Cigarettes

•~•40•~•

Podišiel k dverám, otvoril ich, ale znova ich zavrel a rýchlym krokom prišiel ku mne, chytil ma za lakeť a ťahal preč. ,,Čo to, dopekla, robíš? Ja s tebou nikam nemôžem ísť!"snažila som sa vymámiť z jeho zovretia, no nedarilo sa mi. Ani som sa nestihla vyslobodiť a už sme boli pri východe. 

,,Daj si kapucňu,"prikázal mi. 

,,Aaron, pusti ma. Ja odtiaľto nemôžem odísť, " bránila som sa. 

,,Vysvetlím ti to, len mi, prosím ťa, ver. Keby som nemusel, neťahal by som ťa so sebou,"uvoľnil zovretie a po chvíli ma pustil úplne. ,,Ak chceš odíď, poslúž si, ale nerúčím ti, že sa dožiješ rána." Ostala som stáť a nevedela, čo robiť. Je pravda, že by ma so sebou neťahal, keby nemusel, nikdy ma nechcel do ničoho namočiť, ale nechápem, prečo by som mala byť v nebezpečenstve. Keď videl, že som sa rozhodla ísť s ním, vyzliekol si mikinu a podal mi ju. Hneď som si ju obliekla a nasadila kapucňu na hlavu a skoro som zamdlela z tej prekrásnej vône. Znova ma schmatol za ruku a rýchlym krokom kráčal cez parkovisko k sivému BMW, ktoré určite nebolo jeho. Nevlastnil by nič, čo nie je čierne. Otvoril ho a ja som nastúpila. 

,,Kam ideme?"opýtala som sa, keď štartoval auto. 

,,K tebe domov," odvetil. 

,,No povieš mi, prečo musím ísť s tebou?"

,,Niekoľko týžňov ma sledovala jedna mafia. Žiadna smiešna pofidérna banda hlupákov ako to býva vo filme, ale seriózni psi najvyššieho šéfa. Sledovali ma, čo robím, kde spím, ským sa stýkam a..preto si v nebezpečenstve."

,,Ale..."

,,Žiadne ale, Annalívia, musíš urobiť, čo ti poviem bez ohľadu na mňa. Toto nie je hra, na sto percent vedia, že sme spolu niečo mali..."zasekol sa. ,,teda nie, no veď chápeš, že som u teba spal."

,,Aaron, ja nemôžem odísť," zúfalo som ho podvedome prosila, aby našiel spôsob, ako ma z toho dostať a ja budem môcť byť pri mojej mame a podporiť ju v týchto ťažkých chvíľach. 

,,Nemáš inú možnosť."

,,Musí byť!" skríkla som zúfalo. 

,,Sľubujem, že to vyriešim, Annalívia. Všetko bude fajn a ty sa budeš môcť vrátiť do nemocnice a byť so svojou mamou, ja viem. že je to presne to, čo chceš teraz najviac, ale pre tvoje dobro a dobro tvojej mami musíš byť momentálne somnou, kým to nevyriešim, jasné?" naskakovali mi zimomriavky pri tom, ako sa mi snažil zdôrazniť, v akom som nebezpečenstve. 

Odstavil auto pri mojom dome a obaja sme vystúpili. Na moje počudovanie pred bránou stál James a o pár metrov jeho auto. 

,,Bol si vo vnútri?"opýtal sa Aaron pokojným tónom. 

,,Nie, len teraz som prišiel,"odvetil takisto pokojne. Len včera si skoro vytrhali vlasy, čo to, dopekla, má znamenať. 

,,Ahoj, zlatko," objal ma a venoval mi bozk do vlasov. 

,,Idem dovnútra,"ozval sa Aaron. 

,,Chcem ísť aj ja,"pridala som do kroku za ním a James tiež. Prvý vošiel Aaron a za ním James. Hneď ako som vošla dnu oviala ma cudzia vôňa. Takto môj domov nevoňal. Urobila som pár krokov do predsiene, z ktorej som sa pozrela do obývačky a skoro som sa neudržala na nohách. Celá obývačka bola hore nohami, rozbitý televízor, potrhaný gauč, potrhané vankúše, rozbitá obývacia stena a zničený stolík. Bez rozmýšľania, že by v dome mohol stále niekto byť, som sa rozbehla hore schodmi. 

,,Annalívia," zvolal James a rozbehol sa tým istým smerom. 

Moja izba bola rovnako na cimpr-campr ako obývačka. Nič neostalo, tak ako bolo. Dokonca ani moje súkromné oblečenie. Všetko bolo porozhadzované po izbe a z každého môjho kúska oblečenia ostali len handry. Dokonca aj fotky boli roztrhané, nič nenechali nepoškodené. Na zemi som našla polku fotky, na ktorej bola moja mama. Kľakla som si na zem a zdvihla fotografiu, no keď som sa chcela postaviť nemohla som. Moje telo rezignovalo. Z očí sa mi samovoľne pustili slzy a nemohla som sa tomu slanému prúdu ubrániť. O pár sekúnd som zacítila, ako má jeden pár rúk zozadu objíma. V hlave som nemala žiadne myšlienky. Akoby ma všetky opustili a nechali mi prázdnu schránku ničoho a to bolo ešte viac zničujúce, než pocit bezmocnosti. Slzy mi len stekali a ja som to nemohla ovplyvniť, nemohla som len tak prestať.

,,Všetko bude v poriadku," pošepkal.  Po chvíli som sa dokázala postaviť a zobrať si nevyhnutné veci so sebou. 

Pri vchodových dverách nás čakal Aaron, ktorý ma karhal pohľadom. 

,,Dúfam, že si si vedomá toho, ako nevhodne si sa zachovala, " karhavo prehovoril a ja som sa na neho len pozrela a obišla ho smerom von. 

,,Postaráš sa o to?"počula som za sebou hovoriť Aarona a Jamesovu odpoveď som už nepočula, pretože som už bola pri autách. Obaja sa ešte o niečom zhovárali a potom prišli zamnou. 

,,Škoda, že sa nemôžeme porozprávať, ale bude ešte veľa času,"vtiahol ma do medvedieho objatia a ja som sa nachvíľu cítila ako kedysi. Chcel sa odtiahnúť, no ja som mu to nedovolila. 

,,Ešte chvíľu, prosím,"pošepkala som. 

,,Čoskoro sa uvidíme, " po chvílí sme sa od seba naraz odtiahli. 

James vytiahol z vrecka kľúče od svojho auta a podal ich Aaronovi. ,,Dávaj na ňu pozor, prosím."

Rozlúčili sme sa s Jamesom a nasadli do auta. 

,,A teraz kam?"opýtala som sa Aarona. 

,,Do Port Angeles."

Konečnééééééé..wohooooooou .. 

No tak čo, stále viem písať, či som zabudla po takom dlhom čase?