Unbreakable

19. kapitola

Svoj pohľad, ktorý doteraz spočíval na obrazovke môjho mobilu som presunula na Lucy.

„Dean sa mi už niekoľko hodín vôbec neozval."

Lucy sa zatvárila prekvapene.

„Pohádali ste sa?"

„Nie...ale dnes ma videl v knižnici s Thomasom. O nič nešlo, len chcel nejaké knihy a pýtal sa ma, či by som mu nepomohla s hľadaním. Deana to nahnevalo. Potom to ale nechal tak a pozval ma na jeden charitatívny večierok. Odišiel na hodinu a odvtedy sa mi neozval. Neviem, čo si mám o tom myslieť," povedala som smutne.

„To je zvláštne. Pokúsila si sa mu zavolať?"

„Nie. Ešte chvíľu počkám, či mi neodpíše."

----------

Dean

Dean sa chystal spať. Dnešný deň bol pre neho veľmi náročný. Najprv ho nahneval ten divný študent, ktorý dolieza za Katie a potom Robert. Netušil, ako to má vyriešiť. Hrozne sa bál, aby na ich vzťah nejako Katie nedoplatila.

Zvalil sa do postele a premýšľal. Zrazu začul, ako mu mobil ohlásil príchod novej správy na messengeri. Písala mu Katie, ktorej sa celý deň neozval.

Na správu sa rozhodol odpísať až po polhodine.

Dean: Prepáč, mal som dnes veľa práce. Som ok, chystám sa už spať. Aj ty sa dobre vyspi :)

Nerád jej klamal, no musel. Nechcel ju zbytočne strašiť, veď možno ani nejde o nič vážne, možno si to len domýšľa.

Niekde vo svojom vnútri však cítil, že to bude ešte horšie...

----------

Katie

Cítila som, že sa niečo deje. Že sa niečo deje s Deanom. Bol...úplne iný. Správal sa inak. Nespoznávala som ho.

Toľko krát som sa ho chcela opýtať na to, čo sa stalo. No nikdy som na to nenabrala odvahu. Čakala som...čakala som na to, že sa mi raz zdôverí sám.

V škole som sa samozrejme kvôli tomu nedokázala sústrediť. Na prednáškach som nedávala pozor, nepísala som si poznámky...bola som úplne mimo.

Urobila som niečo ja? Zachovala som sa voči nemu zle? Zarmútila som ho? ... tak veľa otázok a tak málo odpovedí.

----------

Stála som chodbe, vedľa učebni, v ktorej som mala mať ďalšiu prednášku a ruky som mala prekrížene, pričom som hľadela von oknom. Blížilo sa leto a zároveň aj koniec semestra. Pozorovala som študentov, ako vychádzajú zo školy a tešia sa z toho, že na dnes s prednáškami a seminármi skončili.

„Katie?"

Otočila som sa za hlasom. Thomas...opäť.

Pokúsila som sa o priateľský úsmev. „Ahoj."

„Ako sa máš? Vyzeráš...smutne," oprel sa o stenu a zadíval sa mi hlboko do očí.

„Nemôžem sa usmievať každý deň," odvrátila som od neho zrak.

„Problémy s priateľom?"

Hodila som na neho vystrašený pohľad.

„Takže som uhádol."

„To ale nie je tvoja starosť," odbila som ho.

„Čo tak o tom hodiť reč, hm? Pozývam ťa von...na prechádzku. V piatok po škole môžeš?"