𝐓𝐇𝐄 𝐃𝐄𝐕𝐈𝐋'𝐒 𝐁𝐑𝐈𝐃𝐄 𝟏,𝟐 ✅

33.časť

Arriana

Pomaly som otvorila oči a niekoľko sekúnd mi trvalo, kým som sa v tlmenom svetle zorientovala. Zasiahla ma prudká bolesť hlavy, na ktorú som si pritlačila ruku. Ani trochu však bolesť nepoľavila.

Opatrne som sa posadila, aby som zistila, kde sa nachádzam. Nech som sa snažila akokoľvek, nedokázala som si spomenúť, ako a tiež prečo som sa ocitla na mieste, akým bolo toto.

Na mieste, kde bolo cítiť zatuchlinu a pravdepodobne sa tu nevetralo niekoľko mesiacov. Možno aj rokov. Podľa chabého dreveného zariadenia som si bola istá, že sa jedná o chatu. Chatu, v ktorej sa okrem starej drevenej postele a dvoch stoličiek nenachádzalo vôbec nič.

Jedna vec mi však udrela do očí takmer okamžite. Okno! Okno, na ktorom sa nenachádzali žiadne mreže ani nič, čo by som si v inom prípade, keby sa na podobnom mieste prebudím predstavím, ako prvé.

Prudko som vyskočila z postele, čo bola očividne chyba. Hlava sa mi pod náporom tlaku začala točiť, ako na kolotoči a ja som sa musela posadiť späť na miesto. Niekoľko krát som sa zhlboka nadýchla, aby som zastavila mravčenie, ktoré sa mi preháňalo telom a tento krát sa postavila pomaly.

Na malú chvíľu som postávala na mieste, až som sa napokon odhodlala vykročiť ku oknu, ktoré ma ku sebe priam volalo. Napriek tomu sa mi to zdalo až príliš jednoduché. Prečo by ma niekto odvliekol na podobné miesto a napokon ma nechal ujsť? Nedávalo to zmysel, no napriek tomu som bola rozhodnutá, aspoň sa o útek pokúsiť.

Opatrne som vykukla z okna, no okrem vysokých stromov som nemohla vidieť vôbec nič. Nachádzala som sa v lese a nemala som ani tušenie, aká môže byť moja poloha. Čo ma však znepokojovalo najviac zo všetkého bol fakt, že kdesi vonku na mňa môže číhať niekto, kto mi chce ublížiť. Snažila som sa rozpamätať sa na posledný moment, no všetko som videla veľmi hmlisto. Posledná vec, ktorá sa mi napokon vybavila boli havrany. Nedokázala som si však vysvetliť ich spojitosť so situáciou, v akej som sa nachádzala.

Ruku som položila na starú kovovú kľučku a jemne zatlačila. Kľučka sa však ani nepohla. Skúsila som to znovu, no ani tento krát som nedokázala okno otvoriť. Jediná možnosť bola rozbiť ho. Rýchlym krokom som sa presunula ku posteli, odkiaľ som vzala starú zelenú deku a ruku si do nej dôkladne zabalila. Bola som rozhodnutá nestrácať ani jedinú sekundu zbytočným váhaním. Buď to urobím teraz, alebo môže byť neskoro. Už navždy.

V momente, kedy som sa rukou priblížila k špinavému sklu okna sa kľučka na dverách pohla a ja som stuhla. Vystrašene som cúvla o krok späť, takže sa môj chrbát stretol s parapetom. Do miestnosti vstúpila vysoká mužská postava, ktorá mala tvár zahalenú kuklou.

,,Kto...kto si?" Odvetila som roztraseným hlasom, no odpovedi sa mi nedostalo.

Muž oblečený v klasických rifľových nohaviciach a tričku vojenskej zelenej farby sa posadil na posteľ oproti mňa a pohľadom zablúdil na ruku, ktorú som mala stále zabalenú v deke. Hlasno som preglgla, no neodvážila som sa urobiť ani jediný krok.

,,Prečo si ma sem dovliekol? Čo...čo so mnou chceš urobiť?" Opýtala som sa potichu a zrak upierala do zeme.

Miestnosťou sa však okrem môjho hlasu a dychu môjho únoscu nieslo ticho. Tak neznesiteľné ticho, že napriek tomu, že nepočujete takmer nič máte pocit, ako by ste počuli všetko. Zvuk vetra, ktorý sa do miestnosti dostal cez malú miniatúrnu štrbinku. Zvuk vtákov spievajúcich na míle ďaleko.

Muž ma bez prestávky sledoval, ani na malý moment zo mňa nespustil zrak. Napokon sa pomaly postavil a urobil niekoľko krokov ku mne, čím sme sa od seba ocitli len na niekoľko centimetrov. Dych sa mi prudko zrýchlil a strachom som sa triasla, akoby ma zasiahla elektrina. Nedokázala som si spomenúť na moment, kedy by som sa tak veľmi bála. Žiadny taký totiž neexistoval.

Vedela som však, že ak sa čo chvíľa niečo nestane skolabujem skôr, akoby sa ma dokázal čo i len dotknúť. Tak veľmi som si priala, aby to mohol byť len žart. Aby sa pod kuklou ukrýval Lucas, ktorý si zo mňa chcel vystreliť. Iste, pri najlepšom by som ho zabila, no aspoň by som nemusela mať strach, že niekto zabije mňa.

Muž za mnou natiahol ruku a napriek tomu, že som sa snažila všemožne uhnúť, nebolo kam. Bola som zatlačená kdesi v kúte bez možnosti úniku, bez možnosti sa akokoľvek brániť.

,,Prosím, neubližuj mi," zaúpela som do ticha, no ruky sa pomaly obmotali okolo môjho pásu a prudko ma prirazili ku sebe.

A vtedy ma napadol ten najhorší scenár. Znásilní ma a napokon ma zabije. Možno ma zakope niekde hlboko v lese a nikto sa už nikdy nedozvie, čo sa so mnou skutočne stalo. Najviac ma však prekvapilo, keď sa tvárou priblížil ku mne a otvorom na kukle sa snažil dostať ku mojím perám. S odporom som sa snažila hlavu zakloniť dozadu, no pevné ruky si poradili aj s tým. Jednu z rúk povolil, aby ma za vlasy mohol pritlačiť čo najbližšie.

Na ústach som pocítila teplé pery, no moje telo sa striaslo odporom.

,,Nie!" Zrevala som a dlaňami sa od útočníka odtiahla. Nestretla som sa však s pochopením.

Silné ruky sa znovu vrhli po mojom tele a ja bola aj tento krát pripravená brániť sa. Tento krát sa však poistil o čosi lepšie. Obe ruky mi silne pridržal za chrbtom a svojím telom sa opäť pritlačil na moje. Telom sa mi prehnali zimomriavky a mala som pocit, že sa každú chvíľu povraciam. Nechcela som, aby sa ma niekto dotýkal. Niekto iný, ako Lucas. Vo svojom vnútri som pocítila obrovskú dávku hnevu. Hnevala som sa na seba, že som bola taká neopatrná. A tiež som slepo verila, že Lucas by ma dokázal ochrániť, ak by skutočne chcel. Hlavou mi výrilo nekontrolovateľné množstvo klamných myšlienok.

,,Prosím," zaúpela som znovu, keď sa na mojom krku ocitli horúce pery.

Ruky, ktoré pevne obopínali tie moje vo chvíľkovom vytržený povolili, čo som využila a bez premýšľania sa vrhla po čiernej kukle.

Po tom, ako odhalila strapaté blond vlasy som ju stále niekoľko sekúnd zvierala v rukách. Možno to boli celé minúty, na to už som si spomenúť nedokázala. Šok, ktorý som zažívala by sa v mojom prípade dal prirovnať k infarktu. Srdce mi bolo ešte splašenejšie, ako pred niekoľkými sekundami, keď som verila, že je to môj koniec. Napriek známej tvári som necítila žiadnu úľavu. Práve naopak.

Telom sa mi prehnal hnev tak silný, že som by som v tej chvíli bola schopná všetkého. Rukou som sa zahnala na prekvapeného a zároveň vydeseného Kylea a na líci mu pristála štipľavá facka.

Okamžite o krok ustúpil a a rukou si pridŕžal červené líce.

,,Prečo?" Precedila som cez zuby.

_________________________________________

❤
Ahojte! Dúfam, že v kapitole nenájdete príliš veľa chýb 😁 Mám taký časový sklz, že kapitolu pridávam v práci cez prestávku, takže som si to stihla len rýchlo prebehnúť. Viem, že som vás nechala znovu čakať 😔
❤