezť do sprchy a potom sa unavene hodiť do postele. Keď som sa však sprchovala, začula som praskajúce zvuky. Vyľakalo ma to a srdce prehlušilo všetko naokolo. Opatrne a zároveň rýchlo som vyšla zo sprchy, zabalila sa do uteráka a vykukla z kúpeľne, ale ešte predtým som sa ozbrojila záchodovou kefou. Bola som pripravená ju použiť. Počula som znova šušťanie a otváranie okna v mojej izbe. Vkročila som do izby a bez váhania hodila záchodovú kefu do votrelca pri okne.

„Do čerta!!"

Ďakujem, ďakujem, ďakujem
Prepáčte, prepáčte, prepáčte ..
Toľko na dnes a teším sa nabudúce a dúfam, že vude čoskoro..

Peace and rolls 💋

CigarettesWhere stories live. Discover now