Cigarettes

•~•8•~•

Od tej udalosti som Casha dlho nevidela. Ani si do obchodu neprišiel kúpiť svoje obľubené cigarety Davidoff. Každý deň som ho čakala, no márne. Po dvoch týždňoch sklamania som to vzdala a prestala som na ňho čakať. Neviem, čo som si o sebe myslela. Bola som sklamaná, veľmi sklamaná, no ako sa hovorí: čas lieči a vyliečil aj moju myseľ. Prestala som na ňho myslieť a začala som si na sto percent plniť povinnosti. Raz večer, keď som si po náročnom dni v práci konečne ľahla do postele začula som čudné zvuky zvonku. Najprv som si ich nevšímala, pretože som na to bola až priveľmi unavená. Keď sa ozval krik a pískajúce gumy auta, zrazu sa v okne zjavila veľká postava v čiernom. Zababušila som sa do periny a silno som privrela oči, keď vpadol človek dnu. Rýchlo dýchal a tak sa mi zdalo, že ležal na zemi. Ani ma nenapadlo sa pohnúť, čo i len o milimeter. Bola som taká vystrašená, že som zkamenela a tuším sa zo mňa stala socha. Zastonal a podlaha pod ním zapraskala. Musím sa brániť. Teraz alebo nikdy. Vyskočila som z postele a spolu s perinou sa na ňho vrhla.

„Mám ťa!"zvolala som a držala som mykajúceho muža.

„Zbláznila si sa?"odsotil ma na posteľ a odhalil svoju tvár. Pomaly, keď už som zabudla, ako vyzerá jeho dokonalá tvár, sa tu z ničoho nič zjavil. Pretrela som si oči, pretože som tomu nemohla uveriť. Hodil po mne perinu a bolestivo zabrumkal. „Ty si ma dolámala ešte viac,"rukou si oblapil hrudník a zasyčal.

„Ani si sa neozval!"rozhnevala som sa na ňho.

„Hej, hej, tak pomaly. Nie je to moja povinnosť. Nie si moja matka."
Bola som hlúpa a naivná, keď som si myslela, že by sa mi mal ozvať. Mal pravdu, nie je to jeho povinnosť. Uvolnila som nahnevané svaly v tvári a sklopila hlavu. Ticho si syčal bolesťou, keď som počula kroky. „Niekto ide,"zašepkal a snažil sa postaviť, no veľmi mu to nešlo. Dvere sa otvorili a v nich sa zjavila moja mama v celej svojej tehotnej kráse.

„Annalívia, s kým sa rozprávaš?"pretrela si oči a rukou nahmatala zapínač svetla. Svetlo sa rozsvietilo a ten jej pohľad, no chcela by som mať jej uhol pohľadu. Kto vie, ako by vyzerala rozhádzana posteľ, na ktorej sedí dievča len v tielku a vedľa na zemi chlapec s rozhádzanými vlasmi akoby práve vyšiel z ventilátora. Hm, na to by som sa pozrela. „Nevedela som, že máme návštevu,"usmiala sa a zo zvyku si pohladkala bruško.

„Prišiel som oknom, čiže som sa vkradol,"trošku sa usmial a moja mama má slabosť na úsmevy.

„Je milý,"šepla mojím smerom. „Nechám vás. Bavte sa."

„Určite, vaša dcéra vie skákať ako Tarzan,"zachichotal sa, no zasiahla ho bolesť. Schúlil sa a bolestivo zasyčal.

„Dobrú noc a neskáč Annalívia, chlapi vedia ako na to." Keby som nebola omámena z únavy, asi by som sa k tomu vyjadrila, no nemala som na komentovanie silu. Pokrútila som len hlavou a hneď ako som si uvedomila, že som len v tielku a krátkych nohavičkách, som si k sebe vzala perinu a bezpečne sa ňou zakryla.

„Nehašter sa. Videl som aj lepšie."

„Mám nápad. Čo keby si vypadol?!"znova ma zasiahol blesk Hnev.

„To by som rád, len mi musíš pomôcť,"prevrátil očami a mne sa to zdalo ako výborná šanca naučiť ho slušnému správaniu.

„Najprv mi povedz, prečo si tu vtrhol a kde si celý čas bol, a potom môžeš poprosiť, a ja ti pomôžem aj na kraj sveta,"víťazoslavne som sa usmiala.

„Skúsim to radšej sám." Rukami sa zaprel do podlahy a snažil sa postaviť, no nejak mu to nešlo. Padal znova na miesto.

„Nepapal si?"schuti som sa zasmiala.