Cigarettes

•~•22•~•

Ani neviem ako a zaspala som na zadných sedadlách. Upadla som do hlbokého spánku a nechcela som sa prebudiť. Bolo mi dobre a ľahšie sa mi spalo s vedomím, že som v aute s Aaronom. Prebudil ma až jemný dotyk na líci.

„Annalívia, prebuď sa. Už sme tu,"povedal nebeský hlas blízko mňa. Otvorila som oči a videla zelenkasté oči, ktoré mi boli tak blízke a zároveň tak vzdialené. Cítila som jeho neodolateľnú vôňu a prv, než som sa pohla, zhlboka som sa nadýchla a zdvihla k nemu ruky. Chcela som ho pritiahnuť k sebe a privlastniť si jeho neodolateľne silnú vôňu, no ruky mi vrátil k telu. Dezorientovane som sa obzrela a zistila som, že stojíme a dvere na mojej strane sú pootvorené a neďaleko nich stojí čierna postava. Pretrela som si unavené oči a opatrne vystúpila. Zavrela som za sebou dvere a znova sa obzrela.

„Kde to sme?" Nemusel odpovedať, videla som osvetlený názov penziónu. Bol obrovský a podlhovastý s veľkou záhradou porastenou kvetmi. Bola tma, ale vďaka svetlu lámp som dokázala usúdiť, že to tu je krásne. „Kde je Johny?"opýtala som sa a otočila k nemu. Bol mi otočený chrbtom a z jeho hlavy vychádzali obláčiky dymu. Fajčil svoje obľúbené cigarety Davidoff.

„Išiel nám vybaviť izby,"odvetil nezaujato.

„Spala som dlho?"

„Asi polhodinku,"otočil sa a jeho tvár bola stále taká nahnevaná, ako predtým, než som zaspala.

„Musíš sa stále hnevať?"nedalo mi to a musela som sa ho to opýtať.

„Áno, musím,"nevrlo odvrkol.

„Aspoň nachvíľu odlož ten hnev,"prosebne som skrčila obočie.

„Veľa riskujem, nebudem sa usmievať,"odfrkol a intenzívne si potiahol z polovičnej cigarety.

„Ukáž mi, čo máš v tom kufri,"veliteľne som zahlásila.

„Je to moja vec,"zasypel.

„Ukáž mi to!"skríkla som. Inak by ma nebral vážne.

„Annalívia, prosím ťa..."

„Nie! Chcem to vidieť! Buď mi to ukážeš alebo sa na to pozriem sama." Bola som rozhodnutá zistiť, čo vlastne robí.

„Tak teda dobre! Ako si želáte slečna!"prikročil k zadnej časti auta a otvoril kufor. Na prvý pohľad v ňom nič nebolo, no keď sa naklonil a odhrnul koberček, pod ktorým sa mala nachádzať rezervná pneumatika, som zazrela niečo biele. Prizrela som bližšie a videla ofóliovaný biely prášok. Najskôr som si myslela, že je to cukor alebo skôr soľ, ale neskôr mi to došlo.

„Preboha, Aaron!"zdesene som vykríkla. Vyhŕkli mi slzy a toto zistenie ma obralo o kyslík. Niekoľkokrát som sa zhlboka nadýchla a pobrala sa kúsok ďalej. Slzy mi leteli prúdom a nevedela som z čoho som vlastne sklamaná. Či z toho, že som sa zaplietla s niekym ako je on, či z ľútosti, že berie drogy alebo z toho, že ich predáva.

„Povedz niečo,"jeho kroky sa približovali a mne sa rozbúchalo srdce ešte väčšmi.

„Nepribližuj sa!"otočila som sa a silno na ňho zakričala. Zastal, zaváhal a znova vykročil. „Nepribližuj sa! Inak zavolám políciu!" Nepočúvol ma.

„Annalívia, pozri sa na mňa,"požiadal ma pokojným hlasom. Pozrela som sa na ňho a on si stiahol kapucňu. Videla som ho o trochu jasnejšie a bol príťažlivejší, neodolateľnejší a krajší. Oči mu žiarili aj napriek tomu, že mu do nich padali svetlé vlasy. „Už vieš, prečo som nechcel, aby si o mne niečo vedela?" Prikývla som neprestávajúc plakať.

„Ale..ale prečo?"zahablala som žalostne.

„Je to moja práca. Ak chcem žiť, musím pre to niečo urobiť."