31.časť

1.5K 114 29
                                    


Arriana

Posadila som sa do jedálne priamo vedľa otca, ktorý práve popíjal rannú kávu. Pohľadom blúdil po novinách a napadlo mi, že si ma možno skutočne nevšimol. Jediné, čo som si nechcela pripustiť bol fakt, že sa jeho dobrá nálada zo včera pominula a bude so mnou chcieť prebrať Lucasovu návštevu.

Nič z toho sa však prekvapivo nestalo. Lakťami som si podopierala hlavu a s otvorenými ústami pozorovala otca, ktorý sa ani na malý moment neodtrhol od textu.

,,Oci?" Opýtala som sa potichu.

,,Oci, si v poriadku?" Skúsila som to znovu a tento krát konečne svoju pozornosť presunul mojím smerom.

,,Čo sa deje, Arriana? Nevidíš, že čítam?" Odvrkol a ja som si tak mohla pokojne vydýchnuť.

Starý otec bol späť a mne tak napadali len dve možnosti. Buď si otec na nič zo včerajšieho večera nepamätal, alebo...Tak fajn. Druhá možnosť neexistovala. Ak by otec nebol pod vplyvom Lucasa neexistuje, že by sa správal tak ľahostajne.

Spokojne som si vydýchla a postavila sa od stola, keď ma zastavila otcova ruka. Prekvapene som sa pozrela na prsty, ktoré mi jemne obopínali zápästie.

,,Kedy ku nám pozveš znovu Lucasa? Včera sme nemali veľa príležitostí sa porozprávať. Vyparil sa rovnako rýchlo, ako prišiel. A ja by som rád vedel o chlapcovi, ktorý lozí za mojou dcérou niečo viac," prehovoril rázne a hneď na to moju ruku znovu pustil.

Ani jedna z možností nebola správna. Jemne som sa na otca usmiala, aby som mu nedala najavo, aká nervózna v skutočnosti som. Uvedomovala som si, že som nútená hrať Lucasovu hru, inak môže všetko dopadnúť omnoho horšie. Pri otcovej majetníckej povahe by bolo dokonca možné, že sa jeho predstavy s brokovnicou, ktoré videl v jeho myšlienkach Lucas, naplnia.

,,Ja...určite ho pozvem...niekedy," zamrmlala som napokon a čo najnenápadnejšie, stále však s úsmevom na perách opustila jedáleň.

Z chodby som vzala hrubý kabát a kroky namierila na terasu vedúcu do záhrady. Keď som sa presťahovala ku otcovi musel prejsť nejaký čas, kým som si zvykla na obrovské rozmery tohto domu. A práve vtedy, keď som sa necítila ani zďaleka útulne a už vôbec nie doma, často som chodievala práve na terasu. Bolo jedno, aké bolo práve ročné obdobie. Cez zimu, presne, ako teraz som sa zabalila do teplej deky a dokázala som na ratanovom kresle presedieť celé hodiny. Najradšej zo všetkého som si čítala knihy a ponorila sa do sveta fantázie. A práve vtedy, keď sa mama s otcom rozvádzali mi najviac pomohli. Dodávali mi nádej, že aj napriek tomu, aké veci sa dejú priamo pred mojími očami, ničoho z toho nemusím byť súčasťou. Dodávali mi nádej, že sa raz môžem zamilovať a láska, ktorú budem s druhým človek zdieľať bude skutočná. Nebude to umelo vytvorená predstava o perfektnom živote. Nebudem so žiadnym človekom len zo zvyku. A presne tomu som vďaka knihám verila.

Pozerala som sa pred seba do pustej prázdnej plochy, ktorú kedysi tvoril trávnik. Záhrada bola vďaka zime zanedbaná a na miesto zelene som sa teraz mohla kochať len mrázom poznačenou zemou a rovnako tak spálenými rastlinami.

Postavila som sa, aby som podišla až ku plotu, ktorý náš pozemok delil od prázdneho poľa na ktorom sa už roky nič nepestovalo. Nebola som si istá, či ten pozemok patril tiež otcovi, ale nikdy som sa o to ani nezaujímala.

Tento krát ma však čosi v diaľke zaujalo. Boli to práve havrany, ktoré sa jeden po druhom usádzali neďaleko plota pri ktorom som stála ja. Najprv som mala pocit, že to bola len náhoda. Jednoducho som na poli videla čierneho havrana. Avšak, keď sa ich po niekoľkých minútach nazbierali celé stovky, vydesilo ma to.

Prstami som sa zahákla o kovové pletivo a s otvorenými ústami sledovala úkaz, ktorý sa mi určite nesníval. Všetko bolo až príliš reálne a zvuky krákania sa každou sekundou prehlbovali, až som začínala mať pocit, že prehlušili všetky okolité zvuky, ktoré ku mne mohli doliehať. Rukami som si zakryla uši, pretože ten zvuk začínal byť neznesiteľný a neustále sa jeho intenzita zvyšovala.

,,Dosť?" Zjačala som a prudko pokrútila hlavou.

So slzami v očiach som sa pozrela smerom na pole, no po havranoch nebolo ani stopy.

,,Čo to..." oprela som sa čelom o plot a ruky z uší si pomaly stiahla.

Niekoľko krát som si pretrela oči, no po havranoch už nebolo ani stopy. Vrátila som sa späť na terasu a posadila sa späť do kresla. Ešte stále som predýchavala, čo sa vlastne stalo. Bola som si istá, že všetko, čo som videla bolo skutočné. Nerozumela som však, prečo sa zjavili práve na poli za mojím domom a tiež prečo sa zrazu vyparili. Poslal ich Lucas? Mohol ich vlastne poslať?

Napriek tomu, že som sa podobné myšlienky snažila z hlavy vymaniť, nešlo to. Nedokázala som sa zbaviť zvláštneho pocitu, že to nebola žiadna náhoda. Že mi havrany chceli niečo naznačiť.

Znovu som sa prudko postavila a moje správanie by som možno v tej chvíli prirovnala k šialencovi. S rukami v päsť som sa znovu vybrala ku plotu, no tento krát som kroky nasmerovala smerom, kde sa nachádzala malá brána, ktorou som sa mohla pokojne dostať za pozemok.

Keď som opustila hranicu nášho dvoru zdal sa môj nápad ešte čudnejší. Okrem hmly, ktorá sadala na zem som v okolí nevidela vôbec nič. Napriek tomu som urobila niekoľko krokov pred seba a kráčala hmle priamo v ústrety.

,,Lucas?" Ozvala som sa do ticha, no odpoveďou mi bolo len ďalšie ticho, ktoré sa mi teraz zdalo omnoho desivejšie, ako hlasné krákanie havranov.

Z nevysvetliteľného dôvodu som mala silný pocit, že sa ale na tomto mieste nenachádzam sama. Ako prvý mi napadol Lucas, no bola som si istá, že jeho prítomnosť by som už dávno cítila. Prudko som sa otáčala na všetky strany, no vďaka hmle som si už nevidela ani pred nohy.

Rovnako prudko som sa zastavila, aby som sa tento krát započúvala do zvukov, ktoré sa veľmi pomaly, no zato intenzívne približovali. Stále som však nedokázala odhadnúť z ktorého smeru prichádzajú.

,,Haló?" Ozvala som sa roztraseným hlasom, no odpovedi som sa nedočkala.

Nič, okrem krokov vďaka ktorým bola celá moja pokožka pokrytá zimomriavkami.

Zvuky už boli len niekoľko metrov vzdialené, možno dokonca oveľa menej. Nedokázala som odhadnúť ani len vzdialenosť. Mala som pocit, ako by som bola úplne dezorientovaná. Na ruke som pocítila pevný stisk, načo som preľaknuto zvýskla. Stisk na mojom zápästí sa prehĺbil a do celej ruky mi tak vystúpila prudká bolesť. Skôr, než som sa však stihla otočiť mi na tvári pristála ďalšia ruka, ktorá mi na nos prudko pritlačila handričku s akousi chemikáliou.


𝐓𝐇𝐄 𝐃𝐄𝐕𝐈𝐋'𝐒 𝐁𝐑𝐈𝐃𝐄 𝟏,𝟐 ✅Where stories live. Discover now