Cigarettes

•~•4•~•

Hneď ako sa zapálil senzor, uvidela som mu do tváre. Znova sa mi dych zasekol a trochu som sa zahanbila, keď som pred ním zahrešila.
Jeho oči žiarili a cigareta medzi jeho perami ladila z jeho výrazom drsného chlapca. Možno som sa ho mala báť a rozbehnúť sa v tom daždi domov, ale nie. Ja som tam stála a počas hrmenia, som ho obdivovala.
Slabo zavŕčal, keď môj pohľad bol čoraz intenzívenejší. Z vrecka vybral ruku a cigaretu si vzal medzi prsty. Už som ho nesledovala. Nedovolila som si to. Vzbudzoval vo mne rešpekt.

„Nastúp."neutrálne prehovoril a otočil sa mi chrbtom. Ostala som stáť, až kým som si nevšimla jeho auto, ktoré sa nachádzalo pár metrov od nás. Váhala som, či ísť alebo sa rozbehnúť hneď teraz domov a zmoknúť ako sliepka. Mama ma učila, aby som neverila cudzím ľuďom, ale jemu sa nedalo odolať.
Pozrela som sa spopod vyčnievajúcej strechy na oblohu, kde boli len čierne mraky, ktoré zatienili aj hviezdy. Niekde sa občas blislo alebo zahrmelo tak, že mi srdce poskočilo. Cez ten dážď som ledva rozoznala jeho postavu, ktorá sa vzdiaľovala ku jeho autu. Čierne, ako inak, ale značku som si nevšimla.
Nastúpil do auta a pozrel na mňa cez okno. Nadvihol obočie, čo bola prvá mimika tváre, ktorú teraz urobil v mojej prítomnosti.
Čo ak je to nejaký úchyl? Alebo čo ak ma zabije? Keď hlasno zahrmelo, už som neváhala a rozutekala sa k jeho autu a sadla si na miesto spolujazdca.

Bola som ticho, kým som sa neodhodlala poďakovať sa mu zato. Ešte som počkala, kým sa pohneme z miesta, aby som sa presvedčila, že si zo mňa nerobí len dobrý deň a nenechá ma tu v daždi. Pozerala som dopredu a oči mi stále behali k nemu, ale nedovolila som im to. Nemohol predsa vedieť, že jeho prítomnosť a dokonca to, že je len pár centimetrov blízko, mi robí z vnútrom divné veci.

„Ďakujem."vyjachtala som zo seba bez pohľadu. Preglgla som, keď naraz dupol na plyn a mňa hodilo do sedadla. Šoféroval ako blázon. Žiadne predpisy mu neboli známe, tak ako aj čarovné slovíčka.

„Zapni si pás."povedal to takým neutrálnym hlasom a sledoval cestu. Až teraz som si všimla, že ho nemám okolo tela. Rozstrasenými rukami som si zapla pás a rukávy si povytiahla k hánkom, aby mi nebola až taká zima.

„Vážne. Ďakujem. Neviem, čo by som asi robila, keby si neprišiel."Napokon som to nevydržala a musela som sa k nemu otočiť. Jeho profil vyzeral ešte krajšie, než som si ho predstavovala. Očami zaujato pozoroval cestu a ja som sa v lone nervózne hrala s rukávmi svetríka.

„Bodaj by si sa nepustila v takomto daždi domov."hlas mal hrubý, to sa muselo uznať, ale tü neutrálnosť a nezáujem som cítila až v kostiach. Sklonila som zrak k svojím stehnám a potajme uznala, že by som to asi urobila. Veď by som nemala na výber.

„A ako si vedel, že potrebujem odvoz?"opýtala som sa a môj zvedavý pohľad smeroval na jeho bočné črty tváre.

„Vždy si takáto výrečná?"Nachvíľku mi venoval svoj pohľad a nadvihol obočie.

„A vieš vlastne, kde bývam?"pokračovala som v otázkach a nereagovala som na jeho poznámku, ktorá ma trošku zarazila.

„Áno, viem a nepýtaj sa ako."Zatajila som dych, pretože ma napádali rôzne myšlienky, ktoré som vyhodila z hlavy. Veď on by ma nesledoval a potom by ma nezabil, však?
Bola som už ticho a sledovala cestu. Naozaj vedel, kde bývam. Zrovna spomalil, keď sme vyšli do ulice, v ktorej bývam. Vonku už dážď ustál a iba jemne poprchávalo. Auto začalo zastavovať a ja som zistila, že niečo nie je v poriadku. Zastavili sme pred veľkou vilou niekoľko domov od môjho.

„Ale ja tu nebývam."povedala som, kým on sa uvolnil z pásu. Zastavil pohyb a iba očami na mňa pozrel.

„Ale ja áno."povedal a vybral kľúče zo zapaľovania. „Vystúp."rozkázal mi a ja som poslúchla. Trošku mi podskočil žalúdok, ktorý sa mi po jeho jazde skrútil ako paragraf. Najprv som sa obzrela a zbadala som celkom peknú záhradku a veľký, dvojposchodový dom. Obdivovala som jeho farbu. Čistá biela. V tej tme doslova žiaril jeho dom, ale v porovnaní s ním to bolo niečo ohromné. Nikdy som na ňom nevidela pestrejšie farby, alebo pestrejší výraz.

„Odtiaľto už zájdeš."prehovoril po chvíľke tesne za mnou. Otočila som sa mu čelom a bol..bol tak blízko, že som cítila jeho vôňu. Nedokázala som ju rozoznať, ale bola zmiešaná s cigaretovým dymom, ktorý jeho vôni dodávala na šarme. Áno, tento čudák mal šarm. Doteraz som obdivovala jeho zovňajšok, ktorý ma doteraz neuveriteľne fascinuje, ale teraz je to niečo iné. Poznám jeho hlas. Dokáže byť hrubý, ale aj tenký. Jeho správanie nebolo vôbec šarmantné alebo niečim zaujímavé, ale bol výnimočný, ale čím? To neviem dodnes. Bolo na ňom vidieť, že si nepotrpí na spoločnosti a ani na pohľady, ktoré boli odomňa také intenzívne.

„Áno, dúfam, že ma nechytí znova dážd."jemne som sa usmiala a očami som prekĺzala všade, len nie na neho. „Bývaš tu už dlho? Ešte nikdy som ťa tu nevidela."Síce som bola veľmi nervózna, nedala som to najavo a chcela som, aby somnou prehovoril aspoň tak málinko.

„Zvedavá."pokrútil hlavou a drgnutím do môjho ramena ma obišiel. Stál zamnou a za ramenom som cítila to jeho. „Bol to len odvoz. O nič sa nesnaž."zašepkal veľmi slizkým tónom až mi prešiel mráz po chrbte a nebolo to tou zimou. Chvíľku som tam stála, drkotala zubami a rozmýšľala, čo má za problém. Snažila som sa byť milá a on ma odpinkal ako pinpongovú loptičku. „A mimochodom, dlžíš mi dve libry."

„Iba dve?"opýtala som sa, keď som sa otáčala, ale už tam nebol. Povzdychla som si. Tá suma je veľmi smiešna za odvoz.

Domov som sa vrátila klusom, bola mi zima a tak som si trošku zabehla. Vonku stálo auto a v dome sa svietilo takmer všade, či značilo, že je mama doma. Vošla som dnu celá rozstrasená a hneď som vbehla do kuchyne, kde som si uvarila teplý ovocný čaj.

„Kde si bola?"ozval sa rozospatý hlások z predsiene. Zaliala som čaj a sadla som si za malý okrúhly stolík. Vošla do kuchyne a pohľad na ňu ma pobavil. Strapaté vlasy, ospalé oči a pokrčené oblečenie.

„Tebe sa, čo stalo?"opýtala som sa, keď sa ku mne blížila a šúchala si oči.

„Ale nič."povedala s nebvyklým tónom. Keď som zaostrila zrak do jej očí, bolo vidieť stopy sĺz. „Prepáč, že som po teba neprišla, ale zaspala som."

„To je v poriadku, mami. A teraz mi povedz, prečo si plakala."uchlípla som si z čaju a hneď sa moje roztrasené telo naplnilo teplom.

„Hormóny, veď vieš a už si ani nespomínam."usmiala sa a naraz sa zarazila. „Prišla si pešo?"

„Nie, jeden chlapec ma priviezol."povedala som možno s väčším úsmevom, než som pôvodne chcela.

„To naozaj? A ako sa volá? Odkiaľ je? Pozval ťa niekam?"sypala zo seba otázky a pri tom vyvaľovala na mňa zvedavé oči.

„O nič nešlo, len ma priviezol."moje oči klesli do čaju a v pare, ktorá vychádzala z čaju sa mi zjavila jeho tvár s nadvíhnutým obočím.

„Prečo si ho potom nepozvala dnu?"

„Ponáhľal sa domov a navyše býva o niekoľko domov ďalej, nechcela som ho zdržiavať."Pozrela som sa radšej na ňu, aby som sa nerozplynula nad jeho obrazom v pare.

„Tebe sa páči, však?"

„Nie!"vykríkla som hneď.

„Ale áno."prikývla s úškrnom.

„Idem spať."Vzala som si ovocný čaj a išla do izby. Ľahla som si do postele a nedalo mi nepremietnuť si naše stretnutie odznova predtým, než zaspím.

Ahooj.. Tak trošku sa nám neznámy rozhovoril 😂 Ako sa páčila časť?

Peace and rolls ✌