•~•29•~•

6.5K 409 30
                                    

Stála som pri okienku v nemocničnej izbe a kontrolovala parkovisko. Počas týchto dvoch týždňov som si zvykla sedieť pri oknách buď doma, alebo v nemocnici a čakať, že uvidím Jamesovo auto, z ktorého vystúpi a vtiahne ma do svojho náručia. Bola som na neho nahnevaná, ale nechela som o neho prísť. V mojom živote je len malý kruh ľudí, na ktorých mi záleží a on patrí medzi nich. Nikdy som si neuvedomovala, aká prázdna sa budem cítiť po jeho neprítomnosti. Bola som zvyknutá vstávať s jeho otravným hlasom, smiať sa na ňom a robiť s ním blbosti a teraz, keď je preč, to všetko mi tak veľmi chýba, až mi srdce pomaly praská. S povzdychom som si sadla na stoličku a tentoraz sa nedívala na parkovisko, ale na oblohu. Nielenže som stratila Jamesa, ale ani Aaron sa mi odvtedy neozval. Nechávala som otvorené okno, ak by ma náhodou chcel prísť navštíviť, no zrejme na mňa zabudol po tom všetkom, čo mi povedal a čo sme spolu v tú noc zažili. Celé dni som bola ticho, nemala som náladu rozprávať, iba som sa v duchu hnevala na všetko a na všetkých. Uvedomovala som si dve veci, prvá bola, že sa Jamesovi nemám prečo ospravedlniť a druhá, že Aarona nesmiem k ničomu nútiť. Raz v noci, keď som nemohla zaspať a prevaľovala som sa z boka na bok, som ich začala porovnávať a zistila som, že sú rovnako tvrdohlaví a rovnakí tupci a idioti.
Mamin smiech prichádzajúci od dverí ma prinútil otočiť sa a spýtavo sa na ňu zahľadieť.

,,Lichotníci, títo doktori,"pokývala hlavou a pomaly vstupovala dnu. Znudene som prekrútila očami a otočila som sa späť k oknu. ,,Zas si pri tom okne? Ak na neho čakáš, prečo nejdeš za ním?"opýtala sa a jej ťažké kroky sa ku mne pomaly približovali.

,,Nebola moja chyba, že sme sa pohádali,"hrdo som zdvihla nos.

,,Tá tvoja hrdosť nepustí, však? A čo Cash, či ako sa ten chlapec volá?" Rukami si podoprela kríže a naťahovala si krk.

,,Mami, prosím ťa, nechcem sa o nich baviť,"postavila som sa, aby si ona mohla sadnúť. Od tej našej poslednej hádky sa na mňa dívala s očakávaním, akoby čakala, že od nej začnem vyťahovať tajomstvá, ale mňa v poslednom období nezaujímalo poriadne nič. Sadla si na stoličku a hľadela na mňa nevinnými očkami.

,,Keď sa teda nechceš baviť o nich, ja sa ťa chcem niečo opýtať,"zvážnela a ruky si položila na vrch veľkého bruška.

,,Ja neviem, či to chcem vedieť,"sklopila som zrak k svojim teniskám a naozaj som nevedela, či sa s ňou vôbec o niečom chcem rozprávať.

,,Chcem ti to povedať teraz, kým mám odvahu." Pozrela som sa jej do očí a akoby som sa pozerala na seba do zrkadla. Boli sme si tak veľmi podobné výzorom, až by ma neprekvapovalo, keby ma považovali za jej mladšiu sestru.

,,Tak teda fajn,"znudene som súhlasila a počúvala ju len jedným uchom.

,,Si už skoro dospelá preto ťa nechám rozhodnúť sa samu. Verím a dúfam, že sa rozhodneš správne a predtým, než sa rozhodneš, budeš nad tým premýšľať." Prikývla som a pozorovala ju, ako jej pomaly vlhli oči, ale nenechala sa ovládnuť plačom. ,,Pamätáš si, keď do teba ten doktor narazil?"

,,Ten, ktorý nevyzeral ako doktor?" Prikývla a nachvíľu odvrátila tvár a silno privrela oči, aby jej nevyleteli slzy.

,,Nebol to doktor,"povedala napokon.

,,To mi bolo jasné,"pregúlila som očami a priala som si mať aspoň o kúsok lepšiu náladu. ,,Tak kto to teda bol? Jeden z tvojich nápadníkov? To fakt nemusím vedieť."

,,Bol to tvoj otec,"vypustila z úst celkom jednoduchú vetu, ktorá ma zasiahla rovno do tej časti srdca, kde chýbal cit druhého rodiča. ,,Chce sa s tebou stretnúť a ja sa ťa pýtam, či to chceš. Nemusíš odpovedať teraz, nechaj si to uležať v hlave a potom mi to môžeš povedať."

CigarettesWhere stories live. Discover now