Cigarettes

•~•28•~•

Stála som pred dverami nemocničnej izby, kde ležala moja mama. Chcela som vojsť, ale zároveň ma niečo držalo priklincovanú k zemi. Mala som plnú hlavu Jamesa a našej hádky, naše hlasy sa mi ozývali v hlave ako zimný vodopád slov, po ktorom mi bola čoraz väčšia zima a k tomu som v hrdle mala usadený rozžeravený uhlík. Dívala som sa na dvere a zdalo sa mi, že počujem hlasy. Usúdila som, že je pri nej doktor a o to lepší dôvod ostať vonku a utíšiť zimný vodopád slov, ktorý mi naháňa husiu kožu. Pozrela som sa napravo a nikto nikde, pozrela som naľavo a Aaron. Potriasla som hlavou a vlepila si facku, aby som aj jeho vyhnala zo svojej hlavy. Neopovážila som sa tam znovu pozrieť a radšej som zaklopala na dvere. Čakala som, ale nikto sa neozval, tak som zaklopala znovu. Dvere sa otvorili a ja som sa nestihla ani pozrieť, kto vyletel dvermi a skoro ma zhodil na zem. Dokonca, keď som sa za ním obzrela, bol už preč.

,,Annalívia, čo tu robíš?"privítala ma nervóznym úsmevom.

,,Ahoj, ďakujem, že ma rada vidíš,"zatvorila som dvere a sklesnuto si sadla na stoličku pri jej posteli.

,,Prepáč,"kútikom úst sa usmiala a roztvorila náruč. Vtiahla ma do svojho objatia a mne sa zdala večnosť, čo som ju videla naposledy, aj keď to bolo len včera.

,,Kto bol ten víchor?"opýtala som sa a usadila sa.

,,Nikto, len doktor,"povedala a pri tom sa mi pozerala priamo do očí.

,,Nevyzeral ako doktor,"skonštatovala som, ale veľmi ma nezaujímalo, kto to bol. ,,Ako sa máš?"opýtala som sa.

,,Mám sa dobre, ale chcela som ti niečo povedať."

,,Tak spusť, mňa dnes už nič neprekvapí,"odhrnula som si vlhké vlasy z tváre a počúvala ju všetkými zmyslami.

,,Čo sa stalo?"premerala si ma a ruku mi položila na čelo.

,,Nie som chorá,"odtiahla som sa a postavila zo stoličky. ,,Čo si to chcela?"

,,Asi nič,"sklopila zrak k svojim dlaniam a nastalo zničujúce ticho, v ktorom viselo toľko tajomstiev až boli nesčítateľné.

,,Prečo mi nechceš nič povedať? Myslíš si, že som slabá alebo že to neznesiem?"vybuchla som v tej najnesprávnejšej chvíli. Vrelo to vo mne doteraz a všetko vykypelo práve teraz. ,,Alebo mi nedôveruješ?! Po tom, ako si ma vychovala?"

,,Ja.."zahabkala a s očami plnými sĺz sa na mňa zadívala.

,,Myslíš si, že som hlúpa? Myslíš si, že som si nevšimla, že predomnou niečo tajíš? Doteraz som rešpektovala tvoje tajomstvá, ale už mi to prerastá cez hlavu!"neovládateľne som kričala a hlas mi pri tom zlyhával. Moje hlasivky boli vynaložené pri predošlej hádke a na túto som nemala dosť hlasiviek ani síl, ale aj tak ma niečo veľké ťažilo na hrudi.

,,Annalívia, zlatko, prosím ťa.."prosila a ruku si priložila na srdce akoby ju zasiahla nepopísateľná bolesť.

,,Nie, mama, som dosť veľká na to, aby som vedela, čo sa s tebou deje,"povedala som pokojnejšie, hoci mi srdce šialene bilo odkedy som vstúpila do tejto miestnosti akoby chcelo vyskočiť a ukázať svoju statočnosť, ale mama plakala tak hlasno a tak žalostne, že nemohla vysloviť ani hláska. Najprv som sa na ňu omráčene dívala a nič neprichádzalo, až po niekoľkých minútach mi z očí vyleteli horúce slzy a donútili ma pristúpiť k nej a objať ju. Teraz sa mi zdala o niečo väčšia ako naposledy a zároveň taká malá, že sa mi ledva zmestila do dlane. Strácala sa v mojom objatí a snažila sa niečo povedať, usilovne chytala dych a skladala slabiky, ale nebolo možné jej rozumieť. Vedela som, že som na ňu nemala tlačiť a že by som sa jej mala ospravedlniť, ale neurobila som to. Chcela som vysloviť dve jednoduché slová, ktoré by vyjadrovali tú hlbokú ľútosť, ktorú som cítila, ale nešlo to. Mama mi niečo tajila a nepovažovala ma za dôveryhodnú osobu a to ma držalo vysloviť ,,prepáč". Držala sa ma okolo krku a strácala sa mi v náručí. Plakala ako malé dieťa, ktorému vzali naobľúbenejšiu hračku a ja som ju nevedela pochopiť.