stratený /m.yg,p.jm/

2

Kráčal som chodbou kde som zakopával jak postihnutý. Videl som na konci chodby chalanov jak stáli pri mojej skrinke.
,,No konečne,, zasmial sa Taehyung.

,,Radšej mi uhni, potrebujem sa dostať ku skrinke,, povzdychol som si a mierne ho odstrčil nabok.

,,Zasa si nespal,, Povzdychol si Taehyung a videl som ako ho to trápilo. Po pravde...moc ma to netrápi. Aj keď viem, že by malo. Vždy keď nespím tak som potom na dlhšiu dobu agresívny pokiaľ si na to nič nedám. Snažím sa to kontrolovať aj bez toho aj keď vážne nemôžem.

Taehyung je môj veľmi dobrý kamarát. Hej. Správam sa jak kokot. Viem. Ale Tae ma chápe a som mu za to veľmi vďačný aj keď to absolútne nedávam najavo. Neviem už veľmi prejavovať lásku no pomaly sa učím. Tae je za to na mňa veľmi hrdý.
Vedel som ju prejavovať, vždy keď mi mama urobila moje obľúbené jedlo. Vždy keď mi s niečím pomáhala. Vždy keď pri mne bola a objímala ma...chýba mi. A môj otec tiež. Je pravda, že s mamou som si viac rozumel. Ale to nič nemení ako som ho mal rád. Spomínam si ako ma raz vzal do práce kde mi musel venovať viac pozornosti než jeho robote. Skôr sme sa zabávali. Pri myšlienke na to som sa pousmial.

,,Taehyung my už ideme,, zamával Jungkook s Hoseokom na rozlúčku.

,,Čaute,, zakýval im naspäť a jeho pozornosť opäť venoval mne. Ako keby som si ju aj pýtal.
,,Yoongi?,, Opýtal sa smutným tónom hlasu. O jej again.

,,Počúvam,, nevenoval som mu pohľad a ďalej si znudene odkladál veci do skrinky.

,,Počuj, ničí ma keď ťa vidím v takomto stave. Nechcel by si dnes ostať u mňa spať a zajtra spolu pôjdeme do školy?,, Opýtal sa s nádejou v hlase. Dobre vie, že keď som u neho tak sa dokážem vyspať. Milé. Yoongi, toto je šanca ako mu ukázať, že aspoň trochu ti na ňom záleží. Rozmysli si čo povieš...

,,...um...okej,, mykol som plecami, prikývol a nadvihol kútik pier.

,,OH- to myslíš vážne??,, zmiatlo ma, že ho moja odpoveď tak prekvapila.
Na jeho mieste by som reagoval asi rovnako. Vždy keď ma niekam pozve tak odmietnem. Vždy mám pocit, že mojou náladou ničím dobré nálady naokolo.

,,Áno, len si po škole zájdem domov vymeniť veci na zajtra a prídem,, usmial som sa.

,,Oki! Budem ťa čakať,, šťastne vykríkol a usmieval sa od ucha k uchu ako ľalia. Ten úsmev ma vždy vie zahriať pri srdci. Som rád keď je šťastný. A ja tupec ho len trápim.

,,Poď už na hodinu lebo budeme meškať,, povedal som už s vážnou tvárou a dal sa do kroku. Vysmiaty Tae ma len nasledoval ako chvostík.

______

Hodil som tašku do roha chodby a zvalil som sa na gauč. Teda... aspoň som myslel, že to bol gauč. Netrafil som sa a skončil som na zemi. Hlavou mi prebehla prenikavá bolesť. Sykol som bolesťou a snažil sa posadiť tentokrát na gauč. Moja narazená riť protestovala. Voľako som si ľahol a v okamihu zaspal. To sa nestáva často. Ani len netuším čo ma mohlo tak v škole vyčerpať.

*Bzzzzrrrmmmbjvj*

Zobudil som sa na prenikavý tón môjho zvonenia. Volal mi Taehyung. Vtedy som si uvedomil že som zaspal. Piče zabije ma.

,,Áno?,,

,,Do čerta kde si?!,, Skríkol Taehyung do telefónu s mierným hnevom, strachom a obavou v hlase v jednom.

,, Ja- Prepáč zaspal som, hneď som tam,, zložil som. Našťastie ten potkan nebýva ďaleko. Zívol som a pošúchal oči. Extrémne ma štípali. Nebolo mi najlepšie, vzal som si paralen a išiel som sa zbaliť. Ešte som skontroloval či som niečo náhodou nezabudol a po tme večer som sa vybral za Taehyungom. Dúfam, že sa nebude príliš hnevať. Po ceste som si zapol nejaké pesničky do sluchátok a tak sa mi spríjemnila nočná prechádzka. Čerstvý vánok mojím pľúcam len prospel, konečne som sa mohol zhlboka nadýchnuť. Hneď som sa cítil inak. Aj keď nie nadlho pretože minútu na to som si zapálil. Po niekoľkých minútach som z diaľky videl Taeho dom. Čím viac som sa približoval tým viac mi do uší udierala prenikavá hudba. Čo sa to tam kurva deje-