Cigarettes

•~•2•~•

„James, prepáč, ale ja nikam nemôžem ísť."rozhodne som pokrútila hlavou, ale jeho čokoládové očká sa na mňa pozreli prosebným pohľadom. Odvrátila som zrak na svoje nohy pohybujúce sa rovnakým tempom dopredu.

„Bude sranda a mimochodom tam bude ten sexi oriešok z našej školy."Ako môj najlepší kamarát má prehľad o chalanoch, ktorý sa mi páčia, ale niekedy mám pocit, že radšej by som sa o nich nemala zdôverovať.

„Je mi ľúto, nemôžem."pozrela som sa na ňho ľútostivým pohľadom. Naozaj som nemohla, kto by sa staral o mamu a hlavne večer, keď je vždy hladná a v poslednom čase má aj nočné mory, počas ktorých sa v noci budí a potrebuje oporu.

„Pozri, čo keby sme urobili kompromis?"Na jeho tvári sa zráčil úsmev, ktorý neveštil nič dobré.

„Aký?"nechápavo som sa na ňho zahľadela. James bol vlastne krásny chlapec. Mal hnedé oči skromného človeka, plné pery úmprimnej charizmy, čierne vlasy malého nezbedníka, ale hlavne srdce obetavého chlapa.

„Ty pôjdeš na ten večierok a ja budem u vás s tvojou mamičkou a budem jej pomáhať, tíšiť ju, variť jej a behať do obchodu, keby mala chuť na niečo nezvyčajné. Čo povieš?"Často mi pomáhal, čo sa týka mami, ale bol mi aj oporou v ťažkých chvíľach. Niekedy som bola prekvapená, že si s ním rozumiem viac, než s dievčatami. Nuž, čo viac povedať, je to môj anjel, ale nemôžem ho zaťažovať, zatiaľ čo ja sa budem baviť na večierku.

„To rozhodne nie. Ty tam pekne pôjdeš a zabavíš sa aj bezomňa. Ja radšej ostanem doma pri mame."zažmurkala som s malým úškrnom a zastavila som sa pred obchodom.

„Veď tých večierkov bude ešte veľa!"dupol si nohou a založil si ruky na hrudi s tváričkou päťročného chlapčeka.

„Veď práve. Nič mi neujde."s pokojným úsmevom som sa snažila vyhnať tú myšlienku z hlavy.

„Bože, Anča!"nervózne zavrčal a pokrútil hlavou.

„Annalívia, ty trkvas!"skríkla som po ňom s miernym pobavením.

„Dobre, dobre."zdvihol ruky na obranu a znova sa rozhovoril: „Ja môžem ísť niekedy inokedy..."

„Veď aj ja."prerušila som jeho reč a otvorila služobné dvere.

„Ach, idem radšej za tvojou mamou. S ňou je aspoň reč."vyplazil mi jazyk a odišiel. Pokrútila som nad ním hlavou a vošla dnu.

V dámskej šatni som si obliekla to otrasné tričko s logom a skoro som zinfaktovala, keď sa na mojom ramene zjavila ruka. Zalapala som po dychu a pomaly sa otočila.

„Bože, Isabell, ani neviete, ako som sa zľakla."vydýchla som si s dlaňou na hrudi, ktorá sa mi nepravideľne nadvihovala ešte chvíľku, kým som sa neupokojila.
„Prepáč, nechcela som."prívetivo sa usmiala a zo skrinky si vybrala čiernu kabelu, ktorú si následne prehodila cez plece. „Ako sa máš?"očkom sa na mňa spýtavo pozrela a čakala na odpoveď.

„Dobre a vy?"Košeľu som dala na vešiak a zavesila na malú tyčku v skrinke. Následne som ju zavrela a pozrela sa na ňu. Nevyzerala na svoj vek. Na to, že mala pädesiat, postava jej držala pokope a na tvári mala len pár vrások, ktoré aj tak po návšteve u kozmetičky zmiznú.

„Ah, ani sa nepýtaj."zťažka si povzdýchla a po malej prestávke pokračovala: „Čoraz viac ma bolia nohy a neraz ma seklo v krížoch z toľkého stania. Myslím, že by som už mala ísť do dôchodku."kriticky priznala a sama sebe prikývla hlavou. Priateľsky som ju pohladila po pleci.

„Ale Isabell. Stačí len, aby ste si oddýchli a zase budete svižná a fit. Vy ešte nepatríte do dôchodku. Vari, ma tu chcete nechať?"nadvihla som obočie a sledovala jej úsmev, ktoru odhalil zubnú nahradu.