Cigarettes

•~•9•~•

Keď som odchádzala z jeho domu, nechcela som byť neslušná, ale premohla ma zvedavosť. Nazrela som do obývačky a zhrozila som sa. Celá obývačka bola porozhádzaná, vázy boli rozbité, gauč bol prevrátený, v televízore sa nachádzala veľká diera a sklenený stolík bol roztrieskaný na cimpr-campr. Musel tu mať fakt šialenú párty alebo nevítanú návštevu, alebo existuje ešte jedna možnosť: totálne sa nahneval a všetko si porozbíjal sám, tejto možnosti som nedávala ani malé percento pravdepodobnosti. Kto by si ničil vlastný nábytok?
Zhasla som svetlá a odišla som domov. Tešila som sa na svoju mäkkú posteľ, ako si do nej ľahnem a zaspím naveky.
Ešte pred spaním som sa pozrela na hodinky a vypúlila som oči. Už bola polnoc a ja idem len teraz spať. Rýchlo som zatvorila oči a snažila sa zaspať. Ako som povedala, snažila som sa zaspať, ale všetky moje myšlienky patrili Cashovi. Zaujímalo ma toľko vecí, že som nevedela, kde začať, no nedarilo sa mi zaspať aj z iného dôvodu. Bála som sa, že sa zase vyparí. A to som v žiadnom prípade nechcela. Zázračne som zaspala a ráno sa zobudila na hrozný zvuk. Budík to nebol, bol to môj mobil. Poslepiačky som ho rukou nahmatala pod perinou, ale neúspešne. Nervózne som zapriadla a druhou rukou hmatala nočný stolík.

„Hľadáš toto?"ozval sa hlas mne príliš známy. Na vyľakanie som bola priveľmi zaspatá a tak som dokázala len unavene nadvihnúť hlavu a otvoriť jedno oko. Nadomnou stála veľká, mužská postava v bielej košeli a modrých nohaviciach, a v ruke držala môj vyzváňajúci mobil, na ktorom svietilo jeho meno.

„Mhmhm,"zamrmlala som a nechala hlavu padnúť do vankúšov.

„Čože? Tak to teda nie! Vstávame!"rozkričal sa svojím hrubým hlasom nie len po mojej izbe, ale po celej ulici. Určite ho počuli, až na koniec ulice. Možno zobudil aj Casha.

„Buď ticho a ľahni si!"lenivou rukou som poklepkala po voľnom mieste na posteli a ešte som sa o kúsok posunula. Takúto ponuku musí prijať.

„A môžem ťa pretiahnúť?"opýtal sa ako malé vyjednávajúce dieťa.

„Mhmhm,"zamrmlala som a zababušila som sa do periny po krk. Skočil mi do postele a šupol sa ku mne pod perinu. Pomrvil sa, asi hľadal spávnu polohu na ležanie. Znova sa pomrvil a moje telo sa triaslo s ním. Znova sa pomrvil a ja som bola nútená otvoriť oči.

„Prestaneš sa už hmýriť? Si ako malé neposedné decko!"posťažovala som sa a nahnevane na ňho hľadela.

„Čo si nahnevaná? Máš krámy, či čo?"

„Hej, chceš ochutnať?"

„Fuj, ty si nechutná." Posadil sa a utrúsil čudnú girmasu.

„Prečo si ma prišiel zobudiť?"pretrela som si oči a pomaly sa psychicky pripravovala na ďalší deň namáhavej práce. Niežeby postávanie pri pokladni bolo namáhavé, lenže Flynth, môj šéf, nariadil, aby sme s Isabell poupratovali a kedže som včera stihla umyť všetky okná a regály, dnes ma čaká podlaha.

„Pretože idem s tvojou mamou ku gynekológovi a ona tak sladko spí, že som ju nemohol zobudiť, tak som prišiel zobudiť teba,"mykol plecom a nasadil svoj krásny úsmev. Je normálne, že môj najlepší kamarát je zároveň najlepší kamarát mojej mami, ale nie je normálne, že s ňou chodí k doktorovi on a nie ja. Niežeby mi to vadilo, práveže mi to vyhovuje, ale aj tak. „Ak by si mala záujem starať sa o svoju mamu, išla by si ty."

„Hej, hej, tak počkať!"namosúrene som sa posadila. „Ja sa o ňu starám celý život, ale k jej decku ma to veľmi neťahá,"objasnila som mu a postavila som sa z postele. Postačí trošku hnevu a som viac fit, než rybička.

„Dobre, dobre, ale nemala by si zabúdať, že to decko je tvoj súrodenec." Dal si vankúš na vankúš a pohodlne si ľahol. Keby mu tak pohodlne bolo pred pár minitami, nemusela by som byť teraz nahnevaná a mohla som kľudne ešte spať.
Prekrútila som očami. Súrodenec nesúrodenec, proste k nemu nemám vzťah. „A kto tu bol včera večer? Tvoja mama mi včera večer celá natešená volala, že tu máš chlapca." Jasné, mamička moja drahá.