Tieň minulosti ✓

Pošta?

Bolo to pre mňa utrpenie. Dni sa vliekli neskutočne pomaly. Síce som s Deanom volala každý deň, nebolo to ono. Aj keď mi Nick vynahradil objatia, na tie Deanove nemali. Veď ako by aj mohli, všakže.

Natáčať videoklip bolo tentokrát pre mňa náročné. Sama som sa necítila v najlepšej forme. Každopádne, pracovali sme od rána do večera a tak to išlo každý deň.

Dokonca sme nemali ani čas na to, aby sme si prehliadli vraj najkrajší ostrov Talianska - Capri. Síce sme chodili po pláži a natáčali, nemalo to ten správny efekt. Všade naokolo bol len zhon a na hotel sme sa vracali obaja vyčerpaní.

Najviac nás však nahnevalo to, keď nám povedali, že za týždeň sa to stihnúť nedá. Museli sme tu ostať dlhšie a popravde, nezvládla som to. Bola som tak vyťažená, že som zabudla aj na jedlo.

,, Heeej, si v pohode? " poťapkal ma po líci Nick.

,, Mhm." zakňučala som.

,, Čo sa stalo? " zmätene som na neho pozrela.

,, Išla si do kuchyne. Zrazu som už len počul, ako sa niečo rozbilo a ty si ležala tu." so strachom v očiach na mňa pozrel.

,, Zatočila sa mi hlava a..."

,, Nenamáhaj sa. Spravím ti niečo jesť. Si strašne bledá. A zavolám Deanovi, čo sa stalo. " zamračil sa.

,, Nie, prosím Nick. Sľub mi, že mu to nepovieš. Vyvádzal by."

,, No dobre, ale zajtra oddychuješ! A ja tu budem s tebou a budem ťa obskakovať. Ostaneme o deň dlhšie. Obaja sme vyťažení. " zamrmlal a ja som prikývla. Mal pravdu. Keď už sme vydržali týždeň a pol, jeden deň nás nezabije.

,, Zvládneš sa postaviť? "

,, Áno. "

,, Dobre, tak možno budem potrebovať pomoc." zaškerila som sa na Nicka, keď som sa zatackala.

Ochotne mi pomohol sa posadiť na gauč. Hlavu som si oprela o operadlo a zapla som televízor, ktorý visel na stene.

Ani som sa nenazdala a Nick mi priniesol tanier, z ktorého na mňa pozerali tri žlté vajíčka. K tomu mi nakrájal avokádo a paradajku. Dokonca mi ešte spravil aj hrianky. No nemohla som sa sťažovať. Nick bol v tomto úžasný.

,, Ďaukuejm." zamrmlala som s plnými ústami. Nick sa len zasmial a sadol si vedľa mňa.

,, Mohla by si zapnúť niečo, čomu aj rozumieme."

,, A čo? Veď sú tu len talianske programy. " mykla som ramenami.

,, Daj to sem! Pustím niečo cez net!" so smiechom mi vytrhol ovládač z ruky.

,, Myslíš, že sa nenahnevajú, keď prídeme neskôr?" so spýtavým pohľadom som pozrela na Nicka.

,, Nahnevalo by sa, keby prídeme skôr a ty by si bola vyčerpaná. Dean by ma stiahol z kože. "

,, Viem si to predstaviť. " zasmiala som sa.

,, Nick?"

,, Áno žabka? " pousmiala som sa nad tým, ako ma oslovil. Tú prezývku vymyslel raz keď sme boli v lese. Bolo strašne teplo a kráčali sme stále do kopca. Potrebovala som si oddýchnuť, tak sme si sadli pri nejaké jazero.

Hneď ako som si sadla na ten prekliaty kameň, okamžite som z neho vystrelila. Dokonca som sa o neho aj potkla a skončila som v jazere.  Keby niekto povie, že ma jedna žaba niekedy tak vystraší, neverila by som mu.

,, Pôjdeme zajtra pozrieť ten prsteň? "

,, Ježiši! Ja som na to úplne zabudol!" chytil sa za hlavu.

,, No pekne. Na takéto veci nemyslíš. " šťuchla som mu do brucha.

,, Vidím, že už si nabrala na sile žabka." žmurkol na mňa a ja som sa usmiala.

,, Keď si mi spravil tak výbornú večeru. " vyplazila som na neho jazyk.

On len pokrútil hlavou a zapozeral sa na film, ktorý som ja nevnímala.

O chvíľku som už ponorená v snoch ležala na Nickovom pleci.

***

,, Čo myslíš? Ktorý by sa jej páčil?"

,, Hmm.. Všetky sú na ňu príliš.. Kamienkové." zasmiala som sa.

,, Máš pravdu. Ona má radšej jemnejšie veci. " prikývol.

,, Celkom mi to pripomína, keď sme všetci traja išli vyberať prsteň tebe." uchechtol sa.

,, A ja že ho Dean vyberal sám. " na chvíľku som sa zamračila, no potom sa mi po tvári rozlial úsmev. Automaticky som si prešla prstami po prsteni, aby som sa uistila, že to nie je sen.

,, Pozri! Tento je sa jej bude páčiť! " ukázala som na prsteň, ktorý zdobili menšie kamienky, no v strede bol väčší kamienok.

,, Si úžasná." zamrmlal a hneď ho išiel kúpiť. Ja som zatiaľ vyšla von z predajne, pretože už som tam nemala čo robiť. Oprela som sa o múrik a s jemným úsmevom na perách som sa obzerala okolo seba.

Teda až do momentu, kým sa mi do môjho výhľadu nepostavil postarší muž.

,, Mi dispiace, signorina! " zakričal a podišiel ku mne.

,, Ti ho portato qualcosa. " nechápavo som na pozrela, pretože som mu nerozumela ani pol slova. Navyše mi podával nejakú obálku.

,, Prepáčte, ale ja vám nerozumiem. " pokrútila som hlavou.

,, Ja fanúšik. Ja doniesť niečo vám. Vezmite! Vezmite! " zvýšil hlas.

Na chvíľku som mala pocit, akoby sa niečoho bál.

,, Per favore. "  zamumlal a celkom väčšiu obálku mi strčil do ruky.

Než som stihla niečo povedať, neznámy muž bol preč.

Rýchlo som ju schovala do kabelky a s neprítomným výrazom na tvári som sa zahľadela na more.

🤭🤭🤭🤭