Against the world, together! [Vkook/TaeKook]

1. Časť

Nie som dobrý v športe. Vlastne dá sa povedať, že nie som dobrý v ničom. Myslím si, že keby som zomrel nikto si to nevšimne. Som úplne zbytočný a iba príťaž. No na niečo som predsa len dobrý. Keby niet mňa tak moji spolužiaci nemajú koho mlátiť. Krásny zmysel života. Čo poviete?
Stal som ponorený v myšlienkach v rohu haly, v ktorej mávame telocvik a snažil som sa vyhnúť kontaktu s loptou a mojimi spolužiakmi, ktorí boli veľmi ponorení do hry.

"Seon som voľný," mával rukami Taehyung a snažil sa uputat pozornosť svojho spoluhráča, ktorý mu loptu nahral a vzápätí Taehyung strelil na branu a bol to gól. Všetci sa k sebe rozbehli, spievali a skákali dookola.

Zvuk píšťalky oznámil, že hra pokračuje. Neviem akou náhodou sa lopta ocitla priamo predomnou. "Jungkook načo čakáš ?! Hraj!" vrieskal po mne Seon a rozhadzoval rukami. Zavrel som oči a kopol celou silou do lopty. Rana to bola celkom silná začo som bol na seba pyšný ale smer som tak celkom neodhadol. Lopta vletela priamo do hlavy Seona. Ten sa na mňa zahľadel s pohľadom vraha:"kurva debil! Stojíš tu jak mŕtvola ty kripel! Zmizni odtiaľto iba prekážaš. Si úplne neschopný. Toto si ešte vybavíme." Posledné slova povedal s nechutne kludnym tónom, ukázal mi neslušne gesto a vydal sa smerom k lavičke. Môj pohľad sa stretol s Taehyungovym a v jeho očiach som videl ľútosť, čo ma celkom prekvapilo pretože Taehyung  bol Seonova pravá ruka a nie raz mu pomohol vymaľovať mi tvár.

Po škole budem musieť rýchlo vyraziť domov, keďže nechcem aby ma zmlatili tak ako včera, predvčerom a tie ďalšie dni predtým.

V triede sedím sám v prednej ľavici. Kto by to bol povedal, že? Nemám priateľov, nikto sa somnou nebaví pretože som "chudáčik" z chudobnej rodiny, ktorému nešťastnou náhodou zomrel otec a matka je ťažko chorá. Človek by nepovedal, že v tejto dobe plnej influencerov, ktorí dávajú dopopredia to ako bojujú proti šikanám, pomáhajú prírode, robia zbierky pre chorých, sa ľudia budú správať takto hnusne a odporne. Ale bohužiaľ je to pravda, alebo len ja mám take nešťastie, že sa v mojom okoli nachádzajú takýto ľudia.

Po skončení zápasu sme šli do šatne kde sme sa všetci prezliekali.
"Hej Jungkook, ty si teraz náš nový útočník že?" poznamenal posmešne Han a všetci sa začali smiať. Skrčil som sa do rohu, snažil sa ich ignorovať a chcel som si prezliecť tričko.
"No tak Kookie ešte sa neobliekaj chceme si prezrieť tvoje svaly," dodal Yeon a všetci vybuchli do ešte väčšieho smiechu.
"Hej mrdka rozprávame sa s tebou," drgol ma Seon. Ignoroval som ho a rýchlo sa snažil obliecť.
"To sa nejdeš umyť? To budeš smrdieť aj v triede? Pozeraj sa na mňa keď s tebou hovorím kurva!" znova do mňa drgol, čo spôsobilo že som si udrel hlavu do steny. Ticho som sikol a a dotkol sa boľavého miesta. Chytil ma pod krk a tým ma zdvihol na nohy. V tom momente som si uvedomil, že som obkľúčený všetkými chalanmi. Vtedy ma Seon sotil, ja som letel dozadu a vrazil do Taehyunga, ten ma len chytil a posunul späť do stredu kruhu. Seon sa začal napriahať ale vtedy zazvonilo, čo oznámilo koniec hodiny, ja som schmatol batoh a rozbehol sa čo najrýchlejšie do triedy aj keď som nebol oblečený. Teda aspoň som to mal v pláne, lenže akonáhle som vybehol na chodbu niečo alebo skôr niekto mi podkopol nohu, moja tvar sa nachvilku stretla s podlahou a všetky veci sa rozleteli po miestnosti. Zodvihol som pohľad a stretol sa so Seonovym. Videl som v ňom to znechutenie a nenávisť. Jeho ruka vystrelila a za vlasy ma postavil na nohy. Stisk mu zosilnel a to zapríčinilo, že som viac zaklonil hlavu. Do oči sa mi nahrnuli slzy.
"Ale, ale hádam sa mi tu nerozreveš, veď som ti ešte nič nespravil," povedal posmešným tónom a potom sa nahlas rozosmial a všetci okolo tiež.
Táto situácia spôsobila, že na chodbu vyšli aj dievčatá z vedľajšej šatne.
Začal som zťažka dýchať a snažil sa zadržať slzy. Keď som otvoril oči videl som ako sa jeho päsť približuje ku mne a ja som znovu skončil na zemi. Začal do mňa kopať. Inštinktívne som sa stočil do klbka a snažil sa kryť si hlavu.
"Prosím! Už dosť Seon!" vzlikal som. Všetci okolo sa prizerali a nikto sa nesnažil mi pomôcť. Tak hrozne to bolelo, ani nie tak tie rany ako to poníženie. Keď skončil tak ma oplul, rozkopal mi veci a odišiel aj so svojimi kumpánmi v pätách a za ním cela trieda. Citil som ako mi niečo teplé stieklo na pery, bola to krv.
Zodvihol som uslzený pohľad a stretol sa s Taehyungovym. Bol presne taký lutostivý ako na ihrisku.
"Mrzí ma to..," zašepkal tak, že som to mohol počuť iba ja a odišiel za svojimi priateľmi.

Ležal som tam sám, krvavý, ponížený a neschopný pohybu..

————————
Tak rozhodla som sa už konečne publikovať jeden z mojich príbehov, ktorý mám rozmyslený až dokonca 😅 budem rada ak dáte vedieť čo si o tom myslite nech viem, či má zmysel to písať ☺️