Cigarettes

•~•43•~•

Nič z toho, čo mi povedal ma nevydesilo viac, než to, že zabil človeka. Nechcela som vedieť, ako ho zabil, či ho najprv mučil a potom zastrelil alebo ho dobil vlastnými rukami. Bolo mi to jedno, chcela som na tú skutočnosť zabudnúť. V hĺbke duše som vedela, že teraz by nikomu neublížil. Vlastne sa chcel pomstiť za svoju sestru. Tým nechcem povedať, že je správne, čo urobil, ale každý by urobil to isté na jeho mieste. Teda okrem mňa. 

,,To nebolo správne," odhodlala som sa po chvíľke prehovoriť. ,,Pomsta ti nikoho nevráti. Takisto ako niekoho viniť, či nenávidieť." 

,,Vtedy som to nevedel," priznal. 

,,Ja nemám ani koho viniť, ani komu sa pomstiť," dodala som. Bolo nespravodlivé, že moja mama nikomu nič neurobila a musí trpieť. 

,,Tvoja mama bude žiť, Annalívia, ver mi." No kiež by som tomu uverila. Bolo by to oveľa ľahšie. 

,,Prosím, nehovorme už o ničom. Pospi si," potiahla som nosom a postavila sa. Musela som sa ísť rozptýliť na vzduch. 

,,Čo? Nie! Musíme ísť!"posadil sa. ,,Počkaj ma vonku, prosím."  

Vyšla som z izby a oprela sa o stenu. Niekoľkokrát som sa zhlboka nadýchla, keď som nechtiac započula Aaronov súkormný rozhovor. 

,,Sme v hoteli. Zatiaľ," informoval niekoho. ,,Nie, neostaneme. Práve vyrážame. Večer by sme tam mali byť, ak sa nič nepokazí... Nepovedal som jej, kam ideme... ja nie som ten, kto by jej mal niečo také povedať.. Maj sa." 

V rovnakom čase, ako Aaron vyšiel z izby, ozval sa zvuk výťahu a z neho vyšli dvaja obrovskí chlapi, ktorí ma obdarovali vražedným a zároveň víťazným pohľadom. Aaron ma v momente schmatol za ruku a ťahal opačným smerom. 

,,Poďme, Annalívia. Chceš sa dať zabiť?"  

Telo som mala odrazu také ťažké, že som sama nedokázala behať. Skamenela som. Aaron ma neustále ťahal, akoby som bola neposlušné dieťa. Bežali sme po schodoch, ale tí obri nám boli čoraz viac v pätách. 

,,Ak nezačneš behať ako o život, lebo o ten život ti fakt ide, tak...tak ťa nikdy nepretiahnem!"vykríkol víťazoslávne, akoby našiel správnu vec, ktorou ma podplatiť. Vlastne to zafungovalo. Začala som schody brať po dvoch, čo nebol veľmi múdry nápad, ale aspoň som sa nedala chytiť. Uvedomila som si, že títo chlapi idú naozaj po mne, nie po Aaronovi. Jeho si ani nevšimli, že bol so mnou. A ten telefonát. Všetko nasvedčuje tomu, že všetci vedia, o čo ide, len ja som tu jediná, čo nič netuší. 

Keď som sa otočila, jeden z tých chlapov chytil Aarona za rameno, ale on sa mu šikovne vyšmykol a udrel ho ako prvý. Bola som prekvapená, aký šikovný bol jeho úder a ako sa následne úhýbal úderom útočníka a ako jeho rana nakoniec padla presne do útočníkovej čeľuste a jeho dlhá noha ho kopla do hrude. Útočník spadol, ale za ním už dobiehal ďalší, ktorý bol oveľa väčší a hrozivejší ako ten prvý. 

,,Annalívia, bež a nezastavuj!" kričal na mňa Aaron. Nevedela som, čo robiť. Či ho tu nechať napospas dvom chlapom alebo tu ostať a sledovať, kto nakoniec vyhrá. 

,,Dlho sme sa nevideli, Cash," prehovoril ten strašidelný chlap. 

,,Nechýbal si mi," priznal bez strachu a s nechuťou. Obaja na seba hodnú chvíľu civeli až nakoniec Aaron sa napriahol a zasadil mu úder do brucha. Lenže útočníka ani nehlo. Usmial sa svojim steroidovým úsmevom a chytil nepripraveného Aarona za krk. Pricapil ho ku stene a na rukách sa mu napínali svaly, ako používal svoju silu. 

Obzrela som sa po niečom, čo by som po ňom mohla hodiť a zneškodniť ho, no jediné čo moje oči zbadali bol hasiaci prístroj. Nič iné som poblízku nevidela a dochádzal mi čas. Musela som konať. Schmatla som hasiaci prístroj a vybehla hore schodiskom, kde bol Aaron s tým steroidovým chlapíkom. 

,,Kde je to dievča?"pýtal sa ho a Aaron mu napľul do tváre. Rozhneval sa, pustil ho a skôr než stihol Aaron zareagovať, jeho tvár schytala už niekoľko silných úderov. Aaron sa poslednému úderu vyhol a opätovne ho buchol do brucha, ale keď zistil, že jeho slabina sa nachádza inde, kopol ho medzi nohy a chlap sa nestihol ani chytiť za gule a už schytal aj do tváre pár úderov, ktoré boli čoraz viac silnejšie. Chlap už ležal na zemi a Aaron na ňom sedel a bil ho hlava nehlava. 

,,Aaron! Stačí!" skríkla som. Ten prvý chlap sa už preberal a nechcela som tu vidieť ďalšiu bitku. 

,,Vypadnime skôr, než prídu ďalší!"

Stále ho mlátil do zakrvavenej a domlátenej tváre, akoby ma vôbec nepočul. 

,,Aaron!!!!!" 

Stále nič. 

Položila som hasiaci prístroj a snažila sa vystihnúť moment, kedy sa ho dotknúť a vytiahnúť z tejto situácie. Keď sa tak stalo, z ničoho nič prestal a vytiahol zbraň. Namieril mu ju na hlavu a...

,,DORITI!!!!"skríkla som na plné hrdlo. ,,Čo ti šibe?! Odlož to!" 

Lenže on nepovolil. Odistil poistku a díval sa na neho ako na niečo, čo z duše nenávidí. 

,,Aaron! Ovládaj sa!!"

,,Prosím," prosebne som sa dotkla jeho ruky, v ktorej držal zbraň. ,,Prosím, nešpiň si ruky. Nie je to nutné." 

,,Som tu. Som pri tebe, jasné. Nikto ti neublíži, pretože to nikomu nedovolím, preto ťa PREBOHA živého prosím, odlož tú zbraň."

Keď ju kŕčovito držal v rukách, akoby nevedel, ako sa jej zbaviť. Opatrne som mu ju vytiahla z rúk a zaistila poistku. Chytila som ho za ruku a rozbehli sme sa preč. 

Trošku kratšia, ale viac som k tomu nemala čo napísať. Tento príbeh bude ochvíľu končiť, ale nezúfajte, pripravujem ďalší príbeh, ktorý dúfam, že sa Vám bude páčiť rovnako ako tento. :D