Cigarettes

•~•45•~•

Pri vchodových dverách stál ďalší muž oblečený v čiernom obleku. Poutierala som si mokrú tvár a vybrala sa za ním. Chcela som sa ho opýtať, či by ma niekto mohol odniesť domov, ale on mi bez slova otvoril dvere. Tak som teda vošla a nemohla som sa vynadívať na tú honosnú krásu a štýl, akým bol dom zariadený. Chodba, na ktorej by som kľudne mohla usporiadať školský ples. 

,,Dobrý deň, slečna. Sme radi, že ste konečne doma," zrazu som počula hlas schádzajúci dole schodmi. Bola to gazdiná tohto domu, predpokladám. Mala na sebe zásteru a v čiernych vlasoch čelenku. Láskavé hnedé oči a sympatické vrásky okolo úst a očí. 

,,Dobrý deň," usmiala som sa a pritom si uvedomila, že určite vyzerám ako nejaký bezdomovec. ,,Prepáčte, že vás ruším, ale potrebovala by som sa dostať domov. Stačí ak si budem môcť od vás zavolať taxík." 

,,Ale vy ste doma, slečna," povedala nechápavo. 

,,Dany, určite máš veľa práce. Prenechaj slečnu mne, ja sa o všetko postarám," povedal známy hlas zamnou. Dany prikývla a hneď odišla. ,,Poď somnou,"povedal a vydal sa po schodoch. ,,Prosím. Daj mi posledné dve minútky," zaprosil očami a ja som sa rozhodla, že mu tie dve minútky ešte dám. Nasledovala som ho do nejakej izby a hneď, ako sa zavreli dvere silno ma objal. Objatie som mu neopätovala, iba som sa nechala objímať a chvíľu som si myslela, že ma bude objímať, kým nezaspím, ale nakoniec sa odtiahol. 

,,Dve minúty," pripomenula som mu, keď na mňa začal civieť ako na obraz Boží. 

,,Poviem ti pravdu. Celú pravdu, o tom, prečo som sa objavil v tvojom živote, len mi dovoľ na začiatok vysloviť niečo, čo som v živote nikomu nikdy nepovedal... 

...Annalívia, milujem ťa," povedal a mne srdce prestalo biť. Hlava sa mi zatočila a nebiť postele zamnou, spadla by som na zadok. Nemala som, na to čo povedať. 

,,Nikdy ma ani len nenapadlo, že to budeš ty, ktorá ma donúti túžiť stráviť s tebou každú sekundu. Je mi jedno, či ma po dnešku budeš nenávidieť alebo ma už nebudeš chcieť vidieť. Snažím sa nemyslieť na to, aké to bude stratiť ťa. Milovať niekoho tak veľmi a vedieť, že ho stratíš je dosť ťažké. Pochop, nemohol som ti opätovať bozky a objatia tak veľmi, ako som po tom túžil."

,,Milovať niekoho tak veľmi a vedieť, že ho stratíš?" sarkasticky som sa zasmiala. ,,Pomaly odchádza človek, ktorý mi dal všetko a obetoval pre mňa všetko a ja s tým, nemôžem nič urobiť a namiesto toho, aby som bola s ňou, som tu s tebou. Mala som byť pri nej a ukázať jej, ako veľmi ju ľúbim a namiesto toho som jej urobila presne to, čo ty mne." 

Počuli sme hlasné klopanie na dvere a následne niekto otvoril dvere. 

,,Šéf vás čaká v pracovni," povedal starší muž s prísnym pohľadom.

,,O chvíľu prídeme," povedal Aaron. 

,,Hneď," trval na svojom starý  muž a čakal nás vo dverách. Nepočula som síce všetko, čo mi Aaron povedal, ale ani to predtým ma nepresvedčilo mu veriť, že jeho city sú pravé. Ťažko sa verí človeku, ktorý má veľké slová a prázdne skutky. 

Aaron nahnevane pozrel na starého chlapa. ,,O chvíľu!" skríkol. 

,,Hneď," zopakoval starý muž s pokojom v hlase. Skôr ako Aaron stihol niečo povedať, vybrala som sa za starým mužom. 

,,Annalívia,"zvolal na mňa Aaron, ale márne. Starý muž ma viedol po dlhej chodbe na prvom poschodí a moje oči sa nevedeli vynadívať na velikánske obrazy na stenách. Bola to práca prvotriednych majstrov, to sa muselo uznať. Nikdy by som si nepomyslela, že takýto dom, môže patriť nejakému gangstrovi, ale opak je pravdou. Zdá sa, že tento má vkus pre krásu. 

Otvoril mi dvere a s poďakovaním som vošla dovnútra. Napriek tomu, že vonku bol deň a v celom dome vládlo svetlo, táto miestnosť bola tmavá a osvetlená len slabým svetlom. Najprv sa mi zdalo, že vo vnútri nikto nie je, ale potom som rozoznala nejaké pohyby. 

,,Urob si pohodlie," povedal cudzí mužský hlas. Sadla som si pred pracovným stolom, za ktorým stála dotyčná osoba. V tom slabom svetle som videla jeho elegantné svetlé nohavice a bielu košelu. No, čakala som, že bude v čiernom. 

,,Potrebujem si len zavolať taxík a ísť domov," povedala som, zatiaľ čo on sa pomaly usadil za stôl a zapol lampičku na stole. Konečne som videla jeho tvár. Niekde som ho určite videla, ale neviem si spomenúť, kde presne to bolo. ,,Uhm, poznáme sa?" opýtala som sa neisto, keď na mňa dlho zazeral a nič nepovedal. Mal gaštanové vlasy, ktoré mal dokonalo vyčesané do boku a žiarivo modré oči ako obloha, štíhly nos a srdiečkovité, plné pery. Na tvári nemal ani jednu vrásku a jeho telo bolo vyšportované a krásne opálené. Nebudem klamať, že ma tento muž svojím výzorom očaril. 

,,Ty ma nepoznáš, ale ja teba áno," letmo sa usmial a stále si ma obzeral. Čakala som, že Aaronov šéf bude nejaký tučný zbohatlík, ale tento muž vyzeral ako slušne pracujúci človek, ktorý sa patrične stará o svoj výzor. Moja mama by z neho odpadla. 

,,Nerozumiem."

Podal mi krabicu. ,,Otvor ju." 

Otvorila som malú krabicu a v nej sa nachádzala kopa fotiek. Bola som na nich ja. Od narodenia po moje sedemnáste narodeniny. Ostala som v nemom šoku. Nevedela som, čo povedať ani čo si myslieť. 

,,Odkiaľ máte všetky tie fotky?" 

,,Od tvojej mami," povedal s kľudom. ,,Vždy keď sme sa stretli, dala mi aspoň jednu." 

,,Prečo?" 

,,Keď som nemohol byť s tebou, chcel som ťa aspoň takto vidieť," povedal s veľkým smútkom. Kútiky úst mu ťahalo smerom dole, akoby sa čochvíľa mal rozplakať. Niekde vo vnútri som cítila, ako mi ho je ľúto a ako sa mi len z pozerania na neho, chce plakať. ,,Konečne ťa môžem reálne vidieť a počuť." 

,,Kto ste?" opýtala som sa so strachom. 

,,Som tvoj otec, Annalívia," povedal a z očí mu vyskočili slzy. 

,,Nie, to bude omyl. Potrebujem sa dostať domov," postavila som sa zo stoličky a omylom zhodila škatuľu s fotkami, ktoré sa rozsypali po zemi. ,,Potrebujem sa okamžite dostať domov," opakovala som s panikou v hlase. 

,,Toto je tvoj domov."