stratený /m.yg,p.jm/

14

,,môžem sa ti s niečím priznať?,, prerušil ma z myšlienok Jiminov sladký hlas. Obrátil som na neho svoje už pomerne červené oči a prikývol na súhlas s menším úsmevom.

,,s čímkoľvek len chceš,, pozeral som ako si to prehráva v hlave a rozmýšľa či z toho ešte nevycúva.

,,viem, že sa poznáme ani nie deň, ale je mi s tebou vážne príjemne,, usmial sa a potom nemohol prestať. Prišiel na neho stav smiechu a prepukol v ňom smiech, že ho nevedel zastaviť. Začal som sa tomu smiať aj ja. Bol vážne zlatý keď bol skurený.

,,úprimne? keby viem popísať moje pocity tak by som to urobil aj ja lenže je ich veľa a zamotal som sa,, zasmial som sa s tým, že viem, že zas niečo nie je v poriadku ale neviem čo. Neriešil som to a radšej sa pozeral na múzu vedľa mňa. 

,,raz chcem o tebe vedieť všetko,, usmial sa a poriadne si potiahol. Zaskočilo ma to. On mi dával nádej, že aj cudzí človek dokáže mať záujem o niekoho ako som ja. Zahrialo ma pri srdci a nedokázal som mu na to nič povedať. Iba som sa pozrel do jeho očí a venoval mu ďakovný pohľad. Usmial sa na mňa a oprel si hlavu o moje rameno.

,,nechceš sa ísť prejsť?,, povedal som tichým tónom dúfajúc, že povie áno.

,,kam?,, pozdvihol hlavu a zahľadel sa na mňa jeho sklenými očami.

,,mám jedno miesto tu za domom kam chodím ak chcem byť sám a nejak sa chcem odreagovať, je tam vážne pekne,, prehrabol som mu rukou vlasy aby lepšie videl a čakal na odpoveď. Popravde bolo mi jedno kde budeme. Pokiaľ mi bude tak fajn vždy keď som s ním tak môžem byť kdekoľvek. Až na verejné miesta s plno ľuďmi.

,,teraz?,, posadil sa normálne a ja som prikývol.
,,dobre tak poďme! Veľmi rád,, jemne vykríkol od radosti a celý natešený sa postavil a utekal dole schodmi sa obuť. Pozasmial som sa nad jeho roztomilosťou. Vzal som deku zo zeme, zatvoril balkón a išiel dole za ním.

,,nič tu na mňa nevyskočí?,, bojazlivo sa ma spýtal Jimin.

,,nie nevyskočí a aj keby tak som tu, neboj sa,, pohladkal som ho po hlave a viedol cestičkou lesom na lavičku k starej vŕbe čo sídli pri malom potôčiku.

,,je tu tma, môžem ťa chytiť za ruku prosím?,, bol na mne nalepený najviac ako sa len dalo.

,,nuž...fajn, môžeš,, váhal som čo mu na to odpoviem. Keďže nenávidím dotyky a všeobecne niečo keď sa o mňa niekto už len oprie ale keď som sa tak pozrel na toho chudáka tak som mu to dovolil. Ja som ho tu dotiahol a ja mám za neho zodpovednosť. Chcem aby sa cítil čo najbezpečnejšie. Podal som mu moju ruku ktorú jemne chytil. Videl som u, nich spokojnosť na jeho tvári tak som pokračoval ďalej v ceste. Nebolo to ďaleko. Mesačné lúče sa predierali cez koruny stromov a umožňovali nám vidieť pred seba na cestu. Bol veľmi krásny spln. O pár krokov sme vyšli z lesa na lúku a pred nami bola spomínaná vŕba s lavičkou vedľa nej.

,,wow je tu prekrásne,, v úžase sledoval všetko naokolo. Hviezdy sme mali rovno nad hlavou a ten mesiac svietil ako pouličná lampa. Dobre viem prečo tu chodím.

,,poď bližšie,, jemne som ho potiahol smerom k vŕbe, aby videl ten malý potôčik. Schválne som odrátaval minúty, kým si niečo všimne, keď je taký bystrý. Všimol si to hneď. Usmieval som sa ako malé dieťa.

,,to čo tu je?! Pre boha! Videl si to už??,, Poukázal na kmeň stromu. Boli na ňom vyrezané stovky srdiečok z každej strany.

,,pozeráš sa na moje dielo,, usmial som sa a prišiel bližšie k nemu.

,,si robíš srandu? Ako- prečo-,, pozrel sa na mňa v nemom úžase.

,,toto je moje špeciálne miesto. Vždy som tu chodil, keď mi bolo najhoršie a za každý rez na ruke som urobil srdiečko na strome,, vyhol som sa očnému kontaktu a rozmýšľal som či som to povedal práve správnemu človeku. V tejto dobe jedna z najťažších vecí čo existuje je veriť človeku. A mám to už aj overené.

,,ou Yoongi-,, povedal s ľútosťou v hlase a pribehol ma objať. Stopol som sa. Nečakal som taký blízky dotyk. Jimin mi príde ako silná ale krehká osoba navzájom. Nechcel som byť zlý tak som sa donútil okolo neho obmotať ruky a objal ho. Nebudem klamať, nebolo to až tak nepríjemné ako som čakal. 

,,keby niečo kedykoľvek potrebuješ tak som tu s tebou, zavolaj a prídem aj o jednej ráno,, s úsmevom chytil moju tvár do rúk a mne vyšla jedna slza.

,,nikomu o tomto nehovor prosím,, nasadil som kamennú tvár, odtrhol sa od objatia a šiel si sadnúť na lavičku. S ťažkým výdychom som zaklonil hlavu a sledoval hviezdy. Cítil som ako si Jimin sadol vedľa mňa. Videl som, že sa znova o mňa chcel oprieť tak ako na balkóne ale asi rešpektoval to, že cítim momentálne neisto. Nastalo menšie ticho ktoré bolo hlasnejšie ako sa zdá. Nebolo počuť slová ale okolie. Jemný vánok nútil sa okolo seba drieť listy stromov a ten potôčik vydával pokojnú a relaxačnú atmosféru. Zopár krát bolo počuť niečo sa pretŕčať v kríkoch alebo v tráve ale to už boli iba nejaké lesné zvery. Zrazu z toho všetkého ma prerušil Jimin ktorý vstal z lavičky a šiel smerom pozrieť sa na potok. Nemyslel som už na nič iné a venoval mu všetku moju pozornosť. Dával som na neho pozor ako oko v hlave. Keď už bol pri ňom blízko a čupol si, tak moje starostlivé schopnosti vyskočili a spolu s nimi aj ja z lavičky. Pomaly som k nemu išiel bližšie no stále som nebol dostatočne blízko. Už keď sa nakláňal namočiť si ruku do tej studenej vody tak som prišiel a chytil ho za rameno ako istota aby sa náhodne len tak nič nestalo. Bola to veľmi milá chvíľa so spomienkami na ktoré určite nezabudneme.