Cigarettes

•~•14•~•

„Nemohli sme ostať pri tom vodopáde?"opýtala som sa unavene, keď sme kráčali hore kopcom. „Pozri, teba možno takéto túry hore kopcom bavia, ale niekto má možno bolesti nôh. Dobre, dobre, ty máš nohy od samého Boha, ale to neznamená, že ich mám aj ja. Vážne Cash, bolia ma nohy, zastavme sa,"posťažovala som si, ale Cash sa len uškrnul a kráčal ďalej hore kopcom.

„O chvíľu sme tam, netrucuj toľko,"prevrátil očami a kým ja som lapala po dychu, on bol úplne svieži, akoby takéto prechádzky konal každý deň. „Chcem ťa vziať na miesto, kde si človek nielen vyčistí myseľ, ale zbaví sa všetkého negatívneho. Vodopád bol len slabý odvar, teraz ťa čaká ozajstná krása."

„Tak to dúfam, že sa konečne začneš spravať normálne,"zamrmlala som si popod nos.

„Čo si hovorila?"spýtavo sa na mňa otočil.

„Nič,"odvrkla som a ukázala na veľký kmeň spadnutého stromu pred nami. „Ako sa chceš cezeň dostať?"

Znova prekrútil očami, urobil pár dlhých krokov vzad, rozbehol sa a bol na kmeni. Ostala som na ňho s úžasom zízať. On tam práve normálne vyskočil.

„Tak toto nezopakujem,"rázne som pokrútila hlavou. Najmenej by som si narazila hlavu.

„Ani to od teba nechcem. Podaj mi ruku,"vystrel ku mne ruku a ja som sa za ňou načiahla. Jeho ma schmatla a jedným ťahom vytiahla hore. Cash zoskočil a keď som chcela skočiť tiež, zastavil ma.

„Si ty normálna? Akurát by si si polámala nohy!"vyčítal mi a ja som sa zamračila. „Daj ruky na moje plecia."

„A ty si mohol?!"pýtala som sa urazene. Bolo to nefér.

„To je niečo iné,"potriasol hlavou a pokunul mi, aby som položila ruky na jeho ramená. Pomaly som sa naklonila a položila ruky na jeho ramená, ktorých silu, veľkosť, šírku a príťažlivosť som si doteraz neuvedomovala. Mal krásne mužné ramená, ktorých som sa práve pevne držala. Rukami chytil moje boky, trošku mi nadvihol tričko a moja koža pod jeho letmým dotyk vzblkla. Srdce sa mi rozbúchalo a koža neprestajne pálila, aj keď ma pevne chytil a položil na zem. Buď má dokonale vyvinutý sluch alebo len proste vie, čo v každom vyvoláva jeho dotyk, pretože sa samoľúbo uškrnul a pustil ma až po niekoľkých sekundách, čo som bola na zemi. „Ešte pár minút, potom už budeme oddychovať,"oznámil napokon. Spokojne som si vydýchla a nasledovala ho po strmej cestičke. Bola to cestička z podupanej trávy, ktorá dávala aspoň aký-taký náznak civilizácie. Bolo to tu nádherné. Vysoké stromy každého druhu, modrá obloha, horský miestami pálivý vzduch, spev vtákov, šum vodopádu za nami a Cash kráčajúci ako súčasť prírody okolo. Bol ako čerešnička na torte. Celej tejto kráse dával ešte väčšiu krásu, aj keď si to vôbec neuvedomoval.
Nadvihol si lem trička, aby si utrel vlhkosť z tváre. Musela som odvrátiť zrak k oblohe, aby som nezazrela ani kúsok z jeho tela.

„Môžem sa ťa niečo opýtať?"zaujímala som sa, keď sme skoro boli na vrchole.

„Už zase?"pozrel na mňa unaveným pohľadom, akoby sme sa stále točili okolo toho istého bodu.

„Nie, nevzrušuj sa hneď. Iba som chcela vedieť, či sem chodievaš často." Mala som na jazyku úplne inú otázku, ale musela som si na tú chvíľu počkať.

„Tak často, ako sa dá. Nemám veľa času, obzvlášť cez víkendy,"zachrapčal, akoby to už ďalej nechcel rozvíjať. Chcela som sa chytiť jeho poslednej vety a vysúkať otázku typu: čo presne robíš, že nemáš čas.

„Niesi z našej školy, že?"opýtala som sa len tak. Túto otázku som vôbec nemala v mysli, ale keď ju už moje ústa položili, budem rada, ak Cash odpovie.