Tieň minulosti ✓

Je mi to povedomé

,, Pane prosím vás, aby ste opustili izbu. " zazrel na mňa doktor, no ja som pokrútil hlavou. Nemienil som odísť z tejto izby.

,, Pane,"

,, Nie. Neodídem. Budem tu, či sa vám to páči alebo nie! " zvýšil som hlas. Rezignovane prikývol.

Posadil som sa na kreslo, ktoré som si pritiahol k Rose. Jej studenú ruku som schoval v mojich dlaniach.

,, Čo sa stalo? " zvedavo som sa opýtal doktora, keď jej dával kyslík. Potom jej nadvihol viečka a zasvietil jej do očí. Prehodil pár slov so sestričkou a niečo jej pichol.

,, Bol to len šok. Má zväčšené zrenice. Pravdepodobne si na niečo zlé spomenula." zamrmlal a ja som prikývol.

Musela si spomenúť na ten osudný večer, pretože ako uvidela Adalinth, niečo sa jej zlomilo v očiach. Videl som to.

,, Je stabilizovaná, ale už ostatných za ňou nepustím." zazrel na mňa a vyšiel spolu so sestričkou z izby.

S povzdychom som sa oprel a jemne som prstami prechádzal Rose po ruke. Chcel som počkať, kým sa preberie, pretože som bol zvedavý, čo sa stalo. Navyše som s ňou bol konečne sám.

Ani neviem, koľko som tu strávil. Možno hodinu, možno dve, no Rose sa stále neprebrala. Nakoniec som to vzdal. Venoval som jej bozk na líce. Ešte som si vzal z kresla svoju bundu a chcel som odísť.

,, E-eh, " započul som, keď som bol tesne pri dverách. Hneď som k nej pribehol a pomaly som jej odsunul kyslíkovú masku. Neodolal som a pohladil som ju po líci.

,, Rose," zamumlal som. Opatrne na mňa presunula svoj pohľad a so zvedavosťou si ma prezrela.

,, Dean, však? "

,, Áno. " usmial som sa.

,, Môžem.. Môžem sa ťa niečo opýtať?"

,, Chceš vedieť, na čo som si spomenula však? " len som prikývol. Stále bola taká pozorná. Miloval som to na nej.

,, Pamätám si, že som išla k Adalinth. Neviem kvôli čomu, ale viem, že som sa tešila, keď pôjdem domov, pretože ma tam niekto čakal. Nepamätám si, prečo sme sa začali hádať, ale povedala mi, že som si zabila vlastného brata. Vybehla som von a odvtedy si nič nepamätám. " pozrela na mňa a ja som stále spracovával to, čo mi povedala.

Nemala právo povedať jej niečo také. Rose predsa za to nemohla.

,, Ale ty za to nemôžeš!" rozhodil som rukami.

,, Vieš ako som sa o teba bál? Kurva. Keď mi zavolali, že si v nemocnici a na sklonku života, zrútil sa mi celý svet. Prisahám. Ľúbim ťa pusa. Veľmi ťa ľúbim." zamrmlal som a sklonil som si hlavu, pretože mi po líci stiekla slza. Bol som šťastný, že je v poriadku, i keď si ma nepamätá.

,, Pusa?" zvedavo sa na mňa zahľadela.

,, To je mi to povedomé! " zadumane sa pozrela na bielu stenu a potom znovu na mňa. Prikývol som.

,, Volám ťa tak, odkedy.. No to je jedno. " usmial som sa na ňu.

,, Odkedy čo?"

,, Ach. Volal som ťa fúria, pretože som si myslel.. Neviem čo som si myslel. Vtedy som si ťa nevážil. Až keď som sa do teba zaľúbil, pochopil som, aké si úžasné dievča a nič na tebe meniť nechcem. "

,, Zaujímavé." zamrmlala, no potom si zívla.

,, Nechám ťa odpočívať. Zajtra po škole prídem. " pobozkal som ju na čelo. Všimol som si, ako sa usmiala, no potom sa jej zavreli oči a zaspala.

,, Ľúbim ťa princezná." zachrapčal som a vyšiel som z izby.

Porozhliadol som sa po chodbe, ktorá bola prázdna. Myslel som si, že ma Nick s Lýdiou počkajú, ale zrejme som sa mýlil.

Vyšiel som z prázdnej chodby a privolal si výťah. Behom minúty som doňho nastúpil a zviezol som sa na prízemie.

Keď som vyšiel, s prekvapeným pohľadom som sa pozrel pred seba. Pochytil ma hnev.

Nick s Lýdiou sa rozprávali s Adalinth, ktorá sa tvárila rovnako falošne ako keď vošla do izby. Skarllet sedela zronene na stoličke a lúštila krížovku. Bolo na nej vidno, že sa kvôli Rose trápi.

,, Myslel som si, že ste odišli. "

,, Nie, doktor nám povedal, že si bol neústupný." zasmiala sa Adalinth a prehodila si vlasy cez rameno. Zamračil som sa a zaťal som päsť.

,, Ty sa tiež nemáš čím chváliť. " žmurkol som na ňu, no popravde? Vrelo to vo mne.

,, Čo?" nechápavo pozrela zo Skarllet na mňa.

,, Ty vieš veľmi dobre čo. Na mňa tá tvoja falošnosť neplatí Adalinth. Ako sa žije s pocitom, že je tu kvôli tebe? Že kvôli tebe zomrela? Máš jediné šťastie, že si žena, pretože tie ja nebijem." zvýšil som na ňu hlas.

,, O čom to hovorí srdiečko?" Skar pozrela na Adalinth, no tá sklonila hlavu.

,, Pamätala si to. Tuto vaša dcéra jej povedala, že tabuľa svojho brata. A ak poznáte svoju druhú dcéru, viete, čo to s ňou spravilo. " odsekol som a bez pozdravu som vyšiel z nemocnice.

Vedel som, že som mal byť jemnejší. Nedokázal som sa však na ňu pozerať bez toho, aby som jej to nevytmavil.

Každopádne dúfal som, že s Rose to bude už len lepšie.

🧚🧚🧚🧚